Angel in my mind (jednorázovka)

7. srpna 2010 v 20:34 | L!nduš |  Jednorázovky

Ahojte :)
Prezerala som zložky, ktoré by som v dokumentoch mohla zmazať, pretože sú nepotrebné a narazila som na jednu moju jednorazovku. Úplne som na to zabudla. Napísala som ju asi pred rokom, takže, buďte zhovievavý. Chcela by som vás poprosiť o komentáre, ako sa vám to páčilo a tiež názor, čí by som mala začať znovu písať You are my life (druhú sériu Voice of my life) Ďakujem :) Príjemné čítanie


Angel in my mind

Noc. Ako nádherne toto slovo znie. Ulice utíchnu, zhasnú sa svetlá a ľudia sa nechajú unášať do ríše spánku. Konečne majú šancu, žiť vo svojom vymyslenom svete a zabudnúť na realitu. Končí sa jeden deň a druhý začína. Nikto ale nepremýšľa nad tým čo bude zajtra. Tento čas je len ich. Mestečko je tiché. Ulicami sa tiahne tma a jedine v túto dobu nájdete ulice také, aké boli kedysi. Nikto vlastne nevie že keď ľudia vypnú svetlá, mestom chodia deti noci. Lenže toto zatiaľ nepatrí do tohto príbehu. Okrem týchto stvorení, ktoré vychádzajú iba v noci je hore ešte jeden človek. Dievča. Ticho sedí na okne a fascinovane pozoruje mesiac, ktorý je v splne a preniká cez presklenú stenu do jej izby. Iba občas jej pohľad spočinie na hviezdach a hovorí si, či ju odtiaľ jej maminka a otec pozorujú. Možno sa im nepáči, že sa museli vydávať za mŕtvu ale vie, že aj tak je navždy s ňou. Pozerá sa na oblohu, tak nepreskúmanú a záhadnú. Jej oči sa síce nikdy neunavia ale v tomto dome nikto. Je načase zase čítať ako každú noc a nechať tú čarovnú nočnú oblohu zmiznúť a nahradiť ju mrakmi. Tie jej ale nevadili. Pod mrakmi sa cíti bezpečne.
Na druhom konci tohto na pohľad tichého mestečka je hore jeden chlapec. Asi nespí kvôli striebornému mesiaci ,ktorý osvetľuje jeho izbu cez okno, na ktorom sedí. Nemá na to dôvod ako dievča len je znepokojený S rodinou sa presťahovali a on má strach. Strach z neznámeho.
Jeho myšlienky na malú sekundu zaletia znovu k tomu dňu, keď tie oči videl prvý a asi posledný krát.
Ten deň si pamätá ako keby to bolo včera. Chcel malého psíka o ktorého by sa mohol starať. Ten by bol jeho kamarátom. Lenže jeho rodičia vedeli že je na takú veľkú zodpovednosť ešte moc malý. Preto vyšiel na záhradu. Po pár metroch končila a keďže bývali za mestom, kde mali vilu, začínal les. Chlapec ich chcel nastrašiť, že sa stratil a potom by tú maličkú chlpatú guličku, ktorú tak chcel aj dostal. Lenže nepočítal s dažďom a bleskami. Len na chvíľu sa nedával pozor ale skôr sa zaoberal druhom toho malého šteniatka. Má byť malý? Alebo veľký? Aká farba? Keď sa spamätal a rozhodol sa to nechať na neskôr bolo neskoro. Zo všetkých strán ho obklopoval nepriestupný les, ktorý mu naháňal strach. Ale nevzdával sa a išiel ďalej. Tak ďaleko ako ho len nohy zvládli niesť. Oblečenie sa mu lepilo na oblečenie. Triasol sa od zimy, strachu a dážď na jeho tvári sa miešal s kvapkami sĺz. O niečo zakopol a spadol na hlinu, ktorá bola dažďom mokrá a on bol celý špinavý. Plakal a plakal až sa sám čudoval nad tým že má toľko sĺz. Ale zrazu cítil na tvári jemné a chladné ruky, ktoré mu prešli po tvári a vlasoch. Ležal takže videl len topánky na podpätku. Vzhliadol od nich a blata a stretol sa s pohľadom zlatých, ustarostených očí. Nad ním sa skláňal anjel. Gaštanové, vlnkasté
vlasy po prsia jej kontrastovali s bledou pokožkou. Bola nádherná, ako anjel. Aj jej oblečenie tak vyzeralo. Biele šaty na ramienka nad kolená, kde mala bahno. Samozrejme aj ju zrejme zastihla letná búrka, ktorá sa hnala týmto mestom.
Bola tiež celá mokrá ale zdalo sa že jej to nevadí. Myslel si že je to anjel ale presvedčil sa o opaku keď ho v náručí zdvihla zo zeme a niesla ho preč. Dievča bolo chladné, no on bol fascinovaný tými nežnými očami. Nevidel krajšie stvorenie, ktoré by sa tomuto anjelovi mohlo rovnať. Zdalo sa to priam nemysliteľné ale cítil sa tak v bezpečí až jej zaspal v náručí. Zazdalo sa ako by lietal ale to bol určite sen. Štvorročný chlapec sa zobudil až v nemocnici, kde pri ňom sedeli rodičia. Netrpezlivo hľadal očami anjela ale sklamanie nastalo keď nikoho nenašiel. Z podchladenia sa rýchlo zotavil a mohol ísť domov,
no nikdy nezabudol na anjela, ktorý ho zachránil. Psíka dostal hneď ako sa vrátil ale až tak ho to nezaujímalo. Odvtedy sedával každú noc na okne a nemienil sa toho vzdať aj keď sa presťahovali. Z detstva si toho veľa nepamätal ale tento okamih sa mu vyryl do pamäte a už nesmel a ani nechcel zabudnúť.
Zatiaľ na kraji mestečka dievča nepokojne hľadelo na riadky v knižke a snažila sa čítať, bez úspechu. Možno to bolo tými zvukmi, ozývajúcimi sa z vedľajších izieb ale skôr spomienkami. V ten deň riskovala všetko, prezradenie ich večného tajomstva kvôli chlapcovi. Ale on tam ležal tak bezbranne. Vlásky bronzovej farby boli prilepené na čele a hľadel na ňu
smutnými smaragdovými očami. Chvíľu na neho pozerala ale potom si uvedomila že chlapec si to nebude pamätať. Vyzeral sotva na päť rokov, keď nie menej. Z premýšľania ju vytrhli až slnečné lúče predierajúce sa na oblohu. Miesto pozorovania hviezd, sledovala ako si slnko razí cestu a nahradzuje mesiac. Riečka sa sfarbila do červena a tento kotúč oslavovali aj vtáky. Zdalo sa že všetky vítajú slnko až na ňu. Ona vedela že za pár minút ho zakryjú mračná a ona bude musieť ísť do školy. Znova bude tá nová, divná, nádherná a hlavne nezadaná Cullenová.
"Bell?" ozvalo sa z dverí. Už je čas pomyslela si a prešla k dverám, kde prešľapovala z nohy na nohu jej sestra.
" Musíme ťa pripraviť" zašvitorila a už ju tiahla k nej do šatne.
" Dobre" zašomrala
a nechala sa viesť.

Kým ona mala na sebe tie najdrahšie kúsky oblečenia, on stihol zlikvidovať budík a znovu zaspať. Až keď ho mama a tretí krát budila vstal a šiel sa pripraviť. Ani jednému z nich sa tam ísť nechcelo a obidvaja si hovorili že je to zbytočné aj keď každý v inom slova zmysle. Netušiac že pravda je pravý opak.
Isabella s hlasitým sprievodom aby všetkým dala najavo ako sa jej škola ZASE znechutila zavrela dvere svojho červeného Ferrari a vyšla z garáže proti osudu. Doslova.
Na parkovisko dorazila znechutená ale nemalo to na Edwarda, ktorý bol ale znechutený z jeho auta.
V ten istý moment obidvaja vystúpili a zamrzli uprostred pohybu. Len tam tak stáli a hľadeli na seba. Prvý sa spamätal Edward s myšlienkami To je môj anjel
kráčal k nej ale ona sa nehýbala. Jej mozog hlásil poplach. Mala by okamžite vyhľadať Alice a odhlásiť sa z tejto školy kým je ešte čas. Mala by. Ale neurobila to. Isabella, Bella, neodišla. Neurobila nič.
Konečne k Belle prešiel a zastavil sa pol metra od nej. Tak blízko a tak ďaleko.
" Tak dlho som čakal" Presnejšie trinásť rokov, dodal v duchu. Ona ale premýšľala čo urobí. Povie mu že si ju pomýlil a čo najrýchlejšie odíde. Už otvárala pusu ale niečo ju zastavilo. Bolo to jej srdce? Áno, naozaj sa cítila...ľudská. Vedela že musí ochrániť svoju rodinu odísť kým ju nikto nevidel alebo ho zabiť. Nedokázala to ale urobiť. Ani jeden a nikto vlastne nevedel prečo sa to deje...ako je to možné.
" ja tiež" odpovedala jednoducho

A ďalej?

Myslím že to dobre
viete


L!nduš :)
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 matysek153 matysek153 | 8. srpna 2010 v 16:25 | Reagovat

wau....super je to...len skoda ze jednorazovka...mohlo by to mat pokracovanie...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.