close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Láska? Tá si nevyberá! - 40.kapitola (KONIEC)

14. února 2010 v 14:25 | L!nduš |  Láska? Tá si nevyberá! (od Clairdelune)
Tak a je tu koniec. Dočkali ste sa presne 40.kapitol Láska? Tá si nevyberá! a musíme sa s ňou rozlúčiť. Snáď sa vám poviedka páčila tak ako mne a zajtra tu privítate novú poviedku od Cleirdelune :) Enjoy! :)


Láska? Tá si nevyberá!
40.kapitola- The End
Bella

Všetko je na konci...

28. jún, môj najhorší deň v živote. Pre niekoho šťastný, dostal sa na vysokú. Našiel lásku. Našiel prácu. Našiel sám seba. Niečo dostal. A ja? Práve som zbalila poslednú Kornelkinu veci. Za tých posledných päť mesiacov. Som sa s ňou snažila lúčiť. Nejako odpútať. Nejako nájsť spôsob, že toto je správne, že toto je naozaj tak. Že jej bude dobre. A zároveň som si nadávala. Prečo som sa k nej tak strašne pripútala. Nedokázala som si predstaviť, že vstanem a nezamierim do jej izbičky, nezamierim do kuchyne do jej šuflíku vedľa chladničky, kde má mlieko, čajík. Nezamierim do poličky kde má flašky. Už sa nepotknem o jej hračky v obývačke. Už nebudem si z tváre stierať jej jedlo. Už nikdy nebudem počuť jej krásny smiech, a to nádherné slovo "Mama, alebo plekadzka, babi, papa, dede, kde je? Táčik, papu, hamik, havo, mici, Koju če!." Večne prsty a ruky v ústočkách. Naťahovanie na ruky. Búchanie hračiek o zem. Ten záujem v očiach keď sa pozerá na nejakú novú hračku. Utrela som si slzu dnes už asi tisícu. Ak by sa moje slzy dali zrátať, tak sa veru nikto nedoráta. Všetko sa jej zmestilo do štyroch kufriv a to som ju doniesla len v jednej taške. Teda štyroch obrovských kufrov. Pretrela som si tvár. Nebudem plakať! Nie, nebudem! No tvár sa mi aj tak zvrásnila a ja som plakala. Rukou som si nahmatala vrásku na čele. No plakala som ďalej. Pre niekoho ako je Daniela, je super, že sa konečne tohto zbaví. No ja si to bez nej nedokážem predstaviť...

Päť mesiacov. Bolo úžasných. S Edwardom sme sa nehádali a dokonca nám prišli aj prijatie na školu na aké sme chceli. Obaja na Harvard. Ja na účtovníctvo ekonómia a Edward ekonómia a menežment. Úprimne sme sa tešili. A Kornelka aj jemu prirástla k srdcu. Aj keď sa chcel predo mnou tváriť statočne, prekukla som ho. Videla som ten pohľad, ktorým sa na ňu pozeral. Ale tých päť mesiacov, bolo naozaj úžasných. Zažili sme toľko zábavy. Daniela dala pokoj, Jacob dal pokoj, Romana dala pokoj, a Angeliný rodičia donútili Bena, aby si Angelu zobral. Keďže bola naozaj tehotná. A my dvaja s Edwardom sme mali byť krstný rodičia! Vyšli mi slzy, keď nám to oznámili. Ben nevyzeral nejako moc nadšene, ale neskôr som ho vídavala, šťastnejšieho než pred tým. Kornelka sa hrala na koberci pred krbom v obývačke a Edward na ňu hľadel. Prisadla som si k nemu. Kornelka sa pozrela za seba, usmiala sa na nás. Jediné čo mi po nej ostane sú fotky! A slzy sa mi pustili na novo. Kornelka sa zamračila. Postavila sa a ako malý tučniačik prišla k nám. Položila si hlavu na moje koleno.
"Mami." Zašušlala ku mne. Snažila som sa pozrieť na ňu nežne no smútok mi z výrazu spravil divnú grimasu.
"Áno, miláčik?"
"Koji, papu-ham!" povedala a poskočila, no padla na zadoček až to zadunelo. Rozosmiali sme sa.
"No poď ,miláčik, dáme papu-ham!" vyskočila som aj s ňou v náručí. Zasmiala sa a Edward išiel za nami. Keď som jej dala papať, ešte sme sa chvíľu hrali, no potom začala zívať. Chcela som byť s ňou. Aby sme ani ja a ani ona nemuseli spať. No naozaj som ju uložila. Pozerala som a plakal pri jej postieľke, kým ona sladko spala. Kým ma neobjali zozadu Edwardove ruky.
"Bella, netráp sa, nevydržím to."
"Edward, ja nemôžem, veď prežili sme s ňou toľko krásnych chvíľ, nedokážem ju opustiť."
"Môžeme za ňou chodiť."
"A keď si ju adoptuje iná rodina?"
"Tak, to...."nedokončil, lebo zazvonil telefón.
"Bella?"
"Pšššt! Zobudíš ju!"
"Volá Renné."
"Áno, už idem."
Prišla som k nemu. Zobrala telefón, aj cez smútok som sa naň usmiala.
"Mami?"
"No konečne! Mám skvelé správa, Bella!" znudene som si sadla na posteľ.
"No čo? Majú 100% zľavy?"
"Nie, ale mohli by mať. No to je jedno. Sedíš?"
"Mami! Dúfam, že nie si tehotná!"
"Nie, to už nie, ale súrodenca mať budeš." Vykríkla mama do telefónu a ja som skamenela.
"Adoptovala si nejaké africké dieťa?"
"Nie, dokonca ju poznáš."
"Ju?"
"Adoptovali sme si Kornelku!"
"Mami! To myslíš vážne?"
"Samozrejmne, Bells! Je to tvoja sestra. Najprv sme chceli aby si ju adoptovala Beth, ale nakoniec, povedala, že ona to už nevie. Čo jej neverím, ale bude chodiť k nám."
"Mami?"
"Áno, zlatko?"
"Milujem ťa!"
"Och, to som nečakala, ale videla som ako si sa k nej pripútala. Síce mamou bude teraz volať mňa, ale to nevadí!"
"Ďakujem, ďakujem, ďakujem!"
"No musím, miláčik končiť, ale nemáš za čo! Papa uvidíme sa zajtra. Dones všetky veci k nám, zajtra si pre to otec príde dobre? A už viete kde budete oslavobvať prázdniny? No zajtra. Pusinkujem!"
"Ahoj." Otočila som sa na Edwarda. Samozrejme, všetko počul. A skočila mu okolo krku...

Všetci boli prekvapený keď sme ráno neodniesli sociálnym pracovníčkam malú, no keď im mama ukázala adoptívny list, stíchli. Celý čas som bola nedočkavá. Už som sa tešila ako odtiaľto vypadnem a pôjdeme s Edwardom na školu. Kúpili sme si tam jeden podkrovný byt. Síce nie pri škole, ale je v meste. A je veľmi útulný. Mama ho chcela s Beth prerobiť. No spravím si to sama. Aj som im zakázala nás tak veľmi dotovať. Teda ja prácu mám a Edward tiež. Pomáha vo firme. Namiesto Danielinho otca. No aj som v tom vážne nevinne. Sedí za mrežami za spreneveru. Takže mám pred sebou celkom peknú budúcnosť.- prihlásila som sa aj do maliarskeho klubu a budem učiť malé deti maľovať. Konečne mi dali do rúk diplom. Skočili sme si s Edwardom do náruče. Teda ja do jeho. Daniela nás prepaľovala nenávistným pohľadom a pupkom veľkým ako balón. Bude mať dvojičky! Láska? Tá si nevyberá! Nájde si cestičky ako vás zasiahnuť do srdca. Ako vás obalamutiť. Je to to najkrajšie čo sa mi mohlo stať. Aj mne sa to stalo! S Edwardom. Nikdy by som neverila a do očí by som sa vysmiala ak by mi toto niekto pred dvoma rokmi predpovedal. Ale teraz je to iné. Je to krásny koniec.

The end


Ako som písala. Všetko je na konci. Áno, aj táto poviedka je na koci. Skončila jej životná púť. Heh, smiešne nie? No pre mňa ani nie, lebo som si zvykla na túto poviedku. Veľmi som si na ňu navykla. Môžete ma považovať za namyslenú, ale podľa mňa táto poviedka je moje najlepšie dielo! Pamätám si deň, keď ma tonto nápad napadol. Brala som to ako blbosť, len ako nejakú hovadinu, ale čím viac som ho rozširovala, tým sa mi páčil viac a viac a nakoniec je z toho 40. kapitola! Wow! Moja najdlhšia poviedka v živote. Viem, že možno už nenapíšem lepšiu, ale možno aj hej. Budem sa snažiť Vás nesklamať. Naozaj si to myslím, pri tejto kapitole som sa, aspoň, podľa mňa určite zlepšila. Ja ani neviem čo mám písať. Asi to, že mi bude strašne chýbať. Viete toto nebolo ako pri HO, že som sa ku koncu nútila písať. Tuto to išlo spontánne. Takýto život. Keď nemusím vymýšľať nejaké supermanovské schopnosti a len píšem obyčajné trápenie a radosti normálnych ľudí. Musím uznať, že táto poviedka ma nehorázne bavila. Aj vaše komentáre, ktoré mi NEUVERITEĽNE! Pomáhali! Strašne Vám zo srdca ďakujem! Naozaj, úprimne ďakujem, moc to pre mňa znamenalo. Tú radosť, keď som videla vaše komentáre a vám sa moje dielo, kapitola páčila. Ten plamienok v srdiečku, ktorý ma hrial a vedela som, že má cenu písať. Pre niekoho. Písala by som to, ale nie tak rýchlo. Je skvelé vedieť, že to niekto číta. Bude mi veľmi smutno, ale mám pre vás návrh. Čo by ste povedali na druhú sériu? Niečo ako pokračovanie? Po vysokej, ako pokračoval Bellin a Edwardov život? No a napíšte mi Váš názor do komentárov. A ešte niečo. Prosím o komentíky. U HO moc nebolo vidieť, že sa Vám to nejako páčilo, asi som to napísala, zle, ale prosím, ak sa Vám poviedka, myslím celá páčila, tak mi napíšte, aj jedného smajlíka. Alebo hlasujte v novej ankete. Ďakujem. Chcem poďakovať mnohým z vás! Veľmi ste mi pomáhali, Ďakujem, že ste strávili čas nad mojou poviedkou. Nedávam jej ešte zbohom, ale len také predčasné dovidenia...

Clair
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 lucia lucia | 14. února 2010 v 15:27 | Reagovat

Wow!...tato poviedka bola naozaj uzastna :-) .....bolo by super napisat pokracovanie...velmi sa tesííím :-D

2 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 14. února 2010 v 21:24 | Reagovat

strašne som mala túto poviedku rada...určite by som chcela pokračovanie,ako pokračoval ich život...a dúfam že aj bude:-)

3 anka anka | 19. února 2010 v 19:27 | Reagovat

krasna poviedka...proste uzastna... :-D  :-D  :-D skoda ze je konec...dufam ze napises este vela takychto kraaasnych poviedok a ja si ich budem moct precitat... ;-)

4 AsHlEyKa AsHlEyKa | E-mail | Web | 12. dubna 2010 v 9:28 | Reagovat

Nemám slov, vše co bych ti chtěla říct o této povídce se skrývá v jednom slově: ÚŽASNÉ :-)  :-)  :-) Byla bych mocinky ráda, kdyby bylo i pokračování :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.