close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

VzD - 16.kapitola

17. dubna 2010 v 23:42 | L!nduš |  Vojvodkyňa z Devonshere (od Cleirdelune)
Poviedky - 4






Po dlhej poviedkovej prestávke je tu ďalšia kapitola Vojvodkyňe. Dúfam že sa vám zapáči a okomentujete ju :) Enjoy!!! :)))


Vojvodkyňa z Devonshere
16.kapitola- prebudenie, poznanie, príchod, bolesť, prečo?

Isabella Mária Swanová vojvodkyňa z Devonshere
7.júla rok pána 1770 za vlády Edwarda I. Masena rodu Cullenovcov

"No a potom už len dedič!" vyhŕkla matka a moja apatia stúpla do abnormálnych rozmerov. Dýchať som nemohla, srdce tĺklo. Hodilo to so mnou o zem...
Vitaj peklo!

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

Ostré slnečné svetlo mi začalo zapichávať za moje viečka. Pomaly, neisto som otvorila oči. Slnečné svetlo ma bodlo aj tam. Okamžite som ich zavrela a prikryla rukou. Ležala som, lebo nad sebou som mala nazberkaný baldachýn v mojej izbe. V mojej posteli.
"Ach, pozrite! Už sa preberá!"
"Konečne!"
"Ale nečudujte sa! Veď takú úžasnú informáciu neznesú všetci!"
"Och, madam Brunettová, to máte pravdu! Keby aj moje dcéry boli vyvolené u kráľa! Alebo u korunného princa."
"Arcivojvodkyňa Isabella, je vám dobre?" ach, ten Habsburský dialekt. Po pravde by som mala byť iba vojvodkyňa, ale matkina dvorná dáma, je zo viedenského dvora. A všetci si už nejako zvykli, že dcéry a synovia sú buď arcivojvodovia alebo korunný princovia. Toto kebyže vidí môj starý otec! Nech je mu zem ľahká! Dlane som si odtlačila od tváre a pozrela sa hore na moje hodvábne nebesia. Svietilo mi slnko v izbe, ale nie už mne do očí.
"Áno, je mi lepšie, ďakujem."
"Och, to som rada, prespali ste skoro celý deň!"
"Celý deň?" prekvapene som jej skočila do reči. Asi chcela pokračovať, ale nemohla som jej to dovoliť. Ak som prespala celý deň, tak to znamená, že zajtra by tu mal byť princ. Alebo pozajtra? To je jedno, ale lepšie zajtra, nech je to peklo skôr. Zamračila som sa. Nemala som na sebe korzet ani všetky spodničky, len jemnú hodvábnu košeľu a spodné nohavice. Zmätene som sa pozrela na nejakú dvornú dámu, nepoznala som ich všetky. Áno, učili sme sa ich mená, ale pri tomto všetkom som si ho asi nezapamätala. Chcela som ju osloviť. Len to meno mi neprichádzalo na rozum.
"Isabella! Taká hanba! Je to moja dvorná dáma slečna Brunettová!"
"Och, prijmite moje ospravedlnenie, prosím."
"Je Vám odpustené, slečna arcivojvodkyňa Isabella." Vydýchla som si, ale to nebolo nič čo ma čakalo.
"Nechajte ma s dcérou o samote, prosím." Autoritatívne povedala matka a poslala dámy preč. Zobrala hrebeň a začala mi česať dlhé vlasy.
"Anabella, ma dnes o niečo požiadala." Začala váhavo.
"A o čo? Mne sa nezdôverila."
"O povolenie na sobáš." Prekvapene som otvorila ústa a vypustila vzduch.
"O-o-o sobáš?" zakoktala som. Matka sa na mňa zamračila. Vyrovnala som chrbát a ešte raz som jej zopakovala moju odpoveď.
"O sobáš?"
"Áno. Ale nechcela mi povedať kto to je. Iba mi povedala, že či budem súhlasiť s každým jej výberom. Či si môže muža vybrať." To bola nespravodlivosť. Samozrejme, že som si ju všimla. Ale mohla som niečo spraviť? Nie, nemohla a to bolo na tom najhoršie.
"A čo ste jej odpovedali, matka?"
"Ach, Bella, kedysi si mi hovorila mamá, spomínaš?" chce odvisť náš dialóg niekam inam?
"Pamätám matka. A čo ste, Ann, odpovedali."
"Viem, že to berieš ako nespravodlivosť, ale ty si najstaršia dcéra. Teda ak nerátam Thomasa. Najstaršia dcéra musí ísť do dobrej partie, je už potom jedno kam ide tá mladšia."
"Áno, nemohli by ste si dovoliť také poníženie, že?"
"Isabella, ten tón by si mala zmeniť. Áno, nemohli by sme uniesť, že naša najstaršia dcéra sa vydáva sa chudobného šľachtica! Ale mladšia už môže!"
"Mladšia už môže? Ann si ide brať niekoho chudobného?"
"Asi áno, nevieme, iba nás žiadala o povolenie."
"A vyhoveli ste jej želaniu?"
"Áno, Isabella, Anabella má vyhovenie, že si môže vziať aj kostolnú myš! Ale s jednou podmienkou." V absolútnom záchvate zúrivosti, ktorý panoval v mojom vnútri, som na matku vyštekla. Neuvedomujúc si moje nemiestne správanie.
"Vy ste jej dali nejaké podmienky?"
"Isabella, ten tón."
"Aké ste jej dali podmienky!" povedala som už menej ostrejšie. Nie, v tejto chvíli som si neuvedomila svoju nerozvážnosť. Prejavila sa moja druhá strana.
"Vzdá sa nároku na svoj trón. Ak si zoberie niekoho z nižšej šľachty ako sme my, tak jej deti nebudú mať v prípade tvojej neplodnosti žiadny nárok, na tvoje dedičstvo a ani na naše. Absolútne sa musí vzdať moci, ostane jej iba titul a mesačná mzda, ktorú bude ako šľachtičná dostávať."
"A tieto podmienky som nemohla mať aj ja?" opýtala som sa nevinne.
"Nie. Bella, o tvojom osude bolo už dávno pred tým rozhodnuté." Povedala mi matka. Jemne ma objala a položila na posteľ. Zakryla ako bábo perinkou.
"Vyspi sa, Isabella. Zajtra alebo pozajtra ťa čaká veľký deň." Povedala a zmizla z mojej izby. Hneď ako zabuchla dvere na mojom salóniku. Som sa postavila. Rozsvietila som sviečku pri okne, kde som sedávala. A pri toaletnom stolíku. Pri ňom, bol menší stolík, ktorý bol plný ovocia. Podišla som k nemu. Zobrala som si do ruky. Hrozno a podišla k oknu. Absolútne som nemohla myslieť. Pozerala som sa do nočnej tmy, ktorá obkolesila náš zámok. Svietniky pri ceste svietili a vytvárali a ukazovali cestu k bráne. A to ma upútalo. Dole pri našej vchodovej bráne niekto sál. Mal jedného koňa a bol zahalený do tmavého plášťu. Nemala by som tam ísť, ale Anabellin sluha mu niečo podávala. Chvíľu sa rozprávali. Čo mohla Ann o takomto čase poslať? Vŕtalo mi to v hlave. Bez myšlienok som sa postavila z okna. Obliekla si ťažký zamatový župan. Papuče a vyšla dole schodmi. Moji dvaja strážnici, spali ako drevá pri mojich dverách, takže nič ťažké. Pousmiala som sa. Držala som v rukách svietnik a kráčala dole do veľkého prijímacieho salóna. Už som videla hviezdy, cez presklenú stenu.
Otvorila som ťažké dvere. A videla aj sluhu a aj poslíčka?
"Dobrý večer, slečna arcivojvodkyňa Isabella, ako sa máte?"
"Čo to máš?" povedala som a ich pozdrav ignorovala. Viac ma zaujímal list, ktorý držal v ruke. Ten list by ma ani nezaujímal, ale meno na ňom som až moc dobre poznala.
"Daj mi to!" prikázala som mu ako zmyslov zbavená sa za tým natiahla.
"Bella, choď dnu, prechladneš!" zavrčala Ann predo mnou, ani neviem ako sa tam zjavila. Mala oblečené podobné veci ako ja. Držala ma za ruku a pás. Ja som sa divoko naťahovala za listom.
Začalo pršať. Len jemná, letná prehánka, ale studený vietor mi ošľahal tvár.
"Bella, choď dnu!"
"Chcem ten list, Ann!"
"Teo, choď tam kam máš!"
"Ale, Arcivo..."
"Teo, hneď!" zavrčala Ann, hrozivo a on zmizol. Ann, mi násilím stiahla ruky a dotiahla do izby. Bola ako zmyslov zbavená, silná, ale nie až tak, akurát každý môj útok čakala a dokázala vzdorovať.
Dotiahla ma do izby. Položila na posteľ. A odišla. Bez vysvetlenia!
"Zajtra, teraz spi!" zavrčala a zavrela dvere. Bola som mokrá, celkom mi začala byť zima, ale únava ma napriek dlhému spánku, zmohla a mne sa mohla snívať bolesť a poznanie. Bolesť, lebo neviem čo mohla Ann posielať a poznanie, že posielala list k Jacobovi...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 NeSsCulLeNkA NeSsCulLeNkA | Web | 18. dubna 2010 v 18:13 | Reagovat

Tak to jsem zvědavá, co mu chtěla.. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.