23. prosince 2009 v 20:00 | L!nduš
|

Tak a je to tu. Uf, stihla som to ako som sľúbila tesne pred sviatkami. Idem s mamou ku kaderníčke takže sa ponáhľam. Jediné čo si od vás prosím je 10 a viac komentárov. A ak to splníte, kapitola bude budúci týždeň. Takže si to rozmyslite a uvidíme. Prajem vám príjemné čítanie, Enjoy :)
A prajem vám šťastné a veselé Vianoce...no...poprajem vám to zajtra :D
27.KAPITOLA - Múry
Nastala chvíľa ticha. Jediné čo bolo počuť bol môj prerývaný dych, cvrčky a poryvy jemného vetra. Mala som možnosť poriadne premýšľať. Lenže nebola som schopná ničoho. A ako sa zdalo ani Edward.
" Mal by som ešte raz zavolať Alice" prehovoril tvrdým hlasom. Nezdalo sa že by to hovoril mne. Jeho hlas znel nejako mŕtvo...duto. A zrazu som si to uvedomila. Nie, toto nemôžem dovoliť! Zase som sa tak cítila. Akoby bola medzi nami obrovská priepasť. Akoby sme stáli každý na opačných stranách oddeľujúceho sa ľadu. No toto som nebola dopustiť. Zase by zašiel za svoje múry a už by k sebe nikdy nepustil. Uvedomila som si že toto bola tá možnosť. Možnosť zrúbať všetky steny a prekážky, ktoré nám bránili. Nie, nemôže byť tak neskoro. Nemôžem dopustiť aby sa mi znova takto odcudzil.
" Edward!" zavolala som za ním, keď už chcel vstúpiť dovnútra. Pomaly som k nemu pristúpila, neisto a zrazu, keď som sa mu pozrela do očí, všetky moje myšlienky sa stratili. No časť niečoho vo mne zostalo. Hrdosti.
" Prečo? Prečo mi to robíš?" prehovorila som k nemu ticho. Pomohlo to. Pomaly sa ku mne obrátil. Ten výraz som videla už mnohokrát. Chladný, tvrdý. No vedela som čo sa pod tým skrýva. Za tými múrmi, ktoré si predo mnou postavil. Utrápený a osamotený upír. Žiadny pre mňa ľahostajný, namyslený frajer ako som si na začiatku myslela.
Nebola som to len ja koho som mala zachrániť. Mala som zachrániť jeho. Pred samotou, zatrpknutosťou. Nesmela som dopustiť aby na nás zanevrel - na nás, na jeho rodinu. A mňa.
"Prečo ma ignoruješ? Prečo sa tak ku mne správaš? Dostanem z teba len keď skoro umriem? Čo je to s tebou, Edward Cullen?" stíšila som hlas "a čo sa deje so mnou? Opustila som svoju rodinu kvôli bytostiam, ktoré sú pre mňa viac ako oni...a ako som mohla dopustiť aby si ma obalamutil? Práve ty, aby si mi zamotal hlavu a nedovolil premýšľať o ničom inom len o tebe?" Odvrátil hlavu.
" To nie je pravda"
" Je. Nedovolíš mi aby som sa k tebe priblížila. Len keď mám umrieť"
" Nemôžem za to že sa ti to stáva tak často" precedil cez zuby.
" Musíš ma cez tie múry pustiť Edward. Potrebujem ťa. Ani nevieš ako veľmi ťa potrebujem mať po boku"
" Prečo?"
" Pretože..." zaváhala som. "pretože ťa milujem" zašepkala som.
" Nie, to nesmieš. City k niečomu takému ako som ja nemôžeš len tak prechovávať. Niečomu čo nemá ani len dušu"
" Ty máš dušu. Inač by si necítil. Inak by Juliet nemilovala a Gracen by nikdy nenašla Alice. Bez citu, bez lásky" hlas sa mi zrazu chcel " možno...možno ti pripadám ako blázon...aj ja si tak pripadám, Edward. Ale...keby si sa mi pozrel do očí. Ani nevieš ako dlho som na teba čakala. Na niekoho ako si ty. Prečo ma proste k sebe nepustíš"
" To nemôžem...nie je to také ľahké ako sa zdá, Bella"
" Je...len musíš ma pustiť"
" To nemôžem" pokrútil hlavou. Moja ruka z jeho ramena klesla a on sa mi obrátil chrbtom a odišiel. Bezmocne som sa zviezla na kolená. Bol to prehraný boj. Prečo som sa vlastne o to pokúšala? O niečo čo je už stratené! A čo tie sny? Na čo vlastne boli?
Pretože som umierala. Tak to je. Umrela by som bez nich...bez neho. Dýchala by som, no vo vnútri by som umrela. Bez lásky, bez skutočnej rodiny a pocitu že niekam patrím. Že mám prečo žiť. Tam nebol môj domov. Slnko ma síce hrialo, no vo vnútri prevládal chlad. Bez ohňa, citu, ktorý tam treba zapáliť je človek ako bez duše. Mŕtvy a utrápený.
A presne taký bol aj Edward. A ja hlúpa som mu chcela pomôcť. Zrazu ma pochytila zúrivosť samú na seba. Hystericky som odkopala perinu, ktorá voňala ako on, obliekla som si biely, pletený sveter a ľahla do postele.
" Bella!" kričal na mňa nádherný hlas a ja som zažmúrila do šera mojej izby. Nikto tam nebol. Ospalo som sa prevrátila na druhý bok, zazívala, zavrela oči. Chcela som spať ale ten hlupák mi to nedovolil.
" Bella!!!" zakričal o niečo hlasnejšie. Nahnevane som sa odkopala a zaliezla do kúpeľne. Urobila som zo seba človeka, pomocou kozmetiky, ktorú mi pripravila Alice. Zakončila som to drahým parfémom, ktorý tam bol tiež. Alice povedala že podtrhuje vôňu mojej krvi. Teda, podtrhuje ho pre upírov, hlavne pre jedného. Pre ľudí budem proste len dobre voňať. Tresla som dverami a zúrivo dupotala po schodoch.
On ma samozrejme už čakal pri dverách, s batohom v ruke
" Len preto že som človek, nie som aj hluchá" prskla som mu do tváre a na miesto toho aby som ho obišla, buchla som mu poriadne do ramena až ma moje vlastné zabolelo.
V aute ako inak panovalo ticho. No tentokrát som bola rada, neviem čo by som mu urobila keby prehovoril. Asi by som išla hľadať zápalky a poliala ho benzínom. Blbec. Hlavne že sme sa ponáhľali, pomyslela som si keď som sa zahľadela a na jeho dokonale ležérne upravené bronzové vlasy.
Neobťažoval sa mi ani otvoriť dvere, namiesto toho nechal kľúče v zapaľovaní, tresol dverami a odišiel.
Tak dobre. Vybrala som ich, strčila do vrecka a utekala na prvú hodinu, ktorá mala byť s Gracen...bez Gracen.
Vyučovanie rýchlo ubehlo a ja som sa rozhodla konečne nejaký čas stráviť s Claire a jej kamarátkami. Zobrala som si kurací šalát, minerálku a jablko. Pôvodne som si chcela zobrať hamburger a colu ale asi by sa to nehodilo. Od pultu som kráčala so zdvihnutým nosom a po očku sledovala môjho "brata" ako sedí sám pri stole Cullenovcov a snaží sa odpálkovať všetky dievčatá okolo neho, bezúspešne.
Zaškerila som sa jeho smerom a sadla si. Rozhodla som sa prvý krát v histórii uliať sa z biológie.
Vytiahla som kľúče od volva, odomkla ho a sadla si do koženého sedadla. Po ceste som si predstavovala ten jeho zúrivý výraz. Asi sa zabarikádujem v izbe, pomyslela som si keď som vychádzala po schodoch. No zrazu som zamrzla. Nechal pustenú televíziu? Odkedy vlastne pozerá šport?
Pomalým krokom som sa priblížila do obývačky a nakukla. Nesedel tam Edward.
" To si hovoríte športovci?! Moja babička by to dokázala lepšie!" kričal. V tom vrzla podo mnou parketa a on sa otočil. Konečne som mala možnosť si ho poriadne pozrieť. Bol svalnatý, no vyzeral milo. Krátke čierne vlasy (pozn. dávam prednosť Emmettovi podľa filmu :P), priateľský úsmev až sa mu v lícach objavili jamky. A...zlaté oči.
" Rose!" zakričal " takto si pomýliť dom...a to si upír!" zahulákal. Okolo mňa preletela šmuha a ten veľký dostal poriadne pohlavok. Zaklipkala som oči. Vedľa neho stála nádherná blondína. Zlaté vlasy sa jej v loknách stáčali až po lopatky a tvár mala nádhernú, kde dominovali zlaté oči.
" Správaj sa slušne, Emmett. A ty si...?" otočila sa na mňa.
" Be-be-lla"
" Teší ma Be-be-lla" zarehotal sa Emmett a stíchol. " Ed! Ty si nám tu chýbal! Môžeš to vysvetliť" usmieval sa a hľadel mi za rameno. Určite stál za mnou.
" To je Bella. Budúci člen našej rodiny"
" Budúca manželka?" zaševelila blondína.
" Nie, Rosalie"
" Prepáč, ale Alice to spomínala. Teší ma Bella..."
" Alice sa už raz zmýlila" prerušil ju Edward
" Ale to bola Juliet. A toto je jasné ako facka, braček. Hodíte sa k sebe. S Juliet nie. Alebo Violet" meno "Violet" akoby vypľula.
Celý deň sa zlepšil. Rosalie napohľad vyzerala chladne ale inak bola milá. Síce si udržiavala odstup ale chápala som ju. Bola som nová, nový člen rodiny a navyše ešte stále nie upír.
Zachmúrila som sa keď mi rozprávala o nej a Emmettovi Vtedy Emm zdvihol hlavu od zápasu a šťuchol Edwarda do ramena.
" Romantika, čo? Ženské si na nej potrpia. No okrem tej tvojej tygrice" vybuchol do smiechu " ešte si pamätám ako si asi pred dvadsiatimi rokmi prišiel len v trenkách a všetko si mal roztrhané" rehotal sa.
" Rose? Myslím že som už unavená...nevadilo by ti keby som išla spať?"
" Nie, v poriadku. Nájdem si nejakú zábavú...ako vždy" žmurkla na mňa. Venovala som jej krátky úsmev a mierila som do postele.
Popravde, veľmi unavená som ani nebola. Takže som sa len tak prevaľovala z boka na bok.
Až dokiaľ som nezacítila studené ruky na ramene. Pridkým pohybom až som vykríkla ma otočil na chrbát a moja hlava hlasno narazila do vankúša až to zadunelo.
" Pomaly, Edward! Chceš ju dolámať?!" počula som z telefónu Alicin naliehavý hlas.
" Prepáč" šepol smerom ku mne Edward.
" Čo sa deje?" začala som panikáriť.
" Smerom k nám idú jedny nomádi. Emmett sa rozhodol že si zajtra zahráme na jednej mýtine a Alice videla ako ťa jeden z nich chcel zabiť. Nesmie ťa zacítiť, Bella. Určite budú zvedavý a navštívia nás. Ty tu nesmieš byť, odchádzaš"
" Zbláznil si sa?! Ideš s ňou, Edward! Čo urobí ak zistí že si v ohrození?! Samozrejme že sa vydá rovno k nim aby nás a teba uchránila! Preto mažeš s ňou!" kričala Alice.
" Počkať, počkať, počkať!" zaprotestovala som, keď ma chcel zdvihnúť do náručia. " to len tak povieš odchádzame a ja mám odísť?!"
" Bella, nerob vrtochy"
" To nie sú vrtochy. Prečo by som s tebou mala odísť?!" zakričala som.
" Pretože ťa musím ochrániť!" zakričal na mňa naspäť až ma zamrazilo.
" Prečo?" prehovorila som pokojným hlasom.
" Čo prečo?"
" Prečo ma chceš ochrániť!" dupla som.
" Bella, na toto nemáme čas" chcel ma chytiť za lakeť, no ja som sa mu vytrhla.
" Nie. Nepôjdem dokým mi nepovieš jeden dobrý dôvod" mlčal. Jeho oči naberali pomaly opäť zlato. A zrazu mi jeho oči už nepripadali chladné, tvrdé a bez citu. Boli nežné, zlato v nich sa roztápalo. No vzadu bola aj úzkosť
" pretože ťa milujem" šepol.
Edward si bezmocne povzdychol a sklonil sa k jej perám.
A keď sa ich pery dotkli, Bella vedela že ho porazila.
Boj skončil...a...múry padli...
parada, tomu sa povie super darcek
... som rada, ze sa objavili Emm a Rose, len dufam, ze vysvetlis aky maju vztah ku Cullenovcom (alebo iba boli iba nejaky cas mimo odcestovani?)