close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Voice of my life - EPILÓG: Šťastie

24. ledna 2010 v 19:03 | L!nduš |  Voice of my life( hlas môjho života) by L!nduš






Dokázala som to! Ospravedlňujem sa že je to tu takto neskoro ale táto kapitola mi dala zabrať zatiaľ najviac oproti všetkému čo som napísala. Možno vám to prekvapuje ale toto je 30.kapitola - posledná. Takže, VOML končí a ja mám na záver jednu malú prosbu. Prosím, prosím, strašne vás prosím o komentáre pretože je to koniec takže tí čo nedávali pravidelne alebo vôbec, napíšte prosím aspoň teraz, teraz ma to poteší asi najviac. Snáď sa vám posledná kapitola bude páčiť a zanecháte komentár. Ďakujem vám pekne za všetky komentáre, ktoré ste všetci napísali. Túto kapitolu venujem vám všetkým. Prajem posledné, príjemné čítanie. Enjoy! :)
Edit: Pardon, ten koniec bol zlý, teraz je to opravené :)

Edit2: Ľudia, toto je koniec! :D Chcela som ho mať takýto otvorený aby ste si každý domyslel podľa svojho čo sa stalo. Keby ste chceli byť zasvätený ako Piperka alebo Angel...nuž... :P




30. EPILÓG: Šťastie


Všade ma obklopovala tma. Nič viac len temnota, čierna plocha bez začiatku a konca. Cítila som sa tak...unavene. Telo som mala uvoľnené a bolo mi jedno že sa o mňa bijú rozbúrené vlny. Vedela som že som si na niečo mala spomenúť...na niečo dôležité...na čo som myslela celý čas. No nedokázala som si spomenúť. Nevybavila sa mi jediná spomienka a to klišé že ti pred očami prebehne celý život nebola pravda. Necítila som...nič. Všetky starosti a pocity zmizli, zostala len tá tma. Ale predsa som zrazu niečo pocítila. Niečo ma ťahalo za ruku a viedlo smerom hore. Nie! Kričal môj mozog. Chcem tu zostať. Už nechcem bojovať. Chcem spať. Už žiadna bolesť ani nič iné.
Vtedy sa moja hlava vynorila nad hladinu.
"Bella, dýchaj!" nariadil mi hlasno vysoký hlas do ucha. No nemohla som ten hlas poslúchnuť. Z úst sa mi valil hotový vodopád, na hrudníku som pocítila tlak, ktorý vytláčal vodu von. Prudko som kašlala, hrdlo ma z tej soli pálilo a v ústach som mala sucho. Uši, ktoré boli zaliate vodou začali cez šum vnímať hlasy.
" Stihli sme to. Ale navrhujem ju čo najskôr odviesť za Carlisom. Alice? Alice!" v tom ustarostenom hlase som spoznala Gracen. Jemný, spevavý hlas. Otvorila som oči. Hlavu som mala na Graceniných kolenách, ktorá hľadela na Alice. Pozrela som sa tým smerom zatiaľ čo ma Grace začala hladiť po vlasoch. Alice mala vo vypleštených očiach prázdny pohľad, sledovala nás, no mala som pocit že pozerá
za nás.
Budúcnosť.
" Čo vidíš Alice?" opýtala sa Gracen. Al sebou trhla, pozrela na mňa vyplašenými očami skôr koristi než lovca.
" Edward" šepla s pohľadom upreným do mojej tváre. Takmer som počula hlasné cvak v mojej hlave. Už viem na čo som si v tej vode mala spomenúť! O čo som sa bála. O Edwarda. Edward, Edward, Edward, Edward!!! Opakovala moja myseľ. Cítila som ako ma pália oči.
" Čo je s Edwardom?" zachrapnela som.
" Musíme to stihnúť" vyskočila na nohy a rozbehla sa smerom od pláže.


Malá čiernovláska utekala cez les, vyhýbala sa stromom a konárom. V hlave si premietala to čo videla. Tie záblesky budúcnosť. Prudko privrela viečka a zhlboka sa nadýchla. Musíme to stihnúť. Opakovala si.
Za ňou utekalo ďalšie dievča a v náručí nieslo svoju kamarátku. Mohlo sa to zdať až komické.
Obidve prudko zmenili smer a vyšli na priestrannú lúku. V strede horel oheň a z neho vychádzal štipľavý, smradľavý dym spáleného mäsa. Cullenovci kľačali na zemi pár metrov odtiaľ a prekrikovali sa jeden cez druhého. Len jeden nekľačal...len jeden, ktorý sa nezapájal do živej debaty. Len jeden bol zrazený. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Hrdlo som mala zrazu zovreté, veľká guča mi bránila prehltnúť. Dokonca mi pľúca nedovoľovali poriadne dýchať
Edward.
Nie, prosím nie! Nech to nie je pravda! Kričala som v duchu. Carlise sa obrátil a smutnými očami sa na nás pozrel. Stihla som len žmurknúť a už stál oproti nás. Gracen ma postavila na nohy, no držala ma za pás pretože sa mi podlamovali kolená.
" Ako jej je?" spýtal sa Carlise akoby som tam ani nestála.
" Fajn" smrkla som kým sa moje nohy automaticky rozbehli k tomu miestu kde ležal. On. Môj anjel. Môj vesmír. Môj najlepší priateľ, brat...moja spriaznená duša, láska a...niekedy a otec, priznávam. Počula som ešte ako Carlise hovorí čo sa stalo. " Narazil na nomádov skôr ako my a potom prišiel ten vlkodlak. Pravdepodobne chcel Edwarda upozorniť na to čo sa stalo Belle no bol uprostred boja a vlk naňho zaútočil. Asi dostal informáciu že sme porušili zmluvu alebo niečo také" premýšľal
" Edward? Edward! Edward, prosím povedz niečo!" zakričala som a hystericky som s ním triasla za jeho bielu košeľu, ktorá bola celá presiaknutá krvou. "ty ma tu nemôžeš nechať. Carlise, urob niečo!" vzlykala som do Edwardovej hrude.
" Je tu jedna možnosť" zašepkal.
" Vážne?!" zdvihla som k nemu uslzené oči. Videla som len jeho žiarivé vlasy, všetko ostatné bolo rozmazané.
" Existuje jeden spôsob...ktorý používali upíry minulosti aby sa vyhli smrti po tom čo ich pohryzie upír. Aby si tomu rozumela, upíra musíš roztrhať a spáliť lenže je ešte jeden ľahký spôsob. Pohryzie ho vlkodlak a zároveň upír, čo je najnebezpečnejšie..."
"počkaj!" prerušila som ho "chceš povedať že ho pohryzli dvaja?!" zavrčala som.
" Nepanikár Bella. Nemáme dosť času. Potrebujem aby si..."
" Nie, Carlise. Vieš že je to riskantné!" nenechala ho Gracen.
" Edward potrebuje našu pomoc" zašepkala som. "potrebuje aby som ho zachránila" dodala som potichu. "čo mám robiť?"
" Musíš vysať jed ako sa to robí pri uštipnutí hadom. A daj mu vypiť svoju krv. Vďaka nej sa uzdraví. Ale varujem ťa Bella! Je to veľký risk, nevieme čo sa stane keď ten jed spolu s jeho krvou prehltneš! Samozrejme to vypľuješ no niečo na jazyku zostane. Si ochotná to podstúpiť?"
" Pre Edwarda všetko" prikývla som aj keď som si nebola istá tou časťou že mu mám vysať z rany jed...s krvou. Až ma zatriaslo. Lenže je to pre neho. Zhlboka som sa nadýchla a sklonila sa k nemu.
" Otvor oči prosím...to som ja, Bella" niečo nezrozumiteľne zamrmlal a rozlepil oči. Až teraz som si všimla aké má zranenia. Na krku mal obrovský kúsanec akoby ho pohryzol obrovský pes a rozdriapal mu hrdlo. Vedľa toho bol menší obtlačok ľudských zubov. Striasla som sa. Neisto som sa pozrela na Gracen, ktorá ma nesúhlasne pozorovala a potom na usmievavú Alice, ktorá len prikývla a zdvihla palec.
Odhrnula som si vlasy z krku a naklonila sa k nemu.
" Napi sa Edward" vydýchla som a zatvorila oči.
" Nie" zašepkal ale cítila som že jeho sebaovládanie je veľmi malé, snaží sa odolať no počula som ako vdýchol nosom moju vôňu.
" Do riti, už sa napi ty idiot lebo umrieš!" zavrešťala Juliet až som nadskočila. Toto som čakala od Alice, samozrejme, ale od nej nie. Edward vzdychol čo bol pravdepodobne kapitulovanie. Špičkou jazyka jemne prešiel cez krčnú tepnu a ja som vedela že to zviera v ňom, démon a lovec sa dral na povrch. Zavrčal a vtedy mi som pocítila bodavú bolesť a z úst mi vyšiel nepotrebný vzduch.
" Bell, teraz ty" prikázala mi Gracen, veľmi potichu so zatajeným dychom.
" A nepremení ma?" overovala som si keď ma Edward chytil za ramená. Začínala som pociťovať únavu a slabosť
" nemá dostatok jedu. Skús to ale rýchlo" pripomenula mi pretože videla ako sa mi na dve sekundy zavreli oči. Oprela som si tupé zuby o jeho pokožku nad ranou a bez dychu som vcucla hlt horkej krvi. Snažila som sa nemyslieť na to čo robím. Pravdepodobne som zvrátená pretože...mi to prišlo...ja neviem...romantické. Fakt som zvrátená, fuj. Aj keď...z mojich myšlienok ma vyrušil zahmlený zrak. Videla som rozmazane a všade boli čierne flaky. Tak ako keď ma vytiahli z vody.
" Edward, to stačí" prehovorila k nemu Esme šeptom. Cítila som ako hltá moju krv a zrazu sa stalo niečo neuveriteľné. Pocítila som totiž ako sa cítil on. Ako jeho hlad ustupuje a pocítila som vďačnosť, šťastie a lásku. Obrovskú lásku. Prekvapene som otvorila oči keď som na jazyku mala jeho krv. Prvé na čo som pomyslela bolo že som príšera! Ono mi to chutilo! Chutila mi jeho krv. Bolo to sladké a zároveň horké. Neviem k čomu to prirovnať...čokoláda a víno? Bolo to aj trpké a na jazyku to pálilo ako keď si dáte niečo štipľavé ale neštípe to, len to páli. Uvedomila som si že ma páli jed zmiešaný s jeho sladkou krvou. Bože, pijem krv a najradšej by som neprestala! Postupne bola chuť sladšia, sladšia až sa jed úplne vytratil a jeho krv bola čistá. Prestala som aj keď nerada a čakala som kým prestane on. Snažila som sa upokojiť ale nešlo to. Na jazyku mi zostala opojná chuť a chcela som viac. Vedela som že je to zlé. Že takéto pocity by som rozhodne nemala mať. Pravdepodobne mi tak chutí pretože je to krv upíra , nie ľudská - soľ a železo. Alebo zase klamem samú seba, dodala som v duchu.
Hladila som ho, splietala jeho vlasy a cítila som môj dotyk v mojich vlastných. Zavrela som oči a nechala sa unášať príjemnou ospalosťou. Potom som už len počula Edwarda ako zdvihol hlavu, jeho červené ustarostené oči. Jeho tiché "ďakujem" a upadla som to temnoty. Videla som len zvláštne útržky - krv, jeho červené oči a nakoniec samú seba. Krásnu, bledú...a nesmrteľnú.
Celkom som sa tešila že budem s celou rodinou zase pokope. Všetko sa ešte zlepšilo keď som sa dozvedela že tu Rose s Emmettom zostanú. No...až na tú časť kde musím spať a počúvať ten hluk. A na tie jeho vtipy. Nepýtala som sa ako sa mohlo stať čo sa stalo. Nechcela som to kaziť, hlavne Alice, ktorej sa vrátil manžel, Jasper, z Talianska kde pomáhal s novorodenými. Aj tak som na všetko raz dostala odpoveď.

Vtedy bola sobota, Cullenovci až na Juliet boli na love, tá ma strážila. Pripadala som si ako dieťa, ale nesťažovala som si. Juliet bola skvelá spoločnosť. Práve som kráčala do obývačky, v rukách som mala misku jahôd, šľahačky a čokolády keď zazvonil zvonček.
" Otvorím" zakričala som zo zvyku aj keď som nemusela a otvorila dvere. Lyžička, ktorou som mierila do pusy mi spadla naspäť do umelohmotnej, rúžovej misky. Otvorila som ústa ako kapor a pozerala na tú osobu.
" Ty si blondína?" vyhŕkla som prekvapene. Ona sa snáď prefarbila na blond! Na blond, ktorú má teraz každá druhá baba na tejto planéte.


" Tiež ťa rada vidím, Bella" prehodila sarkasticky. S prižmúrenými očami som si dala vlasy za ucho a stiahla ich jednou rukou do gumičky.
" Prepáč, som rada že ťa vidím Taylor, čo chceš?"
" Mohlo by to byť aj milšie ale čo už. Prišla som sa ti ospravedlniť za ten planý poplach minulý týždeň.
" Hm?"
" To ja som poslala Jacoba aby preveril či si v poriadku. Je mi to ľúto, ale keď sme sa vrátili a chcela som ťa navštíviť, ty si tu nebola! Uznávam že to bola zlá reakcia ale spanikárila som a zavolala Jacobovi. Mrzí ma to. Našťastie sa nič nestalo" Vytreštila som oči a urobila niečo ako huh?
" Ospravedlňujem sa" dodala.
" To ty?"
" Chcela som ťa len chrániť!" začala sa brániť.
" Ale mohlo sa stať! Edward by tu už nebol!" vybuchla som.
" O jednu pijavicu menej" zasyčala tichšie.
" Čo? Toto musí skončiť, Taylor, ja som úplne v poriadku"
" Nesnaž sa mi klamať, Bella! Poznám ťa, vidím ti na čo očiach! Vieš to! Vieš že ťa to zničí! Vieš že to nedopadne dobre! Vzťah upíra a človeka nejde! Nedopadne to dobre, pre obidvoch" " odvrátila som tvár a schovala dôkaz číslo jedna.
" Nezničí" šepla som.
" Neklam samej sebe. Ale ako chceš" obrátila sa a kráčala k staršiemu červenému auto. To bolo posledný krát čo som ju videla, no v hlave mi zostala jej veta Zničí ťa to





Pokrútila som hlavou a nepokojne som sa zavrtela.


"Belli?" vytrhol ma zo spomienok
zamatový hlas. Trhla som sebou a pozrela sa mu do tváre.
" Hm?" posadila som sa a tesnejšie omotala okolo seba prikrývku.
" Keď si hore, tak by si mi mala odpovedať" karhal ma s úsmevom. Ľahla som si naspäť k nemu a položila mu hlavu na hruď. Pohladil ma po spletených vlasov a zamyslene sa na ne pozeral.
" Nad čím premýšľaš?" vyzvedala som tentoraz ja.
" Mám pocit že máš bledšie vlasy" odpovedal zamyslene a ďalej namotával vlasy na prst "a rovnejšie" dodal. Pokrčila som ramenami.
" A teraz ty. Nad čím si premýšľala?"
" Spomínala som" zašepkala som tak ticho až to mohol počuť len on. Povzdychol si.
" Už je to za nami"



" O to nejde. Ide o to že všetko čo sa mi snívalo sa stalo...teda nie úplne, no rozprávali o tom istom. A potom ten posledný..." hlas som mala po každom slove tichší až napokon zanikol. Nechcela som mu o tom rozprávať. Teda chcela, ale chcela som iný výsledok. Chcela som aby nad našimi možnosťami pouvažoval rozumne a súhlasil s tým čo chcem. S mojou premenou.
" O čom bol ten posledný?" pomohol mi netrpezlivo . Videla som mu na očiach že má celkom strach čo mu poviem. Samozrejme, veď vždy sa mi snívalo o katastrofách. Teda, až na ten prvý sen.
" O mojej premene. Bola som ako ty. Videla som to vtedy keď..." naschvál som nedokončila vetu pretože si pamätám aký mal na všetkých hnev že mi dovolili urobiť to čo som urobila. Pravdaže nechcel pochopiť že som ho len chcela zachrániť. Všetko zhodil na Gracen, aj keď neviem prečo, a tá sa urazila. Aj sa jej nečudujem a ďakujem jej. Neisto som otvorila jedno oko. Bolo ticho, hrobové ticho. Nekričal? Nenadával mi? Vtedy sa trhavo nadýchol.
" Prepáč, zabudni...."
" Gracen" prehltol a pozrel sa mi do očí "mi vysvetlila prečo to chceš. Hovorila to akoby som bol ja človek a ty upír. Pochopil som to, Bella. Naozaj pochopil len...nemohla by si chvílu počkať? Myslím tým pár mesiacov alebo tak...." Stuhla som.
" Ako o tom Gracen vedela?" zasyčala som. Síce mi to nevadilo, v podstate mi to ulahčila ale chcela som to vyriešiť sama!
" Nezabudni akú má schopnosť" Aha, vidí spomienky. Pretočila som očami. "hneváš sa?" dodal.
" Nie. Chcela som sa ťa spýtať to isté"
" Nehnevám sa. Jedna malá, sebecká, skazená časť mňa práve skáče od radosti" zasmial sa.
" Potom je všetko dokonalé" vydýchla som šťastne, zavrela oči a zavŕtala som sa do prikrývky keď mi začal prechádzať po stehne, ktoré som mala položené na jeho páse.

Viem prečo som nemohla zaspať - niečo mi vŕtalo hlavou. Premýšľala som nad tým čo to je a Edward trpezlivo čakal kým zaspím. Cítila som sa šťastná ale aj napriek tomu ma zvieral nejaký iný pocit.
A čo je vlastne šťastie? Cítiť sa šťastný? Priveľa hormónov šťastia? Nie, podľa mňa je to mnoho pocitov naraz a šťastie je výsledok. Výsledok drobných radostí, krokov, činov. Tento pocit á len ten kto o neho bojoval. Ako ja. A vedela som že boj ma ešte čaká. Toto všetko čo mám - skvelú rodinu, lásku a budúcnosť mi nemusíte závidieť. Nie som na konci cesty, to som vedela určite. A keď niečo skončí, niečo začne.
No všetko má svoje ale, aj tento nádherný pocit, ktorý som cítila pri každom nádychu, každom pohybe a dotyku Edwarda. Pri jeho prítomnosti bez ktorej som nebola úplná. Ale nie je to dokonalé, šťastie nie je. Pretože ma zožiera jeden pocit. Páli ma v hrudi a nedovolí premýšľať o ničom inom.
Neistota...
Toto ma trápilo. Čo keď niekto príde a povie že som si šťastia užila dosť? Že niečo sa stane a všetko sa zrúti ako domček z kariet a ja všetko stratím tak rýchlo ako som to získala.

Šťastie je len dočasný pocit. Týmto to nekončí, viem to, možno bude ešte horšie. A z toho mám strach...pretože...pretože ja som šťastná...
...zatiaľ...nateraz...dočasne
Nadskočila som, až som skoro spadla z postele, keď sa ozvala obrovská rana z prízemia. Edward vystrelil upírskou rýchlosťou dolu a ja som vyrazila za ním. Tušila som že Alice mala víziu ale nenapadlo ma že to bola Gracen. Kľačala v chodbe, oproti v chodovým dverám na črepinách z vázy a všade bola rozliata voda. Edward k nej pribehol spolu s Emmettom
a postavili ju na nohy. Chytil ju za ramená a s hrôzou na ňu hľadel.
" Grace? Čo sa stalo?" naliehal.
" Cítila som to...cítila som to" opakovala šeptom.
" Čo? Čo si cítila?"
" Chlad...a..."
" A čo?" neodpovedala.
" Je tu. Cítila som ju" pozrela sa naňho, potom na ostatných a nakoniec na mne. Už som vedela čo mi na nej nesedí. Pozorovala ma s tmavozelenými, vytreštenými
očami, ktoré som videla len v jej spomienkach.
" Kto je tu?" odvrátila pohľad a pozrela znovu na Edwarda.
" Katherine" Keď to povedala, otvorili sa dvere a k nám doľahol studený nočný vánok.
" Zdravím" ozvalo sa odo dverí a my sme sa všetci pozreli tým smerom.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 anka anka | 24. ledna 2010 v 19:57 | Reagovat

... :-D jejo dockala som sa...ale trochu tomu nerozumiem...co sa stalo?co Grace citila?truchu som to nepochopila...nebude este jedna cast?...a inac nadherna poviedka... ;-)  :-D  :-)

2 anka anka | 24. ledna 2010 v 20:17 | Reagovat

aha...sorry...uz som ten konec docitala...vazne nebude este jedna kapca??prosim aspon o tom popremyslaj...a este raz krasna poviedka...mas moju poklonu... :-D  ;-)

3 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 24. ledna 2010 v 21:45 | Reagovat

jj bolo to super,a chcelo by to ešte nejaké pokračovanie,tiež tomu moc nerozumiem :-)

4 Alessa Alessa | 24. ledna 2010 v 21:49 | Reagovat

hej hej aj sa pytam to iste...este take malinke dokoncenie....pls:)....kks ale toto bola brutalna poviedka...strasne rada som ju citala:)

5 mia mia | 24. ledna 2010 v 22:01 | Reagovat

pekná kapitola, ale som úplne mimo :D:D:D:D vážne nebude pokračovanie??

6 4dd4 4dd4 | Web | 25. ledna 2010 v 12:20 | Reagovat

To si děláš srandu? Takhle to ukončit? To spíš vypadá, že plánuješ druhý díl! a to doufám, že ano, protože jinak startuju vlak a jedu na Slovensko se škrtidlem :-p :D

7 maily1709 maily1709 | 25. ledna 2010 v 17:43 | Reagovat

no som sa konecne dockala :D ale stalo to za to tiez si myslim ze by to chcelo pokracovanie ved takto to predsa nemozes nechat

8 Angel Angel | 5. února 2010 v 20:28 | Reagovat

aaaaaaaaaaa to je teda konec, ty si teda cislo ... este ze si mi to povedala dopredu, inak by som dnes dostala asi fakt infarkt  :-P suprovy diel  ;-) (4tyzdnova absencia je u konca - huraaa, ved vies co myslim)

9 NeSsCulLeNkA.....twoje milované Aff NeSsCulLeNkA.....twoje milované Aff | Web | 13. dubna 2010 v 12:13 | Reagovat

Ty mě chceš asi zabít??? Co to je, takovy konec??? Honem další kapitolu. Proč se tam objevila???? Neee, já chci další... :-)  :-)  :-) Ale jinak , bylo to pěkné, co pěkné suprovní,... :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.