close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

How I live my life- 2. kapitola

18. března 2010 v 19:52 | VampireGirl |  How I live my life (VampireGirl)
poviedky - 3
Pridávam ďalšiu kapitolku a ďakujem za komentáre :) Sorry za chyby :)

2. kapitola
Do svojho domova som dorazila za poriadneho lejaku. Navyše sa mi stratila jedna batožina takže som si to na letisku predĺžila. Prišla som zmoknutá a naštvaná. Pekný začiatok. Keď som sa prezliekla do niečoho pohodlného a hlavne suchého, pustila som si svoj notebook a napísala e- mail domov do Volterry. Potom som sa vybalila a zašla som sa pozrieť do školy. Aby som si všetky potrebné veci nemusela vybavovať zajtra ráno vybavila som si to hneď. Zašla som do vnútra a milo sa usmiala na asi 50 ročnú ženu za pultom.
"Želáte si?" spýtala sa ma.
"Dobrý deň som Isabella Swanová, vaša nová študentka." Prezradila som.
"Áááá. Už viem. Ty si tá z Talianska však?" povedala a začala sa prehrabávať v papieroch a nakoniec mi nejaké podala. Ukázala mi všetko potrebné a rozlúčili sme sa. Vybehla som von a nastúpila som do auta. Rozhodla som sa prejsť sa po okolí a pozrieť sa aj k domu Cullenovcov. Vyšla som von s mesta podla inštrukcií, ktoré som dostala ešte od Markusa. Zastavila som pri ceste, ktorá viedla k ich domu. Zaparkovala som svoje zatiaľ požičané auto a vystúpila som. Keď som vošla do lesa rýchlo som si zmenila farbu vlasov. Z mojich prirodzených hnedých sa stali ryšavé a z hnedých očí zasa smaragdovo zelené. Keď som si bola istá svojou zmenou rozbehla som sa smerom k ich domu. Tesne pred lúkou na ktorej stál ich dom som zastavila. Z celej sily som sa odrazila a vyskočila som na najbližší strom. Videla som ich v obývačke ako sedia všetci spolu a každý robí inú činnosť. Edward ktorý doteraz sedel za piánom sa postavil a prešiel k oknu. Najväčšou rýchlosťou akú som mohla ako poloupír vyrobiť som zoskočila zo stromu a rozbehla sa domov skôr ako ma jeho oči uvidia.
Edward:
Bola absolútna rodinná pohoda. Všetci sme boli spolu a pritom sa venovali svojej činnosti. Alice a Rose preberali najnovšie trendy, Emmett a Jasper hrali šachy, Carlisle a Esme si čítali a ja som to doplňoval svojou hrou na klavíri. Hral som už asi 3 skladbu keď ostalo úplné ticho. Všetky myšlienky odrazu stíchli. Prestal som hrať a prešiel som k oknu z nejakého zvláštneho dôvodu. Ostatný zdvihli oči a sledovali ma. Ja som im však nevenoval pozornosť a sledoval les okolo. Keď som sa chcel obrátiť, že tam nič nieje zbadal som záblesk niečoho ohnivo-ryšavého. Vtedy som odrazu všetko počul. Pokrčil som plecami a rozhodol som sa o tom nepremýšľať. Sadol som si na sedačku, vytiahol svoj iPod a pustil som si ho čo najhlasnejšie. Vybehol som si do izby po knihu a čítal som si do nasledujúceho dňa kým sme nemuseli ísť znovu do školy. Keď som si išiel odložiť knihu na posteli som si našiel už pripravené oblečenie od Alice. Usmial som sa a poslušne som si ho obliekol. Kým som zbehol dole ostatný ma už čakali a my sme mohli vyraziť. Všetci sme sa natlačili do môjho Volva a ja som to otočil smer škola. Cesta do školy prebiehala v tichosti až kým sme nezaparkovali. Keď sme prišli, stáli sme chvíľu pri našom aute a potichu sme sa rozprávali. Nedával som pozor na ostatné myšlienky až kým okolo mňa neprešla Angela, milé dievča s môjho ročníku a myslelo na nejaké nové dievča. Preskúmal som mysle ostatných a všetci mysleli v podstate na to isté.
"Alice? Príde dnes niekto nový?" spýtal som sa pošepky. Všetky oči sa pozreli na mňa.
"Nie, prečo?" povedala rozhodne.
"Všetci myslia na niekoho nového v tomto meste, myslel som si, že ty o tom budeš vedieť." Odpovedal som jej. Alice sa na chvíľu zahľadela do prázdna. Po chvíli rezignovane povzdychla.
"Nič nevidím. Netuším prečo." Povedala napol zlomene napol nahnevane. Jasper ju objal.
V tej chvíli sa na parkovisku objavilo Audi TT. Z auta vystúpilo prekrásne dievča. Jej hnedé vlasy sa vlnili až pod lopatky a hnedé oči žiarili do diaľky. Na chvíľu sa na nás zahľadela potom sa na nás usmiala a obišla auto. vytiahla si kabelu a ja som sa snažil sústrediť na jej myšlienky. Nepočul som však nič. Nič na čo by myslela.
"Nedokážem jej čítať myšlienky." Povedal som.
"Nevidím ju a Jasper necíti. Kto to podľa vás je?"spýtala sa Alice. To však nikto nevedel. Pokrčili sme plecami a odobrali sme sa na prvú hodinu.
Bella:
Keď som prichádzala do školy so svojím novým autom, ktoré som si ešte včera kúpila, hneď som ich videla. Hľadeli na mňa. Vystúpila som a prehliadla som si ich. Hneď som ich spoznala a milo som sa usmiala, potom som sa však vydala do triedy, aby som hneď zo začiatku nevzbudila rozruch. Aspoň nie u nich, keďže u ľudí sa mi ho teda podarilo. Prechádzala som chodbou do svojej učebne až kým som sa nedostala do učebne dejepisu. Keď som vošla trieda bola ešte skoro prázdna učiteľ však už sedel na svojom mieste. Prišla som k nemu a dala som mu papier, ktorý mi mal podpísať. Poslal ma do poslednej lavice. Sadla som si a vytiahla som si dejepis pre druhý ročník stredných škôl a tvárila som sa, že čítam, pravdou však bolo, že som počúvala všetko čo sa okolo mňa dialo. Postupne sa trieda naplnila a nakoniec sa aj stolička vedľa ma pohla. Keď som zdvihla oči zbadala som nad sebou stáť Alice. Usmiala som sa na ňu. Kým som sa však stihla predstaviť učiteľ ma požiadal aby som sa predstavila. Vyšla som dopredu a spustila základ.
"Ahoj. Som Isabella Swanová a teraz som sa sem presťahovala z Talianska. Moja rodina zatiaľ ostala v Taliansku." Povedala som a pozrela sa na učiteľa. Prikývol a poslal ma si sadnúť. Sadla som si k Alice a rozmýšľala ako naviazať s ňou reč. Do očí mi padol prekrásny top, ktorý mala na sebe.
"Krásny top. Zháňala som niečo podobné v Miláne ale nenašla som to." Alice sa zoširoka na mňa usmiala a pošepky spustila:
"Ďakujem. Tiež som dlho taký zháňala ale nakoniec som ho našla tu v Siettli. Niekedy by sme mohli skočiť na nákupy spolu." Vychŕlila ale potom sa zastavila. Zvláštne na mňa pozrela potom pokrčila plecami a čakala čo odpoviem. Len som prikývla a venovala som sa učiteľovi.
Po hodine mi Alice vysvetlila ako sa mám k nej dostať aby sme si mohli skočiť na nákupy. Cestu som síce poznala ale tvárila som sa, že neviem kde to je a zopár krát som sa ešte opýtala aby som si akože bola istá. Potom sme sa rozlúčili a ja som sama pokračovala na ďalšie hodiny.

Na obede sa na mňa upriamili znova všetky oči. Usmiala som sa a tvárila som sa tak akoby sa mi to nesmierne páčilo. Vzala som si len minerálku a dve jablká a po pohľade, ktorý som venovala Cullenovcom som vyšla von sa najesť.
Alice:
Prvú hodinu som mala dejepis a zhodou náhody som sedela s tou novou neznámou. Aj keď som sa čo najúpornejšie snažila nič som z jej budúcnosti nevidela. Učiteľ ju vyzval aby sa predstavila a ja som dúfala, že sa o nej niečo dozviem. Povedala však len obyčajné formalitky a znova si sadla. Keď si ku mne sadla na chvíľku rozmýšľala akoby chcela dôjsť na to o čom sa so mnou rozprávať. Nakoniec zahlásila:
"Krásny top. Zháňala som niečo podobné v Miláne ale nenašla som to." Tým zasiahla do čierneho.
"Ďakujem. Tiež som dlho taký zháňala ale nakoniec som ho našla tu v Siettli. Niekedy by sme mohli skočiť na nákupy spolu." Vyhrkla som. Mala som chuť si tresnúť po hlave. Nikdy som nejakého človeka nikam nepozvala. Pokrčila som však nad tým plecami. Nebola tak úplne normálna. Bola pre nás záhada tak prečo ju nerozlúsknuť? Len prikývla a začala sa venovať učiteľovi. Po hodine som jej vysvetlila ako sa k nám dostane a odišla som za Jasperom. Cítila som sa jemne previnilo za to, že som na neho nedávala pozor ale príliš ma zamestnávala tá Bella.
Na obede sme dnes mali pokoj. Teraz bola nová hračka Isabella. Keď vošla do jedálne všetci sa na ňu pozreli. Tvárila sa akoby si to náramne užívala vzala si niečo pod zub a znova odišla.
"Je milá." Prehodila som len tak.
"Kto?" Emmett sa rozhliadol aby zistil o koho sa jedná.
"Isabella. Chvíľu sme sa spolu bavili a…"
"Bavila si sa s človekom?!" neveriaco vydýchli.
"Hej. Neviem o tom, že by to bolo zakázané. Dokonca ideme spolu na nákupy. A aj keď je to človek má isté tajomstvo, ktoré treba rozlúsknuť." Povedala som urazene. Chcela som odísť Jasper ma však zadržal a upokojujúco sa na mňa usmial.
"Takže stále nič?"spýtala sa Rose.
"Nič. Nijaká budúcnosť, len ničota. Znervózňuje ma to."
"Rád by som bol v jej blízkosti…" do vetra vyhlásil Edward.
Všetci sa začali smiať ale Edward hneď pokračoval.
"…Je pri nej ticho. Nemusím počúvať všetky tie myšlienky." Bránil sa.
"Nemusíš sa vyhovárať. Bella je pekná nie? Vysoká, chudá, bledá. Človek by bol povedal, že je ako upír." Zasmiala som sa. Ticho na nás zavrčal, postavil sa a odišiel.
Edward:
Alice ma jej úvahami zarazila. Isabella je síce prekrásna, určite je aj milá a inteligentná ale je to obyčajný človek, ktorý má právo na normálny ľudský život bez monštier ako som ja. Najradšej by som Alice dorazil za ten nápad s nákupmi. Len sa s ňou zblíži. A nechceli sme ostať v utajení? Tieto myšlienky ma sprevádzali až kým som nedošiel do učebne biológie. Sedela v mojej lavici a čítala si. Keď som si k nej sadol usmiala sa na mňa a pozdravila ma. Jej úsmev bol taký prekrásny a to nehovorím o jej hlase. Rýchlo som odzdravil a odvrátil pohľad od nej. Ak by som bol človek, teraz by som bol ako rak. Môj nedostatok pozornosti si, zdá sa, nevšimla. Keď učiteľ začal hodinu plne sa mu venovala a reagovala na všetky otázky veľmi pohotovo a vždy správne. Sledoval som ju. Ako sa usmeje vždy keď správne odpovie, ako si prehodí vlasy cez rameno a ako sa na mňa usmeje keď sa na mňa pozrie. Bola čarokrásna a pritom pre mňa nedostupná a tabu.
Bella:
Počas hodiny biológie som s ním neprehodila ani slovko ale vedela som, že ma sleduje. Preto som sa snažila správať čo najprirodzenejšie ale vždy keď som sa na neho pozrela musela som sa na neho usmiať. Bol okúzľujúci a tým čarom by si ma dokázal stiahnuť na svoju stranu. Po zazvonení sme obaja čo najrýchlejšie vyskočili a odchádzali no v dverách sme sa zrazili. Pustila som učebnice a zachytila sa o jeho rukáv keďže sa mi podarilo ešte aj zakopnúť o prah dverí. Iste by som to ustála ale chcela som to využiť. Rýchlo mi pozbieral veci podal mi ich a ja som mu len len stihla poďakovať kým znova nevykročil. Pokrčila som plecami a vydala som sa na telesnú. Nieje to zrovna to najlepšie keďže sa musím jemne krotiť ale nevadí mi to. Na moje prekvapenie tam boli všetci Cullenovci. Dnes sme hrali bedminton. Sedela som a sledovala som hru a keď skončili nastúpila som ja a predo mnou sa zjavil Emmett a usmial sa.
"Nerozplač sa keď prehráš." Povedal veselo a ja som nezaostávala.
"Aby si to nebol ty." Odpovedala som a rozosmiala sa. Všetci stíchli a sledovali nás. Jeho rodina sa postavila bližšie k nám a mi sme začali. Najprv to bolo jednoduché pinkanie no Emmett mieril stále na inú stranu aby ma unavil a hlavne aby som nestíhala. Na jeho hnev som sa držala a s ľahkosťou som odrážala košíček. Keďže Emmett si musel dávať väčší pozor tak som mohla trošičku popustiť svoju silu. Začala som teda hrať tak aby bol bezradný on. Odrážala som rýchlejšie a silnejšie. Keď si už všetci mysleli, že to ostane nerozhodne stavila som na istú zbraň a odrazila som košíček tak, že by to normálny človek nedokázal chytiť, dokonca ani olympijský víťaz v tomto športe by to nedokázal. Emmett si to uvedomil, tiež a ako som očakávala nemohol to chytiť. Všetci zatlieskali a vtedy zazvonilo. Usmiala som sa a prehodila:
"Vravela som." Odkráčala som do šatne s istým zadosučinením.
Emmett:
Ona ma porazila. Narástol vo mne neskutočný hnev. Porazil ma obyčajný človek. Nahnevane som sa pozeral ako si kráča so zdvihnutou hlavou do šatne. Pozrel som sa na rodinu a tí sa uškŕňali. Nahnevane som si to odpochodoval preč. Rýchlo som sa prezliekol aby som stihol Bellu.
"Hej! Isabella! Stoj!" zakričal som na ňu. Otočila sa na mňa a zasmiala sa.
"Áno?"
"Máš čas v sobotu? Odvetný zápas."
"Súhlasím. Nebojíš sa že prehráš?" znovu sa zasmiala.
"U nás doma. A priprav sa na prehru."odsekol som a rázne som si to odkráčal k autu a nadudrane ju sledoval.
Bella:
Cestou k autu som sa pochechtávala a gratulovala si. Už za jeden deň sa mi podarilo ich strhnúť si ich na svoju stranu. Teda Alice určite. A ak by som nechala Emmetta vyhrať je možné, že aj on by sa mohol so mnou skamarátiť. S ostatnými to chce čas. Keď som sa dostala domov len som sa prezliekla. Chcela som zavolať do Volterry ale nakoniec som si povedala, že nemusím sa hlásiť každých pár hodín ako keby som bola nesvojprávna. Natiahla som si na seba legíny biele dlhšie tričko a na to som si prehodila čiernu košeľu. Na nohy som si dala čierne číňany. Vybehla som von a po ceste k ich domu som hrýzla jablko. K nim som trafila ľahko. Alice ma už čakala na verande a keď som zastavila nastúpila a svižne za sebou zatresla. Otočila som auto a keď som vchádzala na cestu Alice spustila:
"Tak, Bella. Čo tak mi o sebe niečo povedať?"
"Čo by si chcela vedieť?" spýtala som sa obozretne.
"Takže si bývala v Taliansku…"
"Hej…"
"A…"
"Cítim sa ako na výsluchu." Zasmiala som sa.
"Keď ono to s teba lezie ako z chlpatej deky."povzdychla si.
"Okej zajtra ti pošlem životopis." Ironicky som povedala.
"Tak som to nemyslela. Bolo by fajn nájsť si nejakú priateľku. Keď tu je to také divné vieš? A ja by som chcela kamarátku na večnosť ale tieto baby sú, česť výnimkám, strašné. Tak som si myslela, že ty si iná."
"Som iná. Ani nevieš ako." Povedala som s trpkou príchuťou. "Milujem nakupovanie, hrám na husle a klavír, nikdy som si nenašla normálnych priateľov, hovorím viacerými jazykmi, milujem knihy a vážnu hudbu. Myslím si že som jemne šialená a milujem talianske jedlo." Zhrnula som.
"A čo priateľ?"
"Nikdy som žiadneho nemala. Teda… nie nijaký na obzore som sama samučičká. Ale mám to tak rada. Nevravím však, že nie som otvorená novým možnostiam."
"Hodila by si sa k môjmu bratovi…" prehodila zamyslene. "Ste si podobný."
Na toto som radšej neodpovedala. Edwarda som skutočne vnímala trocha inak. Tými druhými očami. Ktoré vidia len to pekné, milé, dobré. Tými zaľúbenými, zasnenými, nerealistickými. Ale chcela som sa na neho pozerať takýmito očami. Tieto oči som mala radšej.
"Vyzerá milo. Povedz mi niečo o tvojej rodine." Povedala som len aby som nemusela hovoriť ja. Zvyšok cesty mi vravela polopravdy. Pravdu samozrejme povedať nemohla. Na mňa sa už nedostalo. Keď sme prišli do Siettlu, zaparkovala som pri najväčšom nákupnom centre aké tam bolo. Alice bola ešte horšia ako bolo v tom spise. Bola skutočne nákupní maniak obrovských rozmerov. Stále mi niečo nosila popri tom dokázala ešte pozerať veci aj pre seba a jej rodinu. Bola som doslova vďačná, že zatvárali. Bola síce trochu na mňa nahnevaná, že nemohla za mňa zaplatiť ale nenechala som ju. Predsa len je to jeden deň čo sa poznáme a aj to jedna druhú klameme. Odrazu sa mi zazvonil mobil. Natiahla som sa po kabelku aby som ho vytiahla. Volala mi Jane. Prevrátila som očami a zdvihla.
"Kde si?"
"V aute šoférujem, zavolám ti niekedy potom hej?"
Ani som nečakala na odpoveď, vypla som ju a mobil som hodila na zadné sedadlo. Vedela som, že bude riadne naštvaná ale neriešila som to. O pár minút neskôr som už parkovala pred ich domom. Pomohla som Alice s jej taškami a položila ich na verandu. Keď som sa už chcela otočiť pozvala ma dnu. Neodmietla som, len som sa otočila a zamkla. Vošla som do vnútra veľmi pomaly. Vnútri bolo ticho a v obývačke nik nebol. Alice mi ponúkla miesto a odišla mi urobiť čaj. Keď odišla rozhliadla som sa. Miestnosť bola veľmi pekná priestraná, zadná stena bola presklenná a kúsok od nej stálo krídlo. Prešla som sa k nemu. Na jeho vrchu stáli fotografie. Na jednej boli všetci Cullenovci spolu. Bola to podobná fotka akú som videla v ich zložke. Chytila som ju do ruky a smutne sa na ňu zahľadela. Vyzerali prekrásne, ako pravá rodina. Znova som pocítila bodnutie závisti a silnú túžbu patriť sem. Odrazu sa za mnou objavila Alice a podala mi čaj. Poďakovala som jej a zobrala si ho od nej a fotku som položila na miestu.
"Máte to tu veľmi pekné." Zašeptala som.
"Ďakujem, ale to by si mala povedať mojej mame. Ona to tu urobila."
"Keď sa s ňou stretnem určite jej to poviem."
"Ak nemáš nič iné na práci, za chvíľu by tu mali byť, boli sa len prejsť."
"Rada by som vás spoznala." Povedala som pravdu. Akosi v tom nebola len úloha ale aj niečo iné. Niečo osobné. Ako Alice povedali o pár minút na to prišli. Keď nás videli ako sa rozprávame spolu u nich na sedačke na chvíľu zamrzli ale len do chvíle kým sa Alice nepostavila a nepredstavila ma. Usmiala som sa na nich a s každým som si formálne potriasla rukou. Potom sme si sadli a len tak sa rozprávali. Vlastne všetci sme sa zapájali až na Edwarda, ktorý sedel pri svojom piáne a pozoroval ma. Vtom Esme akoby niečo napadlo.
"Hraješ Bella?"
"Áno. Na klavír a husle, ale lepšie na tie husle." Povedala som popravde. Esme sa postavila a na chvíľu odbehla späť sa vrátila s peknými a určite veľmi drahými a hlavne kvalitnými huslami.
"Mohli by ste nám s Edwardom niečo zahrať. Na tie husle tu akurát padá prach tak by bolo pekné niečo počuť." Povedala tak milo a materinsky, že ma to dojalo. Odrazu som pocítila ako mi chýba mama, ktorú som ani nepoznala. Táto rodina mi toľko vecí pripomínala. Pozrela som sa na Edwarda ktorý len otvoril piáno a ja som prijala husle. Edward len tak začal hrať Chopina, bez jedného slova ale ja som sa okamžite chytila, venoval mi jeden pohľad a venoval sa znovu hraniu. Ja som zatvorila oči a plne sa venovala hraniu. Hranie ma tak uchvátilo ako už dávno nie. Za celých dlhých 40 rokov som nehrala tak precítene ako teraz. Doslova som si užívala každý tón tejto skladby. Stála som nehybne ako socha len ruka sa hýbala. Hlavu som mala jemne opretú o husle a bola som pohrúžená do hrania. Keď skladba skončila, akoby skončila aj tá čarovná chvíľa. Otvorila som oči a pozerala sa na 6 uchvátených upírov predo mnou. Položila som husle veľmi jemne na stôl.
"Sú úžasné." Pochválila som svoj nástroj.
"Bolo by veľmi pekné ak by si si ich nechala." Odpovedal Carlisle. Pozrela som sa na na neho, či to myslí vážne a keď prikývol vzala som si ich a položila na kolená. Alice nachýlila hlavu a spýtala sa:
"Nepočujete telefón?" spýtala sa.
Snažila som sa čo najviac a zachytila som tichulinký hlások môjho telefónu. Keď som sa pozrela na hodiny a zistila, že je troška pred polnocou vyletela som a bežala som ho zdvihnúť. Alice som po ceste podala husle. Vyletela som a otvorila dvere. Volal mi Markus a ja som vedela, že je najskôr zle. Zdvihla som.
"Čo si o sebe myslíš?" skríkol.
"Markus počkal by si chvíľu?" spýtala som sa a potom som rýchlo pozrela na Cullenovcov a potom sa presunula čo najďalej aby ma nepočuli a pokračovala:
"Viem, že si nahnevaný ale nebudem sa ti každú hodinu hlásiť. Mám plniť nejaké poslanie a musím si najprv získať ich dôveru tak som na tom pracovala."
"Sľúbila si mi, že sa ozveš."
"Nemala som čas."
"Bál som sa o teba. Ako to pokračuje?"
"Bola som dnes na nákupoch s Alice, mám s nimi nejaké hodiny v škole, porazila som Emmetta v bedmintone… celkom mi to ide. Dokonca som bola teraz u nich."
"Bravo Isabella."
"Vďaka Markus. Mala by som už ísť. Ozvem sa. Pa."
"Pa. Chýbaš mi." dodal ešte a položil. Keď som sa vrátila vzala som si len husle a rozlúčila som sa. Husle som opatrne položila na sedadlo spolujazdca a išla som pomaly domov.

Ak sa páčilo zanechajte komentár. Ďakujem :)
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 18. března 2010 v 20:25 | Reagovat

super ;-) dúfam že dalšia kapitola bude skoro :-)

2 kikinka kikinka | 19. března 2010 v 21:02 | Reagovat

jeeeej, to je suprové :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.