
Aby ste neboli smutní, poteší vás nová kapitola Lásky? Dozviete sa aká bola reakcia Belly na výsledok jej tehotenského testu a aký bude nakoniec záber s Edwardom? Čítajte, Enjoy! :)
Láska? Tá si nevyberá!
34.kapitola
Bella
Ani neviem prečo, ale z očí sa mi spustil vodopád sĺz. A v tele sa mi rozlial smútok. Prečo? Veď som ešte nebola pripravená mať dieťa. A ani som nechcela! Tak prečo plačem.
"Ja Viem, Bella, je to kameň zo srdca." Zašepkala mi mama do ucha keď si ku mne prisadla. Objala ma a kolísala ma na hrane vane, na ktorej sme sedeli. Uhládzala mi vlasy. Postavila som sa. Snažila som sa presvedčiť, veď to je dobré, že nie som tehotná, aspoň dokončím školu a budem môcť ísť na vysokú a budem doktorka......a.....a. nič ma nenapadlo. Musela som sa priznať, že Edwardovo dieťa by som chcela, ale je on vari pripravený? Na dieťa? No možno sa zmenil, ale aj tak. Sme ešte mladí. Prechádzala som po kúpeľni a hádala sa sama zo sebou. Jedno moje ja bolo za to, že sme moc mladí na dieťa a to druhé hovorilo, že keď chceme tak mladí nie sme. Utierala som si slzy a za ucho som si nahnevane pchala vlasy. Viem nazvať presne čo som cítila. Zúfalstvo, zdrvené očakávanie. A všetko sa to miesilo vo mne. Hádali sa o moje vnútro. Ale veď nemôžem plakať za to čo som nikdy nemala, nie?
"Bella, ty si to bábätko chcela, že? Ty si rátala s tým, že budeš tehotná, však?" je úžasné ako ma moja mama pozná. Alebo to som ja ako otvorená kniha? Zviezla som sa k nej na kolená a hlavu som jej položila na kolená.
"Ja neviem ,mami, teraz je to vo mne akési zmätené, jedno moje ja, alebo jedna polovica môjho mozgu to dieťa nechcelo, nepočítali s ním, však sme mladí a druhé moje ja, ho chcelo. Som zmätená."
"A čo chceš ty, Bella?"
"Ja neviem, mami, ja asi si počkám, chvíľu, máme čas, sme mladí, musíme študovať, ale mala som sen. Bolo to v našom dome. Behalo tam na záhrade maličké dievčatko. Neverila by si ako sa podobalo na Edwarda, bolo to ako Edward v malom a ešte k tomu dievča. Všetko! Vlasy, oči, vystupovanie a dokonca i úsmev! A potom ma nazvala mamou. Tam môj prvý sen skončil a teraz sa mi asi snívalo pokračovanie. Vošli sme spoločne do domu. Varili sme a potom prišiel Edward, zavolal na druhé dievča a prišla malá Kornelka a potom nám obe ukazovali taký tanček. Ale oboch nás nazvali mamou a ockom. Bolo to také sladké, krásne, a teraz už asi neuskutočniteľné." Posmutnela som.
"A vedela by si tie dievčatká nakresliť?" zmätene som sa na mamu pozrela. Vybavovala som si každý detail, ale aj tak na čo jej to bude?"
"NA čo?"
"No aj ja sa chcem pozrieť na moje budúce vnúčatká!" vyprskla mam.
"Ale mami, to druhé akože moje bolo od Kornelky menšie ani nie o rok, to by sa muselo narodiť teraz niekedy."
"Nevadí, aj tak ich nakresli!"
"Fajn, idem na to." Od cupitala som po schodoch hore. No po jednej nohe je to vážne rekord. Zavrela som sa do izba. Na stojan som dala čistý papier. Dala aj stoličku, lepšie sa mi síce maľovalo po stojačky, ale teraz na jednej nohe to išlo ťažšie. Zavrela som oči. Vybavila som si tváre. Zobrala ceruzku. Otvorila som oči a nechala ceruzku, farby a štetce kĺzať po papiere...
Skoro som dostala infarkt, keď sa môjho krku dotklo niečo studené. A aj okolo pásu. Pocítila som melodický smiech pri mojom uchu. Edward ešte stále studený od chladu vonku, stál hneď za mnou. Bradu položenú na krku a hľadel na papier predo mnou.
"Kto je to?" opýtal sa a prešiel po tváričke, ktorá patrila Nessie. Schválne som ju nakreslila bez jeho úsmevu, no podobu si musel všimnúť. Pohladkal zaschnutú farbu na jej líci.
"Bella?"
"Mala som jeden sen. A v ňom bolo toto dievčatko. Neviem prečo."
"A to druhé?"
"Tá sa v tom sne volala Kornelka."
"A táto prvá?"
"Nessie. Bližšie som nezistila."
"A prečo sa až strašidelne na mňa podobá?"
"Vieš, keď sme sa spolu....." nevedela som to dokončiť a okamžite som sčervenela. Edward sa zasmial a pritiahol si ma a pobozkal ma na líce.
"No, asi viem čo myslíš." Šibalsky sa usmial.
"Ani raz sme nepoužili to čo nám dali matky naše hyperaktívne." Edward sa doteraz smial no stuhol.
"Si tehotná?" poplašene povedal. Videla som ten strach v jeho očiach. A dobre bolo, že som nebola tehotná. Tváril sa vydesene ale až zhrozene a teraz som sa utvrdila v tom, že sme ešte primladí. Usmiala som sa poláskala som ho po líci.
"Nie, mali sme pech." Zasmiala som sa. Potom sa už pozeral ako maľujem okolie a oblečenie...

%20%E2%80%93%20okraj.png)




