close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

VzD - 8.kapitola

3. března 2010 v 15:55 | L!nduš |  Vojvodkyňa z Devonshere (od Cleirdelune)
Kapitola z Vojvodkyňa z Devonshere s názvom Prípravy už letííííííí! Enjoy!


Vojvodkyňa z Devonshere
8.kapitola-Prípravy

Isabella Mária Swanová vojvodkyňa z Devonshere
22. jún rok pána 1770 za vlády Edwarda I. Masena rodu Cullenovcov

Musím uznať, že som zabudla na všetko okolo mňa. No iba na chvíľu. Ako náhle som si sama ľahla do nadýchaných perín, padlo to na mňa opäť...
-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.


Kráčala som vyzdobenou chodbou kostola. Všade kvety. Vôňa čerstvých ruží. Po mojom boku kráčal otec, za mnou kráčali malé dievčatká, moje sesternice a netere a držali mi dlhý závoj, predo mnou kráčali moje družičky a pre šťastie rozsýpali lupienky ruží. Nezdvihla som hlavu. Nechala som ju sklopenú k podlahe. Každým krkom ma zväzoval nepríjemne stiahnutý korzet, každým mojim krokom sa mnohé záhyby mojich nádherných a hriešne drahých šiat pohli. Drdol mi upevňoval závoj, tak aby mi nebolo poriadne vidieť do tváre. Jemné topánky, hebké zo saténu ma hriali v studenom kostole. Už len kúsok a budem s ním. Už len kúsok, maličký kúsoček a budem s mojim vyvoleným. Len jedným očkom som pozrela po otcovi. Tváril sa tak hrdo. Tak ako keby sme vyhrali niečo veľké. Chcela som si nenápadne troška uvoľniť korzet, ale niečo mi hovorilo, nech to nespravím, bude zle. Pozrela som sa po očku po kostole. Rozoznela sa nádherná hudobná symfónia. S úžasom som načúvala. Bola dokonalá. Jednoduchá no preca zložitá. Jemný spev zboristiek z chudobných rodín sa preplietal melódiu tak dokonalou a tak krásnou.
"Nádhera." Zamrmlala som jednoducho. Viac som vo svojou úžase nepovedala a navyše ženy nemôže komentovať mužskú prácu a navyše žena nesmie v spoločnosti hrať na hudobných nástrojoch. Takže je to určite mužská práca. Z hudby vychádzalo nádherné čaro, pokoj, viera a láska. Dovolila som si trošku zdvihnúť hlavu. Nech uvidím jeho. Môj dôvod žitia. Ten, s ktorým pôjdem životom. Mojim Jacobom. Zdvihla som krotko hlavu. V prvých laviciach sedela moja matka s Anabellou a jej snúbencom, mojim bratom a jeho manželkou. Za nimi sedela moja početná rodina. Očkom som sa pozrela doprava, nech vidím žiarivý úsmev Jacobovej matky, jednoduchý úsmev jeho otca. Nadšené úsmevy jeho sestier s rodinami. Bola to pre nich česť, že práve my, naša mocná rodina sa spojíme s nimi. Ale namiesto jeho rodičov tam sedela kráľovná so svojimi dvornými dámami, kráľ a mladší brat princa Edwarda a jeho dve sestry. Vydesene som sa rýchlo poobzerala po okolí. Kostol bol v prvých laviciach zaplnený samou vznešenou, urodzenou šlachtou. Jacob stál aj s jeho rodinou na konci kostola a tváril sa zničene, strhane, smutné. Oči zaplnené slzami. Jeho otca pohľad bol tvrdý a nesúhlasne sa díval na mňa. Práve som porušila etiketu. Čo sa deje? Chcela som sa opýtať otca, rozbehnúť sa k Jacobovi, ale otcova ruka ma nekompromisne držala. Pevno a silno, asi vedel, že budem chcieť utiecť. Otočila som hlavu a pozrela sa pred oltár. Moja nádherná rozprávka prešla do nočnej mory...

Okamžite som sa posadila. Zmätene som sa poobzerala po miestnosti. Bola tma. Žiadny kostol, ľudia, svadobné šaty?
So spotenou tvárou som spadla späť do vankúšov. Pozrela som sa von oknom. Začalo svitať. Slnko už vychádzalo. Prehodila som sa na druhý bok a snažila som sa zaspať. No jeho tvár mi to nedovolila. Nemohla som. Stále som videla tú pompéznosť a prepych v tom kostole. Luxus. Vôňu tých kvetov. Vôňu toho všetkého, ale hlavne ten pocit. Tú silnú emóciu. Ten strach v mojich očiach keď som zistila, že mojim ženíchom nie je Jacob. Hnev, aký som pocítila k matke. Zradu akú som pocítila k Anabelle. Ani neviem prečo. Veď tú emóciu by mala ona cítiť ku mne. Ten strašný pohľad do Jacobových očí. Ten apatický pohľad. A nakoniec ten odpor, ktorý som si ani nemohla dovoliť, k osobe pred oltárom...

Po asi hodine, keď na veľkých kukučkových hodinách odbila piata hodina. Som spánok vzdala. Podišla som k čistej vode, ktorú mi sem určite v noci priniesli, umyla sa. Previedla raňajšiu toaletu. Učesala sa. Vlasy som si s pomocou sponiek dala do drdolu. Matka bude nadávať, ale idem iba na balkónik. Obula si papuče a cez plecia prehodila župan.
Otvorila dvere na balkón. Boli riadne ťažké. To som si tú minulú noc neuvedomila. Živo som si opakovala matkinu výchovu. Ženy nikdy nesmie vychádzať bez sprievodu sama. Žena nesmie chodiť s odhalenými ramenami ak nie je vydatá. Žena nesmie mať v spoločnosti rozpustené vlasy. Žena musí mať na sebe odznak so svojou hodnosťou. Alebo aj kachetku. Prešla som po sebe pohľadom. Musela som sa usmiať. Som sama. Prvé pravidlo som porušila. Odhalené ramená som nemala, ale mala som len župan, to matka neuctieva. Aj keď je to súčasťou šiat. Prešla som si po svojich dlhých vlasov až po pás. Rozpustené. Zasmiala som sa. Ďalšie pravidlo. Pozrela som sa na svoju jemnú, hodvábnu košieľku. Nikdy nemám svoj odznak Vojvodkyne. Prechádzala som sa po balkóne a pozerala východ slnka. Nevadilo mi, že som porušila španielsku dvornú etiketu. Nemám korzet, nemám šaty, ale nočnú košeľu. Takto by som nemala byť ani pred vlastným manželom a nie to sama vonku. Síce je to tu určite dobre strážené. Jediné čo znamenalo na mne, že mám vysoké postavenie bol prívesok na mojom krku. Bol zlatý s belaso-modrými kamienkami a v strede bolo dva krát napísané B. s ružičkami. Pozrela som sa do slnka. Pripomínalo mi Jacoba. O štyri dni ho konečne uvidím! Konečne! Anabella si vezme princa. A všetci budeme šťastn....
"A tu je moja nočná návšteva. Opäť ste si pomýlili sestrinu izbu?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.