11. prosince 2009 v 22:00 | L!nduš
|
Aby som to uviedla na správnu mieru: sľúbila som vám že to dokončím do konca tohoto týždňa. Úloha splnená. Wow, to už je 26 kapitola? Nejako sa nám to kráti...hm... navrhujem takúto dohodu: budem mať viac ako 7 komentárov a kapitola bude budúci týždeň. AK nie, bude až po Vianociach. Takže si to premyslite a uvidíte kedy to chcete. U Cullenovcov bude dusno...a žeby k nim mala prísť návšteva? Uvidíte. Prosím vás o komentáre, ďakujem.
Enjoy :)
26.kapitola
" Ani neviete ako sa teším" začala Alice a usmievala sa ako mesiačik na hnoji.
" Prosím...musíte tam ísť úplne všetci?! Veď to neprežijem!" prosila som ju snáď tisíci krát, no ona sa len potmehúdsky usmiala a nič nevravela. Ach jaj. Vyzerá to tak že môj osud je spečatený.
" Vidím ťa, takže budeš nažive...a možno vám to aj prospeje" zachichotala sa akoby vedela niečo čo my nie. "všetko bude viac než v poriadku. Môže ti aj s niečím pomôcť. Edward, keď jej budeš niesť uterák, zober ten oranžový" mrkla naňho a ja som očervenela. Preboha, čo mňa len čaká.
" To teda dopadne" mrmlal Edward a prepaľoval pohľadom najväčšieho zradcu, Gracen. Myslela som že svoju sestru znormalizuje, ale ona ju ešte podporovala. Gr, toto jej teda nezabudnem.
" Ó, Bella! Na raňajky si objednaj pizzu" zaškerila sa Alice, kým ju Juliet stihla strčiť do jej auta.
" Autá sa od nás vzďaľovali a boli ďalej a ďalej...a ja som sa naňho po prvý krát od nášho bozku otočila. Boli sme tu len my. My dvaja a nikto iný. Povzdychla som si.
" No...tak ja idem do izby zašomrala som si popod nos a vyletela do svojej izby ako neriadená strela. Uf, toto bude ťažké. Zosunula som sa po dverách až na svetlé parkety.
Nemala som čo robiť. Popravde...nechcela som robiť nič. Predstava že sedí v o svojej izbe a je sám...prišlo mi ho ľúto. Obidvaja sme sa dostali do bodu, na ktorom sme sa zasekli. A čo ďalej? Už len pripomienka toho že by som mala zísť dolu mi spôsoboval žalúdočnú nervozitu. Ale poradilo mi moje pravidlo. Keď nemôžeš bojovať, zdrhni. Preto som čo najrýchlejšie vletela do kúpeľne, rýchlo som zo seba postrhávala oblečenie - myslím že spodné prádlo skončilo pred dverami - a zatvorila sa v sprchovom kúte. Kvapky horúcej vody mi prečisťovali myseľ, pomáhali mi sústrediť sa len na hustú paru a teplo. Nebudem im ale mínať hektolitre vody, preto som sa rozhodla namydliť sa, no napadlo ma že by bolo rozumné si aj oholiť nohy. Rozotrela som si penu na holenie po kolená a žiletkou pomaly po nich prechádzala žiletkou. Neviem čo ma to napadlo, o takéto veci som sa veľmi nestarala...žeby...nie, to je blbosť. Nerobím to kvôli tomu aby som pred ním nevyzerala hnusne. A moja svedomie dodalo: vôbec niééé. Uchechtla som sa a tým pohybom celého môjho tela skĺzla aj žiletka smerom dolu. Pocítila som výrazné štípanie a ke*ď som sa pozrela na to miesto, stihol sa tam urobiť veľký krvavý fľak.
" Sakra" To je perfektné. Myslím že by som to mala robiť častejšie...budem mať aspoň samé jazvy. Zlostne som vypla sprchu a omotala si okolo tela osušku.
" Do pekla" nadávala som a uvedomila si že nemám pyžamo. Môj kufor zostal kvôli Alice prázdny a keď sa vráti, pôjde na nákupy. Teraz som si na 100 % istá že to urobila naschvál. Kým som nad tým rozmýšľala, otvorili sa dvere a do nich vletel vystrašený Edward Cullen. Prvý krát po takom dlhom čase som sa mu dívala do očí a tie sa mi zaplňovali slzami. Tak veľmi som ho túžila objať, cítiť jeho blízkosť a že nie som sama. Že je so mnou a navždy tu aj bude. Pri mne, po mojom boku.
" Bella? Čo sa ti stalo?" spýtal sa priškrteným hlasom. Až teraz som si uvedomila že mi od kolena až ku kotníku steká karmínová tekutina a ja pred ním stojím v uteráku. Jeho oči sčerňali a zlato v jeho očiach sa stratilo, kvôli mojej krvi.
" Ehm...prepáč. Ja-a...len som neopatrná. Nič to nie je" ako som to dopovedala, stál rovno predo mnou, zohol sa a ja som očervenela. Ja viem že nič vidieť ani nebolo...no teraz som svoje odhodlanie stratila, opúšťali ma sily. Chcela som utiecť a schovať sa pod perinu. Zrazu som dostala hrozný pocit prázdnoty, že nikoho a nič pri sebe nemám. Že som na tomto svete celkom sama, bez podpory a rodiny. Ešte k tomu som sa striasla neovládateľnou zimou a kvôli pare sa mi ťažko dýchalo. Moje hrdlo zaplnili hlasné vzlyky a po tvári mi začali stekať horúce slzy.
" Bell?" Jeho melodický hlas mi zaznel rovno pri uchu. "určite je ti zima" podotkol, vyzliekol si tmavomodrú košeľu a pretiahol mi ju cez hlavu ako tričko. Zatvoril oči a to bol pre mňa signál, aby som si dala uterák spod košele preč.
" Už" Otvoril oči, jemne ma objal a trel košeľu o pokožku. Či to bolo tou zimou alebo únavou, moje viečka klesali a ja som mu položila hlavu na hruď.
" Som hladná" šepla som. Edward prudko zmenil smer a zamieril do kuchyne. Tam ma posadil na stoličku a on sa oprel o linku. Tá medzera medzi nami sa mi nepáčila....ale vlastne som si za to mohla aj sama. Možno som urobila dobre, ale až teraz som si pripustila možnosť že som pri ňom mala zostať. Držať sa ho a nechať sa viesť. Z časti som to mohla zvaliť na neho...prečo sa ku mne správal akoby som ani neexistovala.
" Objednal som pizzu" pošepkal do ticha. Medzi nami bolo iskrenie a obrovské napätie, ktoré bolo priam hmatateľné. Nevedela som čo mám hovoriť, ako sa zachovať. Za mňa to vyriešil piskľavý zvonček a ja som odtrhla pohľad od Edwarda a jeho svalov. Prešla som cez obrovskú bielu halu do chodby, otvorila dvere a dostala infarkt. Pred dverami na mňa vyvaľoval oči Mike Newton, v ruke držal pizzu a zabudol zatvoriť aj pusu. Modré oči mu skoro vypadli z jamiek keď ma premeral od hlavy až po päty. Uvedomila som si čo mám na sebe a očervenela ako paradajka. Za mnou sa ozvalo vrčanie a kým som sa spamätala, dvere boli dokorán, vedľa mňa stál Edward a zúrivo zazeral na Mikea.
" Ďakujeme Newton, drobné si nechaj" precedil cez zuby, schmatol pizzu a Mike si prezrel mňa v košeli a Edwarda s nahou hruďou a hneď si vyvodil záver.
" Ehm...ďakujem" vysúkal zo seba a jemne zružovel. Edward tresol dverami a strčil mi do ruky pizzu.
" Nevedel som akú si chcela, tak máš len so syrom" prepálil ma čiernymi očami. A mne bolo jasné že žiarlil. Nezniesol čo i len pomyslenie že by na mňa hľadel, bozkával ma a hladil niekto iný. Toto bolo to čo som aspoň trochu potrebovala vedieť. Že mu na mne záleží. Aspoň z polovičky tak ako mne. Chytila som ho za zátylok a pritiahla k sebe.
" Edward" nasucho som prehltla keď som mala pred sebou jeho krvavo červené pery. " veľmi mi na tebe záleží" zašepkala som nežne do jeho kúsok vzdialených úst a čakala. No to čo povedal som počuť nechcela.
" Bella..."
" Áno?"
" Na ten zajtrajší škandál by si sa mala vyspať" odvrátil odo mňa hlavu a odišiel. Jednoducho vybehol tou ich rýchlosťou a mňa nechal stáť samú ako kôl v plote. Zmrazená...odmietnutá so slzami v očiach.
Už neviem ako som sa dostala svojej postele, pamätám si len...neustálu bolesť a ticho.
Keď som sa ráno dostatočne prebrala, osprchovala som sa studenou vodou akoby mi to malo pomôcť na tie veľké červené škvrny okolo očí, dôkazy plaču. Kto povedal že to pomáha, musel si robiť srandu.
V kuchyni ma čakala taška a toast s džemom. Pripadala som si ako telo bez duše, nerozmýšľala som len som proste kráčala do k autu, keď som zdvihla hlavu. Sedel na sedadle vodiča, určite mal pustenú hudbu. Otvorila som dvere, batoh hodila na zadné sedadlo a oklepala sa zimou. Pri ceste do školy som dokonca vnímala kvapky vody padajúce z neba a všadeprítomný vlhký vzduch. Nebo bolo tmavé, bolo šero. Presne kopírovalo moju náladu. Edward zaparoval na jeho obvyklom mieste, no tentokrát biele a čierne porshe ani neprišlo. Ako naschvál, pri vystupovaní som stúpila rovno do mláky a pomaly som kráčala za Edwardom.
Celé parkovisko bolo nejaké zvláštne živé a bohužiaľ všetci pozerali mojim smerom. Bolo mi jasné čo to znamená. Mike niečo vykecal Jessice a teraz o tom vie celá škola.
Tak ako cesta do školy, hrozné boli úplne všetky hodiny. Keď som bola sama, cítila som že mi niečo chýba, nie som úplná. Keď som sedela zase s Edwardom, v triede bol ruch a neustále šepkanie. Edward mal neutrálny výraz, celú hodinu totiž sledoval stenu za učiteľom. Väčšinou som hľadela na dážď. Tie kvapky ma dokázali upokojiť, cítila som sa príjemne.
Na obede to bolo úplne to isté, všetky na nás pozerali, ale keď zistila že o seba navzájom aj napriek tomu že sme boli vedľa seba, nejavila žiadny záujem, otočili sa ku stolu. Takto to pokračovalo až do chvíle kým Edward zastal pred domom.
Večer som vo svojej izbe nevydržala, potrebovala som vzduch a niečo zaujímavé. Preto som sa rozhodla ísť na balkón a pozorovať prírodu. Zabalená do červenej károvanej bundy som sa oprela o zábradlie a pozorovala vrchy hôr a zeleň všade na vôkol. Nasávala som čerstvý horský vzduch až dokým sa mi pred nosom neobjavil hrnček, ktorý mi podávala biela ruka. Bez slova mi ju podal a ja som do nosa vtiahla horkosť vďaka pare a vôňu citróna.
" Vonia úžasne" pochválila som ho.
" Je podľa Esme. Veľa medu, veľa citrónu" usmial sa na mňa. Doslova som žasla nad jeho zmenami nálad, raz mračením a potom úsmevom. Namiesto ďalšieho skúmania som sa napila.
" Vieš..." začal neisto " mrzí ma ten včerajšok. Bolo to...nebol som si istý. A hlavne po tej návšteve Newtona"
" Včera som premýšľala..."
" A...?"
" Nie som si istá. Všetko sa zbehlo tak náhle...chápeš, pravda, odchod mojej rodiny a všetko...včera som si myslela že je to čo chceme obaja no potom..."
" Ja viem a veľmi sa ti ospravedlňujem. Ani nevieš čo so mnou dokážu urobiť tvoje oči, ústa a vôňa...pripadám si ako narkoman, ktorý má vedľa seba svoju dávku a nevie čo s ňou" nežne sa usmial a rukami mi prešiel po celej dĺžke paží. Zachvela som sa.
" Mohol by som svoje pocity opísať toľkými pocitmi...výstižné sú ale iba dve. Bella..." pomaly sa ku mne naklonil a mňa oviala vôňa jeho sladkého dychu. Trochu sa priblížil...ešte kúsok a chcel zdolať tú poslednú bariéru medzi nami. Naše pery sa už skoro dotýkali keď...odvrátila som hlavu. Zmätene sa odtiahol, pravdepodobne sa chcel niečo spýtať a vtedy zazvonil telefón. Edward sa zamračil, no vytiahol z vrecka mobil a dal ho na hlasné odpočúvanie.
" Čakáme návštevu" ozval sa z mobilu Alicin zvonivý hlások a potom telefón ohlásil zrušený hovor.
Nikto:
Z čoho si mala, Bell strach? No...nezabudni ako sa hovorí že strach je súčasťou rozkoše.
Krasna kapitola, ako vzdy, som zvedava co bude dalej...