
Takže :D V pokračovaní novinky máte moju poviedku. Je to prvá kapitola takže taká úvodná, dúfam že zanecháte komenty aby som vedela ako sa vám páčila :)
Ako rozlišujeme šťastie a smolu? Je šťastie to keď vyhráme jackpot? Alebo keď spoznáme osobu ktorá nás bude milovať navždy? A čo zase smola! Čo myslíte čo príde skôr, šťastie alebo smola? Rada by som vám predstavila môj príbeh, môj život a na konci posúďte sami či ma stretlo šťastie alebo smola.
,, Mohli by ste mi prosím vás zopakovať vaše meno ?" Zdvihla som hlavu a stretla som sa s pohľadom mladého muža oproti mne. ,, Kaitlin Collinová." Pokýval hlavou a začal si niečo zapisovať. Sedela som v starej kancelárií a rozmýšlala nad tým čo toho mladého muža priviedlo sem. Pred niekoľkými dňami mi zavolal aby som sa k nemu dostavila, pretože moji rodičia mi zanechali niečo ako dedictvo. Predstavil sa ako priateľ môjho otca a brata aj ked som ho nikdy nevidela. Ked prestal zapisovať upriamil na mňa svoju pozronosť. ,, Chcete aby som vám to v skratke povedal alebo si chcete prečítať?" ,, Stačí ked mi to v skratke poviete." Prikývol a mierne sa usmial. ,, Váš otec a matka vám zanechali útulný domček v Londýne, dokonca aj nejaké financie." Hodnú chvíľu som na neho prekvapene pozerala. Nevedela som o žiadnom domu v Londýne a už vôbec o tom že mi zanechali nejaké peniaze v banke. Zdalo sa mi to divné. Prečo by mi to zanechávali? Nechápala som. ,, Mám tu aj fotku toho domu keby ste sa chceli pozrieť." Prikývla som , a natiahla ruku za fotografiou ktorú už držal v ruke. Na fotografii bol útulný domček. Aspoň tak vyzeral. Okolo neho boli menšie stromy a všade bola zeleň. Pôsobilo to upokojujúco. Na chvíľku so sa zamyslela a rozmýšlala že by nebolo zlé sa usadiť niekde kde ma nebudú prenasledovať bolestné spomienky. Myslím že moja teta sa neurazí ked ju opustím a pôjdem svojou vlastnou cestou. Môj tok myšlienom prerušil hlboký hlas. ,, Na tomto papieriku sú informácie potrebné ktomu aby ste si ten účet v banke mohli prevziať." Chápajúco som prikývla. ,, Ak by som sa mohla opýtať už nič viac mi nezanechali?" Na chvíľu sa zamyslel, a potom sa začal hrabať v šuflíku. ,, Jediné čo ostalo je tento list neviem na isto ale myslím si že je od vášho brata alebo otca." Tentokrát som pozerala na list nedôverčivo. Môj brat alebo otec? V posledných minútach mi čím dalej dávalo všetko menej a menej zmysel. Opatrne som si ho zobrala a strčila ho do kabelky ani som sa naň poriadne nepozrela. ,, Je mi veľmi ľúto čo sa vám stalo slečna." Pokývala som iba hlavou, stále ma bolelo keď som o tom s niekim hovorila. ,, Dúfam že sa ešte niekdy uvidíme slečna Collinová." Postavili sme sa a podali sme si ruky. ,, Ak niekedy pôjdete do Londýna tak určite." ,, Takže predsa len tam pôjdete bývať ?" Rozhodne som prikývla a nesmelo som sa usmiala, bohužiaľ pri mne to v poslednom čase vyzeralo ako keby ma niečo bolelo. ,, Tak vám teda prajem všetko dobré zbohom." ,, Zbohom" To bolo všetko na čo som sa zmohla. Zvrtla som sa a rýchlymi krokmi odchádzala preč. Po chvíli blúdením rôznymi chodbami som višla na ulicu. Pridala som som do kroku a ponáhľala sa k tetinmu domu. Nebol daleko pol hodinku pešky a mala by som tam byť. Chvíľu som len kráčala kým som nedostala divný pocit že ma niekdo sleduje. Najprv som si z toho nič nerobila ale po niekoľkých munútach ma to začalo znepokojovať. Nenapádne som sa otočila a zbadala vysokú postavu kto rá si to mierila rovnakým smerom ako ja. Nevidela som mu do tváre pretože mal na sebe kapucu. Zrýchlila som. Srdce mi začalo rýchlejšie búšiť. Minúty ubiehali a ja som vedela že postava za mnou ma stále sleduje. Až som zvýskla od radosti ked som len niekoľko mestrov pred sebou uvidela vchod so bytu mojej tety. Ked som sa znova obzrela zastavilo sa mi na malú sekundu srdce. Muž stál rovno za mou a v túto chvílu som mu pozerala na jeho hruď. Dvíhala sa pravidelne ako dýchal. Opatrne som sa mu pozrela do tváre ale nevidela som nič len obrys brady a pier. Mal ich mierne plnšie ale najviac ma šokovala že jeho pokožka bolia kriedovo biela. Stáli sme tam oproti sebe ako sochy. Zrazu sa ku mne naklonil a všimla som si že prestal dýchať.Jeho pery sa pohly do zlomyselného úsmevu. Schytil ma za pás a odvliekol ma za najbližší roh. Bolo som taká šokovaná že som aj zabudla kričať. Pritlačim ma na stenu. Oprela som sa o nu a čakalo. Obezral si ma niekolko minút. Ked zdvihol ruku mimovoľne som sa mykla, ale nesmerovala ku mne ale ku kapuci, jedným trhnutím si ju dal dole. Zdvihol hlavu a pozrel sa mi rovno do očí mala som možnosť prezrieť si jeho tvár.Vyrazil mi dych. Bol jednoducho nádherný. Jeho vlasy mali havraniu farbu boli krásne čierne a rozcuchané do všetkých strán.Môj odhad o kriedovo bielj pokožke bol správny. Mal ostré rysy tváre, ako som tak putovala očami po jeho tvári zastavila som sa na očiach. Vtedy sa moje srdce spomalilo. Nemal ich tmavé ako som si ich predstavovala. Ale červeno krvavé. Začal sa ku mne približovať. A ked si všimol že som mienila utiecť v jednej sekunde bolo jeho telo pričapené na tom mojom. Cítila som iba veľký chlad ktorý mi roztriasol telo. Naklonil sa ku mne a nosom mi prechádzal po čelusti a brade. Presunul sa na môj krk a tam ho pobozkal. Znenazdajky som cítila ako mi po líci steká niečo mokré. Tou istou cestou sa vratíl späť k mojej tvári a zadíval sa do mojich očí. ,, Dneska nie." Prehovoril tým najkrajším hlasom aký som kedy počula. Nechápala som mu. Oslňujúco sa na mňa usmial. Z ničoho nič bol preč, prestala som cítiť chlad a tlak ktoré vyvíjalo jeho telo. Zviezla som sa k zemi a začala som plakať. Uličkou sa niesli moje tlmené vzliky.Pozviechala som sa na nohy a rozbehla som sa ku vchodu. Mala som rôzne pocity ale jeden previšoval všetky. Strach.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





wow, vyzera to byt super, chcem pokracko :) rozhodne