
Ok, je to tu. Pokračovanie Voice of my life. Teraz som dala tomu iný názov, You are my life. Má to byť vlastne taký symbol že Edwardov hlas už nie je jej životom ale on samotný. No, dúfam že vás nesklamem. Budem sa snažiť písať, učiť sa, starať sa o blog a tak ďalej. Prosím, veľmi vás prosím, zanechajte menší komentár k tomuto predslovu, či sa vám páči alebo nie. Venujem ho všetkým, ktorý túto poviedku mali radi. Galéria bude zajtra. Enjoy a ďakujem :)))
Edit: ešte motto :D
Motto: Pamätaj si svoj prvý bozk navždy...a nikdy
Miestnosť bola veľká, honosná....plná sôch a ozdôb, všetko bolo z mramoru, z chladného kameňa. To hovorili aj o tých bytostiach, ktoré tam stáli. Jeden, muž v stredných rokoch, s dlhými vlasmi a v tmavom plášti sa prechádzal po miestnosti.
Dva kroky naľavo, dva napravo, dva naľavo, dva napravo...uf, mohol by už skončiť, pomyslelo si menšie dievča s dlhými orieškovými vlasmi, ktoré jej za ten čas vyrástli.
Nenápadne žmurkla dozadu a stuhla. Kde, sakra, je? Začalo sa zmätene obzerať a hľadať pohľadom jej sestru. Zastavila sa pri Nicolet, ktorá robila presne to isté ako ona. Gracen chvíľu zvažovala možnosti a nakoniec na ňu kývla. Nicol sa pousmiala, pokynula Arovi smerom dverám, otočila sa a ladným krokom odkráčala. Grace len pokrútila hlavou - už zase sa robí kráľovnou.
Zatiaľ čo tieto bytosti, upíri, čakali na Arovo rozhodnutie, jediný človek v hrade sa "nenápadne" plížil tmavými chodbami. Všade horeli fakle, plamienky sa mihotali vďaka chladnému vánku. Belle naskočila husia koža, obzrela sa. Našťastie, žiadni strážci tu neboli, veď načo? Žiadny bezvýznamný človiečik sa sem nemá ako dostať, jedine tak ako pokrm. Zastavila pri veľkých, dvojkrídlových dverách a jemne zaklopala. Vedela že ju bude počuť, no keď sa dvere otvorili, neurobila to čo chcela. V tom momente jej to došlo. Teraz je len korisť. Vystrašene sledovala karmínovo červené oči, ktoré jej boli tak blízke a pritom úplne cudzie. Tvor sa zhlboka nadýchol, v tme sa mu zaleskli biele zuby dravca. V tom momente sa otočila a utekala čo jej nohy stačili aby sa zachránila...aj keď nemala šancu .Chlapec sa
dravo usmial a pomalým krokom išiel za ňou. Načo sa namáhať? Aj tak nemôže utiecť, okrem toho, bolo to vzrušujúce. Ten lov, hra na mačku a myš.
dravo usmial a pomalým krokom išiel za ňou. Načo sa namáhať? Aj tak nemôže utiecť, okrem toho, bolo to vzrušujúce. Ten lov, hra na mačku a myš.
Bella sa cítila ako pred rokom. Utekala a padala aby si zachránila život, zas a znovu. Zanechávala som za sebou kvapky krvi od pádov a nevládala ísť ďalej. Na tomto mieste ma však pálili v očiach slzy a miešali sa s tou karmínovou tekutinou -tak známou. Bolo to rovnaké v tom že
utekala o život.
utekala o život.
Lenže... lenže teraz vedela že sa nedočká pomoci. Nikto nevedel že bojuje o to čo miluje.. Pred rokom
mala v podstate plán - zahnať sa palicou, kričať o pomoc alebo utiecť pred vlkom do vody. No skúsenosti so zážitkami blízko smrti jej boli nanič. Tentokrát to ale bolo iné. Oveľa iné. Pretože tieto reakcie
mala pripravené pre niekoho iného, niekoho, koho nenávidí - vraha, monštrum, nepriateľa. Preto vedela že keď ju dobehne, otočí sa a pozrie mu do očí, nedokáže povedať ani jednu urážku na jeho adresu. Aj keď
donedávna ani nevedela že existuje. Slová povedané tou osobou sa mi v hlave opakovali a opakovali a jej spomienky mi nedovoľovali ísť ďalej. Hovorí sa že osud máme vo svojich rukách? Je to tak?
Zastavila sa. Zhlboka sa nadýchla a čakala čo bude ďalej. Nevedela ako utiecť ale
srdce jej hovorilo aby nikam nešla. Tam kde je on, tam patrí. Pocítila neprirodzený vánok. Niečo za mnou zastavilo a robilo váhavé kroky. Kroky boli tiché ako kroky šelmy blížiacej sa ku koristi. Tá korisť bola práve ona
Z úst jej vyšiel jeden drobný vzlyk ale nie zo strachu, ale zo smútku. Už nikdy nezažije tú osobu za ňou takú, aká bola. Vedela som že nemá najmenšie tušenie kto je. Že je to monštrum. Áno netvor, tak ako o sebe hovoril. No spomenula si čo
mu raz povedala. Je mi jedno, koľko ľudí zomrelo tvojou rukou a koľko ešte zomrie. Vtedy
netušila že to bude práve ona. Teraz bol pri nej tak blízko že cítila ten chladný dych na jej krku. Ak je na nej aký osud si zvolí... už si zvolila. Máme ho ale potom predurčený? Veď sa mení tak ako naše rozhodnutia. No čo keď je predurčený ako k nemu dostaneme? Čo keď bolo jedno či vtedy na ich takzvanej dovolenke Edward zachránil, aj tak som mala osud jasný? Veď čo by ste čakali od človeka, ktorý žije vo svete do ktorého nepatrí. Keď sa menia
rozhodnutia... mení sa aj náš osud?
Tak ako sa meníme my? A keď urobíme v živote chybu... môžeme ho minúť?
Predtým ešte musela urobiť jednu vec - otočiť sa a niečo povedať. Posledné slová alebo želanie. Otočila sa mu tvárou v tvár a nechala sa unášať osudom. Zhlboka som sa nadýchla a povedala asi jej poslednú vetu.
mala v podstate plán - zahnať sa palicou, kričať o pomoc alebo utiecť pred vlkom do vody. No skúsenosti so zážitkami blízko smrti jej boli nanič. Tentokrát to ale bolo iné. Oveľa iné. Pretože tieto reakcie
mala pripravené pre niekoho iného, niekoho, koho nenávidí - vraha, monštrum, nepriateľa. Preto vedela že keď ju dobehne, otočí sa a pozrie mu do očí, nedokáže povedať ani jednu urážku na jeho adresu. Aj keď
donedávna ani nevedela že existuje. Slová povedané tou osobou sa mi v hlave opakovali a opakovali a jej spomienky mi nedovoľovali ísť ďalej. Hovorí sa že osud máme vo svojich rukách? Je to tak?
Zastavila sa. Zhlboka sa nadýchla a čakala čo bude ďalej. Nevedela ako utiecť ale
srdce jej hovorilo aby nikam nešla. Tam kde je on, tam patrí. Pocítila neprirodzený vánok. Niečo za mnou zastavilo a robilo váhavé kroky. Kroky boli tiché ako kroky šelmy blížiacej sa ku koristi. Tá korisť bola práve ona
Z úst jej vyšiel jeden drobný vzlyk ale nie zo strachu, ale zo smútku. Už nikdy nezažije tú osobu za ňou takú, aká bola. Vedela som že nemá najmenšie tušenie kto je. Že je to monštrum. Áno netvor, tak ako o sebe hovoril. No spomenula si čo
mu raz povedala. Je mi jedno, koľko ľudí zomrelo tvojou rukou a koľko ešte zomrie. Vtedy
netušila že to bude práve ona. Teraz bol pri nej tak blízko že cítila ten chladný dych na jej krku. Ak je na nej aký osud si zvolí... už si zvolila. Máme ho ale potom predurčený? Veď sa mení tak ako naše rozhodnutia. No čo keď je predurčený ako k nemu dostaneme? Čo keď bolo jedno či vtedy na ich takzvanej dovolenke Edward zachránil, aj tak som mala osud jasný? Veď čo by ste čakali od človeka, ktorý žije vo svete do ktorého nepatrí. Keď sa menia
rozhodnutia... mení sa aj náš osud?
Tak ako sa meníme my? A keď urobíme v živote chybu... môžeme ho minúť?
Predtým ešte musela urobiť jednu vec - otočiť sa a niečo povedať. Posledné slová alebo želanie. Otočila sa mu tvárou v tvár a nechala sa unášať osudom. Zhlboka som sa nadýchla a povedala asi jej poslednú vetu.
Ako to povedala aj Taylor, on bude jej smrť, nikto iný.
"Zabi ma, anjel" šepla oddane. V tom momente vybehla z poza rohu Nicol ale už bolo neskoro. Temný anjel sa jej zahryzol do krku a lačne pil jej krv.
"Edward!" zakričala Nicolet. v márnej snahe predísť k skaze celej rodiny.
V ten deň
zomrela
zomrela
Už ale vážne predbieham udalostiam. Aby som vám povedala koniec tohto príbehu...musíme sa najprv vrátiť na začiatok.

%20%E2%80%93%20okraj.png)




