
Dlho som nepridala svoju poviedku, tak som si povedala, že ju dám :) Tak odpustite mi tie chyby :D A prosím komentáre. Ak nebudú aspoň 3 komenty, tak nová kapitola nebude. Tak sa snažte, aj ja sa budem :)
11. kapitola
Najprv ma zrazila na zem tá zvláštna sila, ktorá sa mi snažila dostať do hlavy a tým odstaviť môj štít. Potom sa s prítmia nehlučne, tichšie ako ktoríkoľvek upír prikradli dvaja neznámi. Vedela som, že to sú tí, čo sú tak podobní mne. Nehlučne podišli ku mne a jeden z nich ma chytil pod krkom a vytiahol ma na nohy. Keďže som sa neudržala, držal ma vlastne on. Celú svoju silu som venovala na udržanie štítu. Keď mu už asi dochádzala trpezlivosť, celou silou ma treskol o strom. Ako handrová bábika som sa zviezla pod neho. Dokonca som nemala ani tu silu odliezť preč keď ku mne znovu vykročil. Niečo zašeptal svojmu spoločníkovi a ten podišiel ku mne. Tlak a bolesť v mojej hlave sa zdvojnásobili. Chcela som použiť moju novú silu, no mala som príliš málo sily. V ruke mi slabo blikol plamienok a keď si to všimol útočník predo mnou, celou silou mi stúpil na nohu. Chcela som zvriesknuť od bolesti ale moje telo sa len prehlo a jediný zvuk čo som vydala bolo slabé kvílenie. Telom mi začali lomcovať vzlyky. Čo odo mňa chcete? Chcela som sa spýtať ale oni na mňa len pozerali a škaredo sa usmiali akoby počuli moju myšlienku v hlave. Bála som sa, že môj štít natoľko zoslabol, že ma už nedokáže uchrániť. Prečo sa toto deje? Kto sú títo záhadní ľudia? A čo odo mňa vlastne chcú? Tlak na pár sekúnd zmizol. Trhane som sa nadýchla a naivne si myslela, že mi dajú už pokoj, odídu a nechajú ma žiť môj život, keď z ničoho nič sa bolesť vrátila. Bola tak mučivá, že som spustila štít. Vedela som, že ma to teraz môže stáť život ale nemala som silu vzdorovať. Akonáhle som spustila štít, bolesť zmizla a jeden s nich, čo stál bližšie pri mne, ku mne podišiel. Vzal ma do náručia a chcel ma niekam odísť keď tu zrazu ako blesk z neba prišla moja záchrana. Z koruny stromu sa na nás vrhol Edward. Zrazil ho k zemi a ja som tvrdo narazila na zem. Chcela som sa postaviť a bojovať ale nemohla som sa ani pohnúť. Zhlboka som sa nadýchla a skúsila som nasať aspoň trochu vzduchu. Podarilo sa mi odliezť až do k najbližšiemu stromu a odtiaľ som sa zahľadela na boj. Jeden z dvoch útočníkov sa tak ako predtým rozplynul na prach, zato druhý bojoval s Edawardom. Bolo to ako dajaké de javu. Lenže teraz nebojoval o život Dave ale Edward. Znovu to bol boj na život a na smrť a ja som vedela, že musím zakročiť. Skúsila som sa sústrediť. Odrazu sa odo mňa začala šíriť žiara. Najprv slabá ale potom ako výbuch zosilnela. Ten zvláštny tvor, iný názov som nedokázala nájsť, sa na to svetlo pozrel a v očiach mal strach. Chcel ujsť ale chvíľková nepozornosť pomohla Edwardovi doraziť ho. Potom sa pozrel na mňa a rozbehol sa ku mne.
"Bells. Zlatíčko…"šeptal a snažil sa ma zodvihnúť. No aj pri najmenšom pohnutí som musela syknúť bolesťou.
"Edward…" dostala som zo seba. "Nič… nič sa ti nestalo?" spýtala som ho a unavene som ho prehliadla.
"Nič, láska som v poriadku. Aj ty budeš, neboj sa." Šeptal. "Hneď ako ti bude lepšie pôjdeš do Volterry." Šeptal ďalej naliehavo. Chcela som proti tomu niečo namietať ale nemala som silu na to. Len som ho chytila okolo krku a on ma vzal pomaly domov. Našľapoval čo najjemnejšie, aby mi nespôsoboval viacej bolesti. Až keď sme sa ocitli na lúke za ich domom som si uvedomila, že ma nenesie domov.
"Edward odnes ma domov." Povedala som a cítila, že hlas sa mi už vracia a aj bolesť a vysilenie pomaly ustupujú.
"Teraz si doma tu." Pozrel mi do očí a ja som si pritiahla jeho pery. Len letmo a pobozkal a prešiel cez sklenené dvere do obývačky. Položil ma na sedačku a ja som zaprotestovala.
"Edward som špinavá a celá od krvi. Esme sa nebude páčiť keď jej zničím sedačku."snažila som sa postaviť ale Edward ma zatlačil späť. Vytiahol mi nohavice a pozrel sa na moju nohu.
"Belli máš to zlomené." Zašeptal. Potom našiel svoj telefón a zavolal Carlislovi. Potom vybehol hore a hneď bol aj späť s nejakým pyžamom. Pomohol mi dostať sa z džínov a blúzky a ak by som nebola zranená, hneď by som to využila a pomohla mu z oblečenia. Navliekol na mňa to pyžamo a nohu mi spevnil dlahou, ktorú našiel hore asi v Carlislovej pracovni. Viacej si už nepamätám lebo som zaspala.
Zobudila som sa asi o 15 minút neskôr na zvuk prichádzajúceho auta. Edward už stál pri dverách a sledoval ako sa vrátila jeho rodina. Keď si však všimol, že som hore bol hneď pri mne. Pohladil ma po tvári.
"Ako sa cítiš?" Začula som Carlisla.
"Myslím, že dobre." Odpovedala som. Carlisle ma prezrel a nenašiel žiadne iné komplikácie až na moju nohu. Keď skončil zahľadel sa mi hlboko do očí a prehovoril.
"Mali by ste nám povedať, čo sa stalo."

%20%E2%80%93%20okraj.png)





skvelé..už som myslela že si na tuto poviedku zabudla