
Ďalšia nová kapitola Vojvodkyne z Devonshere, 14.kapča. Tak čo, číta to ešte niekto? :) Prosíííím, ozvite sa aspoň jeden človek nech to nemusím zrušiť, to by som nechcela. Ďakujem, Enjoy!!! :)
Vojvodkyňa z Devonshere
14.kapitola- Zbohom Jacob! Je mi to ľútom...
Isabella Mária Swanová vojvodkyňa z Devonshere
6.júla rok pána 1770 za vlády Edwarda I. Masena rodu Cullenovcov
"Je mi cťou, že svoju dcéru budem oslovovať, vaša milosť, vaša výsosť. Isabella ja som vedela, že to bude dobrá voľba." Dopovedala a ja som stuhla. Nedokázala som so sebou spraviť nič. Úplne nič...
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
"Matka?" prehovorila Ann. Ja som nebola schopná. Vyvaľovala som oči na svoju matku. Zdesenie postupovalo celým mojim telom. Mysli som mala len pokrútené myšlienky. Nič viac. Iba myšlienky bez poradia, zmysluplnosti. Nič. Ann pustila naše ruky a začala sa prechádzať po salóne našej matky. Ja som Ďalej hľadela na matku. Ešte som aj pootvorila pery. Aby som mohla lepšie dýchať. Lebo moje pľúca a mozog potrebovali veľa vzduchu.
"Matka! Ale to nie je možné! Ja som tancovala s princom kotilion a Bella je zasnúbená!" kričala na matku.
"Anabella! Ako sa to rozprávaš so mnou? Ja som ti darovala život! Kde je úcta!" zahrmela matka ale ani to ma neprebralo. Nedokázalo ma prebrať ani to.
"Princovi si sa páčila, ale jasne došiel list, ktorý ti budem citovať!
Drahá teta Renné,
Chcem sa vo svojom mene uchádzať o ruku tvojej najstaršej dcéry arcivojvodkyne Isabelly,"
Ďalej ťa to už nemusí zaujímať!" skríkla matka a odložila list do svojho sekretariátu.
"Ale mamá!" zakňučala Anabella.
"Bella je preca zasnúbená s Jacobom! Majú sa brať! Majú byť svoji! Toto je nemôžeš urobiť!" Ann prišla ku mne a objala ma okolo ramien. Vnímala som to len okrajovo. Viac som vnímala tú bolesť v mojom vnútri. Zradila som Jacoba. Nikdy nebudem jeho. A nikdy nebude on môj. Ann ma objala okolo pliec a položila mu ruku na tvár.
"Matka to jej nemôžeš urobiť!"
"Chceš mi, Anabella, povedať, že má odmietnuť korunného princa a rozprávkový život len pre nejakého nebudem ho menovať, lebo mi nestojí ani o tú námahu. Nikdy by si ho Isabella nevzala! Arcivojvodkyňa a jej kráľovská rodina z Augenfestu a Devonshere a spojili by sme sa s nejakou bez významnou rodinou? Len pre nejakú hlúpu lásku?! Veď ten Jacob nemá postavenie! Titul! Výchovu! Vie vôbec počítať? Písať? Určite ovláda len jeden jazyk! A za takéhoto ničota chceš vydať svoju sestru?! Nemajú peniaze, topia sa v dlhoch. Nie! Som zásadne proti tomuto zväzku. Nikdy by nebol uskutočniteľný!" naštvane kričala moja matka a sedela na stoličke. Dlane mala nahnevane skrčené v lone. Neuskutočniteľný. Toto slovo ma bolelo. veď mi to matka sľúbila, že mi nebude proti! Ani ona a oni otec. Nechajú nás žiť na panstve Devonshere a dajú nám pokoj. Ale ja sa mám vydať za princa? Odovzdať sa mu? Porodiť deti? Veď ho nemilujem!
"Veď ho nemilujem!" zašepkala som apaticky. Matka si to všimla. Prišla ku mne a pleskla ma po líci. Zhrozene som sa na ňu pozrela.
"Isabella! Vydáš sa za korunného princa a pôjdeš teraz dole za Jacobom a povieš mu, že ho už nikdy nechceš vidieť, nech ťa nechá na pokoji, lebo sa ideš vydávať. Alebo chceš našu rodinu uvrhnúť do ničoho? Chceš aby sme boli celému Anglicku na smiech? Aby sme nemali nič? To chceš? Isabella" zašepkala na konci zanietenie na mňa.
"Ak sa vydáš za princa do konca života a ešte tvoje deti a ich deti a ich deti a celý náš rod až po poslednú alebo posledného dediča. Nikdy nikdy nebude musieť pracovať. Nikdy! Budú vážení, uctievaní a dôležití. Ale ak sa vydáš za toho, nikdy nebudeš mať nič. Anglicko sa našej rodine vysmeje. Budeme na smiech! Musíš ,Isabella, si naša jediná šanca!"
"Nie. Ale mamá ja ho nemilujem!"
"Isabella, to časom príde. Veď vieš aký je pekný a on ťa už určite miluje!"
"Mamá, prosím, to nemôžem Ann urobiť! Ona už má princa rada!"
"Isabella, to je moje posledné slovo a okrem toho Anabella sa na teba nehnevá, že?"
Matka sa zobrala a nechala ma tam kľačať pri stoličke, kde mala nohy. Ann stála pri okne.
"Isabella, nezabúdaj, že to musíš povedať Jacobovi! Hneď!"
"Áno." Povedala som so slzami v očiach. Hneď ako zavrela dvere som sa naplno rozplakala. Ann pribehla ku mne.
"Ach, Bella!"
"Ty sa na mňa nehneváš?"
"Nie, neurobila si mi to naschvál, nie?"
"Nie. Ja nechcem."
"Bella bude lepšie ak matku poslúchneš. Dáš mu syna. Nájde si nejakú kurvu a budeš mať pokoj."
"Tebe sa to ľahko povie Ann, ale ja milujem Jacoba! Jeho a nie niekoho iného. Ja sa nedokážem princovi odovzdať. Nedokážem! Neviem!" kričala som a päsťami som búchala do stolička. Ann sedel pri mne a hladkala mi vlasy. Pobozkal ma do vlasov.
"Bella, choď to povedať Jacobovi. Idem s tebou."
"Ann, ja...."
"Bella." Zastavila ma a zakrútila hlavou. Je to stratené. To chcela povedať. Že už nie je cesty späť. Už nie. Stratila som aj poslednú oporu v Ann. Nič mi nezostalo. Nič a to ma bolelo najviac. S Ann pomocou som sa postavila a podišla k dverám. Schádzala som po schodoch do môjho prijímacieho salónika. Ann otvorila dvere a ja som vošla. Jacob stál pri okne s pohárom. Hneď ako počul dvere sa otočil. Šťastný úsmev nahodil a ja som sa ešte viac rozplakala na Anninom ramene.
"ššššt, Bella." Zašepkala a doviedla ma k Jacobovi. Chcel mi pobozkať ruku, ale odtrhla som ju. Ešte viac by mi to zhoršil.
"Chcem ostať s ním sama, ďakujem." Zabrblala som a otočila sa na Ann.
"Aj ja?" naznačila perami. Kývla som. Odišli a my dvaja sme ostali sami.
"Bella drahá, čo sa stalo? Nedes ma!" zašepkal a odvliekol ma na odpočívadlo. Zobral si moje dlane do rúk. Bude to ešte horšie ak sa ma bude dotýkať. Kričala som sama na seba. Okamžite som sa vytrhla ruky a postavila sa. Otočila som sa mu chrbtom a zahnala slzy. Na tie bude čas potom.
"Jacob, chcem aby si ihneď zrušil všetky prípravy na sobáš." Zavrčala som najviac ako som vedela. Ale do očí som sa mu nemohla pozrieť. Musela som mu stáť chrbtom. Pozrela sa na jemný krúžok s maličkým kamienkom na mojom prste. Stiahla som si ho z prstu, otočila som sa a položila ho vedľa prekvapeného Jacoba. Trhalo mi to moje srdce. Ale na to bude ešte určite času dosť.
"Ako?"
"Povedala som, že všetky prípravy na náš sobáš zruš. Nechcem si ťa vziať."
"Ale Bella, milujem ťa a ty miluješ mňa." A teraz príde to najhoršie, ale nesmiem potopiť rodinu. Dali mi život, výchovu a lásku, obranu a vzdelanie a toto je moje poslanie. Presne ako hovorila moja stará mama. Nech jej je zem ľahká. Kráľovná Isabella. Toto som dlžná svojej matke za ťažký pôrod a toto som dlžná svojmu otcovi za to, že mám čo do úst, čo si obliecť, kde bývať, čo čítať a kam písať. Toto je moja daň aj keď to je na úkor lásky. Toto je moje poslanie. Zdvihla som hlavu a utrela si slzy.
"Jacob, ty si si vážne myslel, že so zoberiem teba? Takého chudobnú krysu? Jacob, ty si nič a ja som niečo. Ja si ťa nemôžem vziať aj kebyže chcem a ja nechcem vydám sa lepšie. Budem bohatšia ako s tebou. Moji rodičia mi vybrali bohatšieho ženícha ako si ty! O to ide o peniaze!"
"Bella, neverím Ti ani jedno jediné slovo. Ty takáto nie si! Nikdy ti nezáležalo na peniazoch. Na kráse či bohatstve. Tebe išlo vždy o dušu. Neverím, že ma nemiluješ. Povedz mi to do očí." Neviem si predstaviť čo ma dohnalo k tomu aby som to spravila. Čo mi vlialo do žíl toľko energie a odvahy aby som to spravila. Aby som mu to povedala. To, že som tak strašne založená chrániť rodinu? Alebo to, že ak potopím rodinu, nikdy mi to moja duša neodpustí? Ako som to dokázala?
"Nemilujem ťa Jacob Black, nikdy ma nehľadaj a nechaj ma žiť vo svete kde ty nepatríš." Zavrčala som. Roztrhla som si medailónik, ktorý mi dal keď mi začal dvoriť, daroval a hodila som mu ho do rúk. Ak by som neodišla, asi by som mu musela povedať pravdu, že ho milujem a chcem si ho vziať ale to som nemohla.
"Odveďte ho a nech sa tu už neukazuje." Zamrmlala som a s plačom utiekla.
Nechala som ho tam zúboženého, zraneného, vyvliecť ako handru mojim strážami. Poníženého. Zbohom Jacob, je mi to ľúto...
Ale ani to som mu nemohla povedať. Ani tie to slová. Muselo mu to čo som mu povedala, v salóne stačiť. Je mi to naozaj veľmi ľúto...

%20%E2%80%93%20okraj.png)





Nie! Len to prosím ťa neruš, bolo by som ti vďačná.