2. ledna 2010 v 21:46 | L!nduš
|
Už som Angel hovorila že to nestihnem ale stihla som. Je to ochlp ale splnila som to čo som vám sľúbila. Kapitolu som stihla ešteb tento týždeň. Zajtra idem preč, vrátim sa v utorok a v stredu napíšem ďalšiu...teda, neviem naisto že či v stredu, proste nabudúci tento týždeň...keď splníte moju podmienku 11 a viac komentárov :D Ja viem, som zlá, ale nejako potrebujem povzbudzovať. Prajem vám príjemné čítanie, dúfam že sa vám bude páčiť. Trochu lásky a trochu...tak teda, ozvem sa vám. Enjoy :)
28. Rozkoš a smrť
Bolo tak úžasné, znovu cítiť jeho pery. Akoby som po dlhom čase dostala svoju vytúženú drogu. Lenže táto, stála za to. Popravde, nevedela som že mi to skutočne povie. Zostala som zaskočená. Pusa dokorán. Nezostávalo mi už nič iné len mu dôverovať a nechať sa odniesť boh vie kam.
" Milujem ťa Isabella Swanová" zopakoval, lapajúc po dychu tak isto ako ja. Od Alice, z telefónu, bolo počuť len hlasné výskanie a kričanie. Zaregistrovala som že Alice počuť už nebolo, ale Gracen.
" Som rada že vás osvietilo ale teraz už musíte ísť. Máte rezervované letenky takže dve hodiny pred odletom si pre ne musíte prísť. Vypočítala som to dokonale, presne to máte na rýchle zbalenie a cestu" potom telefón ohluchol.
" To ako vážne?" overovala som si. Edward smutne kývol na súhlas a začal mi do pripravenej tašky pchať všetko oblečenie, ktoré mu padlo pod ruku. Musela som ho zastaviť, keď prešiel k spodnému pádlu. Celá červená som z toho urobila veľkú kopu a natlačila to do tašky. Na skladanie nebol čas.
" Dobre" pousmiala som sa a otočila. Ešte stále tam stál Môj sen. Nádherný, dokonalý a hlavne skutočný, v čo som ani nedúfala. Pokrivene sa usmial, preplietol naše prsty a s mojou taškou v ruke sme prechádzali domom až ku garáži.
" Takže...Emmett a Rosalie sú..." začala som nevinnú konverzáciu pri zapínaní bezpečnostného pása.
" Moji súrodenci. Po ďalšej svadbe boli na veľkom výlete po celom svete. No Juliet to zrejme nevydržala a povedala im o nás dvoch" prevrátil oči.
" Aha..." premýšľala som, no v túto nočnú hodinu to bolo trochu vyčerpávajúce. S povzdychnutím som sa mu oprela o rameno a zaspala.
Veci som vnímala len okrajovo. Edwarda...zase Edwarda...Edwardov hlas...a Edwardova náruč.
" Bell ja by som ťa aj nechal spať, no na letisku sme mali byť pred hodinou" šepol mi do ucha.
" Mh-hm...ale Gracen povedala..."
" Gracen sa ako vždy zaoberala niečím iným" zasmial sa.
" Čím?"
" Predsa cvičením jej novej schopnosti. Je z toho vedľa"
" Niečo mi spomínala, ale to hovorila pri pozeraní na minulosť takže som ju nevnímala" zachichotala som sa pri vystupovaní. Zobral naše tašky a bez väčšej námahy, s dávkou elegancie kráčal k letisku.
" Hej počkaj!" potkýnala som sa za ním. Konečne som ho dobehla a chcela ho pobozkať lenže on sa tváril tak...čo ja viem...neurčito. Žiadny úsmev ani nič.
" Čo som zase spravila?" povzdychla som si.
" Gracen ťa zobrala na prehliadku, však?" precedil cez zuby. Prevrátila som oči.
" Mala pravdu, si hrozný"
" Preto ma tak miluješ?" zasmial sa a znova mi pripadal bezstarostný. Až na tú časť kde nás naháňajú traja pošahaní upíri. Pokrútila som hlavou. Na hysterický záchvat teraz nemáme čas.
" Samozrejme" zašepkala som mu do ucha a jazykom prešla cez ušný lalôčik. Neviem kde sa to vo mne vzalo, no zrazu som potrebovala cítiť že je so mnou. Jeho blízkosť. Potrebovala som jeho. Nielen ja som bola prekvapená. Zdalo sa že ho to poriadne vykoľajilo.
" Ehm...aj ja teba" Určite by bol červený aj na zadku keby mohol, tak ako ja. Radšej som sa naňho prestala sústrediť. Pohľadom som prešla po obrovskej hale. Bolo to veľa ľudí čakajúcich na nočný let. Tak ako aj my.
" Sadni si, si rozospatá. Idem pre letenky a padáme" Mal pravdu. Bola som rozospatá. Viečka som malá ťažké a hlava mi padala na stranu. Dúfam že teraz nezačnem slintať, to by bol trapas.
Keď prišiel chytil ma okolo pása a vláčil dopredu.
" Odkiaľ máš moje doklady?" bola moja posledná otázka pred tým ako som zapadla do koženého, krémového sedadla a ponorila sa do ríše snov.
" Bell" zašveholila Gracen a ja som sa na ňu usmiala. No, nevyzerala ako teraz. Vyzerala presne ako v jej minulosti. Dlhé orieškovo-čokoládové vlasy jej splývali v urobených vlnách až do pol chrbta. V tej dobe vlasy natáčali, rovné nezostávali nikdy. Na sebe mala vzdušné, biele šaty po kolená, jednoduché a bez ramienok. Na nohách jej trblietali filtrované biele baleríny.
" Ahoj, Gracen" prehovorila som. Na túto formu rozhovoru som si už zvykla. No ešte stále ma to desilo. Desilo ma to čo sa dozviem. Či už to bola Gracen, alebo naposledy Alice, keď mi povedala o nesptrávnom rozhodnutí, vždy to boli oni. Nie Juliet alebo Edward.
"Čo sa stalo, Grace?" spýtala som sa keď ku mne pribehla s uslzenými očami, červenými a napuchnutými od plaču.
" oh, Bell...prečo to Alice nevidela skôr? Mohli sme tomu zabrániť.Mohlo byť všetko v poriadku a srdce by bilo. No my sme to nestihli. Je mi to tak ľúto, Bella" zdesila som sa. Prestavila som si mŕtveho Edwarda, bieleho ako je teraz, s prázdnymi očami.
" Koho srdce, Grace? Edwardovo?" pokrútila hlavou.
" Tvoje" zašepkala a ja som si uvedomila ako tu s stojím. Presne v rovnakom oblečení ako mala ona. S tým rozdielom že som bola mokrá, lepilo sa mi na telo. A moje telo malo bielu až mŕtvolne sivú farbu.
S trhnutím som sa predklonila a hľadela som si na svoje ruky v mojom lone. Mali normálnu farbu.
" Bell?"
" Áno?" zachrapnela som. Edward mi bez slova odhrnul spotené vlasy z čela a zamračil sa.
" Snívalo sa ti niečo zlé?" pohladil ma po chrbte. Skoro som ten dotyk cez tučný, modrý sveter ani necítila.
" Nič len...ehm, bolo to desivé. Volala som ťa, no ty si sa neozýval" vymyslela som si prvú blbosť, ktorá mi napadla.
" Muselo to byť strašné" Nie, tak strašné ako toto, pomyslela som si. V tom sne som cítila chlad...smrť. A potom moje ruky...sivé a vodou zošuverené... Edward ma pohladil po vlasoch a ja som prehltla žlč, ktorá sa mi valila z hrdla. Fuj.
" Kde som?" začala som sa obzerať okolo seba. Ľudia pokojne spali alebo pozorovali svitanie. Pozrela som sa z okna či to je pravda. Bola. Spod ťažkých mrakov vykukovalo slnko.
" Kde to vlastne sme?"
" Aljaška. Chcel som ísť do Írska, no Alice protestovala že príde za nami" prevrátil oči.
" Nezapieraj že ju nemáš rád" pokarhala som ho.
" Mám. Je to moja malá, otravná sestra. Elf"
" Vieš že predtým nevyzerala ako elf? A celkom sa mi s tými dlhými vlasmi páčila" zažmurkala som naňho. Kým mi stihol odpovedať, hlásili pristávanie.
Zdalo sa že tu Edward už bol. Sebavedome kráčal po hale, až sa za ním ženy s hvizdnutím otáčali. Stihla som mu ruku tam pevne, akoby som mu ju chcela zlomiť. Len sa uškrnul a pokračoval v chôdzi. Pred letiskom ma nechal čakať kým neprišiel s luxusným čiernym autom. A to že chce byť ,nenápadný´ citovala som ho v duchu.
Bez protestu som nastúpila. Nechcelo sa mi ďalej mrznúť lebo aj keď začínala jar, teplota v noci bola dosť nízka.
Spala som celú cestu, bola docela nudná. Nič som nevidela, nepočula. Podľa toho čo som vnímala ešte pred spánkom, išli sme ďalej do hôr, tam kde nie je žiadne mestečko. Zívla som.
" Si smädná?" opýtal sa starostlivo.
" Nie, ďakujem. Len vyčerpaná" zasmiala som sa "a to celý čas spím"
" Spánok je pre človeka prirodzený" zdvihol prst. Trochu mi pripadal ako môj otec.
" Povedz mi keď tam budeme" zamrmlala som a oprela si čelo o studené okno.
" Sme tu" hlava mi vystrelila dopredu, oči zaostrili na niečo...no ja som to nevidela.
" Ehm..."
" Je tma, Bella. Ten domček ani nemôžeš vidieť, je schovaný" ubezpečil ma.
" Tak fajn"
Priam som letela, ako malé natešené dieťa a v duchu som si predstavovala tú posteľ. Ten okamih keď sa na ňu hodím a budem spať asi tak týždeň. Zastala som a otvorila ústa pri pohľade na domček. To nebolo to správne slovo. Povedala by som že obrovská vila, ktorá sa do lesa nehodí.
"Takže domček, ha?" otočila som sa na neho. Stál tak blízko že ma to až prekvapilo. Jeho oči pretekali láskou a nehou...až sa mi zatajil dych.
" Je to domček" ubezpečil ma medovým, tichým hlasom. Pokrútila som hlavou a otvorila dvere.
Pomohol mi z čierneho kabátu, ktorý mi dala Alice a ukazoval mi celý dom. Pripadalo mi to akoby som bola v kópii domu Cullenovcov. Moderné vybavenie, staré obrazy, vázy, sošky...až niečo rozbijem, Esme ma zabije. Ale ako som už povedala, chcela som už byť v izbe takže som ho horlivo popohnala aby sa dostal k tomu hlavnému.
" A spálňa" povedal hrdo a otvoril dvere. Milujem Cullenovcov. Bola to tá najväčšia posteľ akú som kedy videla. Biele bavlnené prikrývky boli zahalené tmavom modrým zeleným saténovým povlečením. Všetko bolo vlastne bielo-zelené. Svieže, vzdušné že by ste ani nespozorovali že ste na horách.
" Táto je hlavná, určená pre novomanželov" pri jeho uhrančivom pohľade som sčervenela. Doslova ma prepaľoval. Natiahla som sa, chytila za límec košele a pobozkala. Postupne sme do toho dávali čoraz viac vášne a ja som ho ťahala a kráčala až kým sme nespadli do nadýchaných perín.
" Bella..." zachrapnel spomedzi bozkov.
" Hm..." nedala som sa rušiť a začala rozopínať už druhý gombík.
" Toto nemôžeme" snažil sa odtiahnuť.
" A prečo nie?" skúšala som ho.
" Mohol by som ti ublížiť" myslím že keby som mala prevrátené oči dlhšie tak oslepnem.
" Chcem ťa" šepkala som keď som ho bozkávala na ramená. Zubami mi prešiel po krku a ja som zavzdychala.
" Vidíš? Môžem ti ublížiť, zabiť ťa jedným pohybom. Nemôžeme sa milovať. Nemôžeš sa milovať s netvorom"
Ani neviem ako moja ruka vystrelila...proste som sa neudržala a moja ruka hlasno plesla o Edwardovo líce až ma zabolelo zápästie. Myslím že také silné zaucho už dlho nikto nedostal a dúfam že už Edward neschytá. Zľakla som sa, keď som mu pozrela do čiernych, široko roztvorených očí.
" Ty...ty si ma udrela?"
" Niekto ťa nejako musel umlčať aby si nerozprával hlúposti. Edward, nie si netvor. Miluješ, cítiš. Si to ty. Bez citov by si ma nechal zomrieť alebo by si ma sám zabil. Čo to nechápeš? Potrebujem ťa" Bola to pravda. Potrebovala som ho. Potrebovala som cítiť jeho objatie...dotyky, celú jeho prítomnosť.
" Máš ma" šepol a rozopol gombíky na svetri.
Keď som si myslela že nič ako Edwardove bozky nie su, mýlila som sa. Toto bolo to najlepšie. Niečo, čo som ešte nikdy nezažila. Ako ma bozkával, ochutnával jazykom, prechádzal nechtami po stehnách to všetko ma privádzalo do šialenstva. Tá bolesť, vystriedala neuveriteľnú rozkoš. Pamätám si, že miestnosť bola tichá, tmavá. Jediné čo bolo počuť boli naše vzdychy, ktoré sme vždy umlčali bozkami. Tie bozky, dotyky boli také nežné...plné citov. Nebolo to v tom to, čo mi opisovala Taylor. Bolo to o blízkosti človeku, ktorého milujete. Nie len o uspokojení. Ten pocit, pocit že sme s Edwardom boli spojení v jedno ma napĺňal šťastím ako nič iné. Vyhnal tie moje zlé myšlienky a dal mi pocítiť všetko čo som potrebovala.
A hlavne jeho samého.
Trvalo to dlho, do svitania...dlhé, nežné a romantické. Presne takto som si to predstavovala. A s ešte lepšie bolo na tom to, že to bolo s ním... prvý krát. S Edwardom.
" Toto pre teba nebolo prvý krát...však?" spýtala som sa opatrne, keď na nás začali dopadať prvé slnečné lúče a pozorovala som jeho trblietavú, dokonale vypracovanú a pevnú hruď na ktorej som ležala.
" Nie. Musíme sa o tom baviť? Určite si hladná" vtedy mi zaškŕkalo v bruchu. Obidvaja sme sa len uchechtli a postavili sa aj napriek nechuti.
" Najprv sa oblečiem" napodobila som Alicin nadšený tón.
" Vajíčka?"
" Jop" Počula som ako sa obliekal a tak som radšej prešla ku kufru, ktorý ležal na podlahe, zabalená v v bavlnenej plachte.
" Ja vlastne ani neviem čo sme zbalili" zamračila som sa.
" Určite je tam všetko od Alice. Ako ju poznám, tvoje oblečenie už je určené na charitu...Bella?" zatriasol so mnou, keď videl že nevnímam. Ja som to ale nedokázala. Stále som hľadela na tú kôpku bielej látky v mojich rukách a opakovala že to nie je pravda.
Nemohla byť. Nesmie byť.
" Bell?"
Roztrasenými prstami som prešla po snehovo bielom saténe a vypliešťala oči. Nemohli to byť ony. Jednoducho to nebolo možné.
No, boli.
V rukách som zvierala biele šaty bez ramienok z môjho sna, ktoré na sebe mala Gracen. A ja tiež. V ten večer, keď som sa skoro utopila v bazéne v Los Angeles a tiež v tomto sne. Spomenula som si na svoje telo.
Ten sen...a vidina hovorili tomto.
O smrti...
..o
mojej smrti