close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

VzD - 12.kapitola

23. března 2010 v 17:53 | L!nduš |  Vojvodkyňa z Devonshere (od Cleirdelune)
poviedky - 3
Dúfam že ste poviedky z nášho blogu nezabudli pretože ideme ďalej. Po pauze znovu začíname s vašimi obľúbenými poviedkami a ako prvú kapitolu som si vybrala Vojvodkyňu od Cleirdelune. Enjoy!


Vojvodkyňa z Devonshere
12.kapitola- Konečne domov!

Isabella Mária Swanová vojvodkyňa z Devonshere
22.jún rok pána 1770 za vlády Edwarda I. Masena rodu Cullenovcov

Zaspala som. Ale nie myšlienkou na Jacoba, Princa, ale s divným pocitom, že mi každý niečo tají. Len ostáva otázka...
Čo?

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

"Slečna, Isabella, vstávame." Zapekala mi moja dvorná dáma. Pomaly som otvorila oči. Do zamračeného rána. Obloha bola tmavá a z neba sa vznášali malé dažďové kvapky. Škoda. Mala som dnes dobrú náladu. Dnes sme mali ísť domov. hneď po plese to nemalo byť, ale ochorela mamine dvorná dáma a museli sme ísť s ňou k jej lekárovi a keďže to bola je asi niečo vážnejšie, tak chce byť tam kde sa narodila a kde má jej rodina hrobku. Je to veľmi dobrá, ale už stará dvorná dáma. Má úctyhodný vek 67 rokov.
Usmiala som sa na svoju dvornú dámu.
"Včera Vám to s princom tak strašne svečalo. Boli ste takí očarujúci, dokonalí. Krásna ste bola dvojica."
"Och, ale to si my ešte nevidela tancovať s Jacobom!"
"Ale videla, ale aj tak na princa nemal!"
"Maria!" zavolala som na ňu menom. Jej jedinej som tak mohla povedať. Otočila sa s úsmevom na mňa. Zasmiala sa a poláskala ma po líci.
"Isabella, dieťa moje, dúfam, že s ním budeš šťastná." Naklonila hlavu a smutne sa na mňa usmiala. Prečo mám pocit, že nemyslí Jacoba? Že myslí na niekoho iného? Ale koho? Videla som ako princ tancuje s Ann, takže on to nebude a ak si princ vyberie Ann...
Mne ostane s Jacobom voľná cesta! Okamžite som vyskočila z postele. Pár krát som sa zakrútila. Odtiahla závesy. Maria sa zasmiala a podišla ku mne.
"Bella, Bella, taká si šťastná!"
"Samozrejme! Vezmem si toho koho milujem! Oblečieš ma? Chcem byť už s ním!" poprosila som a hodila na ňu psie očká. Ako sme to pri kuchárke robievali s Ann a Thomasom.
"Takže to je pravda? Je tvoj milý?"
"Samozrejme!"
"Ja som to vedela." Srdečne sme sa zasmiali ale ja som mala aj tak pocit, že nehovoríme o tom istom chlapcovi. Prečo?

Po rannej toalete. Kde ma obliekli, umyli, učesali, navoňali a vystrčili von. Dnešné šaty som si konečne mohla vybrať bez matkinho vedomia. Vybrala som si biele šaty so zeleným lemovaním. A kvetinkovou potlačou. Na korzete boli zelené mašle. Vytočili mi vlasy do vlniek a na ne mi dali rovný klobúčik. Prehodili cezo mňa jemnú hodvábnu, ale teplú pelerínu. Aj keď mala som rukávy do polky rúk a len vykrojené ramená, ale aj tak, aby som neprechladla! Usmiala som sa. Vyšla som von...


Po výdatných raňajkách. Sladkom pečive a káve sa naša cesta oddialila. Vďaka počasiu. Odohnala som od seba Ann, Elizabeth, Elenu, moju dvornú dámu a aj matku, ktorá mi dnes asi výnimočne chcela robiť spoločnosť. Čo sa nestalo od mojich šiestich rokov. Prechádzala som sa krásnymi oblúkmi z kvetín. Len máličko kvapiek mi padlo na tvár alebo ramená. Zelený baldachýn takmer nič nepustil. Podišla som ku krásnym červeným ružiam. Boli práve v rozkvete. Nádherné, červené a tá vôňa!
"Sú nádherné, však?" ozvalo sa za mnou. Ten saténový hlas! Priblížil sa úplne ku mne.
"Presne ako vy." Nadýchla som sa cez ústa. Čo odo mňa môže chcieť? Sme tu sami. Čo môže odo mňa žiadať, chcieť? Otočila som sa a zdesene na neho hľadela. Pritom som sa úplne chrbtom pritlačila k ružovému plotu. Nevnímala som ako sa mi tŕne zarezávajú do ruky. Teraz som mala pred sebou niečo vážnejšie. Malo to na sebe zelený kabát, čiernu vestu. Bielu košeľu s čiernou páskou, čierne nohavice a vysoké tmavohnedé, kožené čižmy. A bronzové vlasy, nádherné zelené oči a prekrásnu tvár. Hrudník sa mi vysoko a hlboko dvíhal. Šperk na mojom dekolte. Zúrivo poskakoval.
"Princ." Zakoktala som a nemotorne sa uklonila. Pritom som si vytrhla ruku z tŕňového zovretie. Nebola by som to ja ak by sa mi nejaký nezapichol. Pulzujúcu bolesť som nevydržala.
"Au!" skríkla som a chytila si boľavú ruku do svojich dlaní. Princ sa poplašene zatváril a podišiel ešte bližšie ku mne.
"Čo sa deje, slečna Isabella?!"
"Asi som sa pichla." Pozrela som sa na svoju ruku. Malý tŕnik trčal z mojej dlane. Princ si vytiahol svoj kapesník a bol úplne pri mne.
"Slečna Isabella?" zašepkal a ja som zdvihla hlavu. Ak by som chcela ja alebo on. Dotýkali by sme sa nosmi, alebo niečím iným. Ústami a to som si ja nemohla dovoliť. Okamžite som sklopila červenajúcu tvár. Jeho dych ma úplne pomiatol. Pozerala som sa na zapnuté gombíky na jeho košeli. Pozrela som sa po chvíli na moju dlaň a tŕnik tam už nebol. Iba princova ruka a žiarivo biely kapesník.
"Držte si to a keď prídete do zámku, polejte si to nejakým alkohol aby ste nedostali infekciu."
"Ďakujem Vám." Zamrmlala som. Trošku som ho od seba odsotila, zdvihla sukňu a utekala do zámku. Nechcela, nemohla som ho tam tak nechať, ale musela som. Nedokázala som to vydržať. Tie oči, ten dotyk ten hlas. Otvorila som jedáleň. Namočila kapesník do alkoholu, ako mi princ poradil, utiekla do svojej izba a zosunula som sa udýchane po dverách. Všade všetko zbalené. Mária alebo slečna Nothordová sedela v kúte aj so slúžkami. Vyplašene na mňa pozreli.
"Je Vám niečo, drahá moja?"
"Nie, len som tam niečo videla a musela som ujsť."
"Dobre, jej milosť vaša matka, sa Vás pýta či chcete sa na cestu prezliecť?"
"Nie, som prezlečená, môžeme ísť." Zamrmlala som.

"Drahá sestrička! Už odchádzate?" povedal kráľ a podišiel v salóne k nám.
"Drahý brat, moja drahá dvorná dáma je veľmi chorá a vyzerá, že Pán boh si ju zavolá k sebe. Mali by sme ísť, nech zomrie pri svojich deťoch."
"Chápem, ale sme dohodnutí, nie?"
"Pošli potom list, ako sa rozhodil." Nevenovala som im pozornosť. Nedalo sa keď mi Elena plakala na pleci. Vlastne sme plakali všetky. Našli sme si k sebe peknú cestu. Mala som tú česť sa rozlúčiť aj s paní Brigitou, bola prekvapená keď som jej povedala zbohom, ale skôr ako stihla niečo prezradiť, zmĺkla. Popriala nám šťastnú cestu a okamžite zmizla.

Sluhovia naložili naše kufre na kočiar. Na pravé poludnie sme odchádzali. Kým som nastúpila do kočiaru. Obzrela som si ešte raz kráľovský zámoček. V jednom okne som videla princa ako sa na mňa hľadí. Usmiala som sa a sklopila hlavu. On mi zdvihol pohárik, ktorý držal v ruke. A venoval mi ľútostivý, smutný úsmev. Podišla k nemu Elena, niečo mu zašepkala a on sa radostne usmial. Pobozkal ju na líce. A blažené, tak výherne sa na mňa pozrel. Ako keby práve vyhral v rulete. Nerozumela som tomu pohľadu. Nechcela som to nechať tak, ale matka ma popohnala do koča. Zamávala som služobníctvu, princovi, kráľovne a kráľovi a potom som si už len užívala cestu domov...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.