
Urobím vám radosť, piata kapitola z VzD :) Ja som už pravdepodobne na mieste... :P
Vojvodkyňa z Devonshere
5.kapitola-vojvodkyňa z Devonshere
Isabella Mária Swanová 1.dcéra vojvodu z Augenfestu
21.mája rok pána 1770 za vlády Edwarda I. Masena rodu Cullenovcov
Ráno ma zobudili nepríjemné lúče! Ale bola som rada za nejaké slniečko. Slúžky pobehovali okolo mojej postele, do šatne, niesli vodu. A robili bodrel. Dala som si na hlavu vankúš. Ale ani tak to nezmierilo buchot v izbe. Spoza vankúša sa ozvalo.
"Slečna Isabella, váš pán otec si želá s Vami rozprávať. Máme vás obliecť" otec? Čo ten môže odo mňa chcieť? Zakňučala som, ale posadila sa. Sladko som sa pretiahla. Slúžka nahodila úsmev. No jej riadne žlté zuby mi hneď skazili náladu. Ale to nebolo nič. Dnešná hygiena je jedným z dôvodov, prečo nenávidím plesy! Musela som sa striasť. Ale nechcela som upozorňovať slúžku, ešte by si pomyslela, že kráľ si nevie vybrať slúžky a beriem ho ako neschopného. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Falošne som sa na ňu usmiala. Moje zuby boli biele, ale ja som si vymýšľala, všelijaké finty. Postavila som sa, prešla k toaletnému stolu. Umyla si tvár, vyčistila uši. Natrela si pleť. Postavila som si nech mi dajú korzet. Musím uznať, že tieto slúžky sú riadne silné. Ledva som dychčala. Pripli sukňu. Cez to prehodili kabát a zapli o sukňu. Natočili vlasy do kučierok, ktoré mu padali voľne z drdola. Na krk mi pripli pások a dali mi ešte nejaké šperky. Obuli mi nepohodlné topánky. Narovnala som sa. Prešli mi púdrom po tvári a ľahko ma navoňali. Teraz som bola pripravená. Ešte mi dali rukavičky, keďže dáme ich na rukách nosiť musí a do ruky mi strčili vejárik. Slúžka zabúchala na dvere a strážnik nám ich otvoril. Zamrmlal mi tiché
"Dobré ráno, slečna." Kývla som na neho. Keďže usmievať sa na sluhov, to robia iba kury, ako vraví moja matka. Pri jednom salóniku na konci našich komnát už stál netrpezlivý otec. Úctivo som urobila puket. Zakýval mi. Rukou ma zodvihol.
"Dobré ráno, otec."
"Dobrí ráno, Isabella. Poď so mnou mám pre teba prekvapenie." Zašepkal a otvoril mi dvere do jeho komnaty. A potom za zaviedol do jeho prijímacieho salónika. Usadil ma na kreslo.
"Chceli ste my vidieť, otec?"
"Áno, chcel."
"Nech sa páči, otec."
"Takže, Isabella, za chvíľu bude vydatá a keďže si si vybrala toho nemožného, neurodzeného, bezvýznamného, červa a dala si mu prednosť pred urodzenou šlachtou. Tak som si povedal, že nebudeš už iba vojvodkyňa. Nemôžem preca dovoliť aby moja najstaršia dcéra bola chudobná. A keďže si si vybrala toho červa, tak ti dám naše jedno sídlo. Devonshere. Je to za Londýnom, na vidieku. Pri tom je jedno mestečko a je to asi šesť hodín odtiaľto a asi osem hodín z nášho sídla. Augenfest." Prehovoril a stále hľadel von z okna. Ani som si neuvedomila, že mi práve odovzdal titul.
"A čo Anabella?"
"O Anabellu sa nestaraj. Ak budeme mať to šťastie tak na plese si ju princ vyberie za manželku a ona bude kráľovná a nemusíš sa trápiť. Pozemkov bude mať na rozdávanie."
"A myslíš, že to vyjde?"
"No, ešte sa s princom nevideli, ale Anabella nie je škaredá! Takže, Isabella? Budeš vojvodkyňa z Devonshere? Celý zámok, dvor a mesto bude tvoje. Len mi to musíš tu podpísať." Podložil mi nejaké papiere. Bola tam jeho pečať. Bez myšlienkovite som vytiahla pero s kadičky a napísala tam svoj podpis. Som vojvodkyňa s vlastným sídlom! Toto keď poviem Jacobovi! Máme svoje vlastné sídlo! Bude celý šťastný! Podišla som k otcovi. Zľahka ho objala, jeho slová o Jacobovi som odmietla. Nevzala som ich do svojej mysle.
"Ďakujem, otec."
"Nemáš za čo, Isabella, ale mali by sme ísť sa naraňajkovať."
"Skôr obedovať." Zasmiala som sa...
K stolu sme prišli ešte pred kráľom. Kráľovná a matka veselo o niečom bavili. Princa som nevidela. Tá nočná návšteva! Dúfam, že nebude mať následky! Zhrozila som sa. Úctivo som sklopila pohľad a pokľakla.
"Ach, Renné, mali ste pravdu! Vaše dcéry rastú do krásy! Ale myslím, že Isabella je krajšia! Má prirodzenejšiu pleť. Isabella, poď ku mne." Milo mi povedala. Kráčala som krásnou, slnečnou jedálňou. Otec za mnou nešiel. Asi sa niekde zdržal. Prišla som k stoličke královny a pokľakla na kolená.
"Zavolala som už mnoho dievčat, ktoré sme chceli dať princovi za ženu, no ani jedna si nepokľakla, ako to káže Španielska dvorná etiketa. Máte naozaj vychované dcéry, Renné. Vstaň, Isabella. Nech sa páči môžeš si sadnúť." Uklonila som sa. Kráľovná a matka začali viesť rozhovor, ktorý sa napájal na moje vychovanie a na to, že niektoré dievčatá dnes nepoznajú etiketu. Sadla som si k Anabell. Usmiala sa na mňa. Položila som jej ruky na jej dlane. Naklonila sa ku mne. Pri zvyšku stola nesedel nikto. Zjavne sme na niekoho ešte čakali.
"Už som ho videla, opäť." Hlavne nesmiem dať najavo, že aj ja a že som bola skoro nahá v jeho izbe.
"Vážne to je skvelé!" zašepkala sa a otvorili sa dvere. Dnu vstúpil kráľ v tesnom závese nejakej kurvy, môj otec v závese s nejakou kurvou. Matka s kráľovnou sa zhnusene na nich pozreli. Keď si sadli za stôl. My dve sme si nemohli nič dovoliť. No kráľovná prehovorila. Otočila sa na Thomasa, ktorý nám niesol jedlo.
"Thomas, kde je princ Edward?"
"Mladý princ si rozkázal doniesť obed do izby. Povedal, že musí ešte niečo vybaviť a želal si byť nerušený."
"Má tam nejakú spoločnosť?"
"Nie, bol sám keď mu slúžky priniesli jedlo." Povedal sluha a otočil sa von z jedálne. Jedna zo kráľových spoločníc. Mu prešla bosou nohou po stehne. Videli sme iba koleno, ale domysleli sme si. Dámy si nikdy pred mužom nesmú vyzliecť ani košeľu a nie to mu odhaliť nohu a celú! Kráľovná sa rýchle postavila. žena rýchle stiahla nohu.
"Prepáčte, ale táto spoločnosť nevyhovuje môjmu vychovanie a postaveniu a myslím, že budúca kráľovná by takéto veci vidieť nemala. Isabella? Anabella, poďte so mnou. Aj vy Renné, prejdeme sa po záhradách. Nie sme vychované sedieť v miestnosti s kurvami!" zavrčala kráľovná. Nič sme nenamietali, ako keby sme mohli a postavili sa. Nechali jedlo jedlom a nasledovali kráľovnú a našu matku. Nemajú rovnakú výchovu? Mne sa zdá, že hej...

%20%E2%80%93%20okraj.png)





jaa sa tesiim na pokracovaniee