
Táto poviedka má docela úspech...som za Clair rada, naozaj. Inak, šmrtkať sa s tým menu veľmi nebudem, trochu to zmením pretože neznášam keď musím vyrábať tie odkazy. Už končím, užite si kapitolu. Enjoy :)
Jeden...
Dva...
Tri...
Počítala som jeden nádych za druhým. Moje bábo. Edward iba pár krát sa na tento maličký zázrak pozrel. Ale raz alebo dvakrát ho pohladkal po líčku. Bábätko bolo také rozkošné. Také na spapanie. Už teraz mi prirástlo k srdcu a čo keď ho budem musieť vrátiť? Nie! Nad tým ešte nemusím rozmýšľať! Ešte jeden rok nemusím nad tým rozmýšľať! A ani nebudem. Pár krát sa pomrvilo. Ale spalo ďalej. Pár krát je vypadol dudlík. Vrátila som ho na miesto do jej ústočiek. Elizabeth sa na mňa aj s mojou mamou pozerali. Hlavne na bábo. Bože! Bella! Veď má meno! Volá sa Kornélia! Nie bábo! Ale keď bábo je také zlatučké a milé. To sa mi páči oveľa viac. Oveľa.
"Bella, mala by si ju pretočiť na bruško, aby nebola polámaná." Zašepkala Elizabeth a ja som na ňu vyľakane pozrela.
"A to mám ako spraviť?"
"Chyť ju pod pazušky a pomaly ju otoč na bruško. K tvojej hrudi, alebo ju daj Edwardovi."
"Čože?!" vykríkli sme obaja. Elizabeth sa rozosmiala.
"Bella, normálne ju polož na Edwardovu hruď, a potom keď budete vystupovať, zoberieš si ju späť. Bude dolámaná a to nechceš, že?" vie čo na mňa platí. Edwardové oči dobre že nevyliezli z jamky. Keď som mu podávala spiaci uzlíček. On iba nehybne sedel. Ja som malú uložila na bruško cez jeho hruď. On naozaj nedýchal. Musela som sa zasmiať. Napravila som jej oblečenie. Nebola až taká zima, a keďže bolo leto. Ale u nás vo Forks chladné. Červený svetrík a ostatné oblečenie som jej napravila. Čapicu dala dole.
"Mami, trošky prikúr, môže jej byť zima."
"Ejha! Aká si starostlivá, a tak si sa toho bála!"
"Nechcem aby prechladla, a nedaj bože sa jej niečo stalo." Elizabeth sa iba usmiala, nevšímala si môj rozhovor s mamou, ale pozorovala Edwarda, ktorý na ňu naľakane pozeral. Aj ja som sa musela zasmiať keď som videla jeho výraz. Chcel ma umlčať naštvaným pohľadom, ale ja som si hlavu oprela o sedačku vedľa neho a prstom hladkala bábo. Ach už zase. Volá sa Kornélia! Ale bábo je také krajšie. Prechádzala som mu po líčku a Edward na mňa pozeral. A konečne začal dýchať. A potom sme dorazili konečne domov. Bábo sa ani raz neprebralo, iba raz zamrnčalo, ale to som jej dala jej prstíky k jej ústočkám a hneď mrnčať, prestala.
***
Pred domom nás už čakali obaja naši otcovia. Hneď ako sme zastavili som už bola pri Edwardových dverách. Ani nestihol nič povedať a malý spiaci batôžtek som mala vo svojom náručí.
"AA, ale Bella! To je aj moje!"
"Buď ticho! Teraz spinká, a nechceš ju zobudiť, že?" sladko som sa na neho usmiala a otočila sa na moju mamu.
"Mami, čo mám s ňou robiť?" obe naše matky sa na seba usmiali a zasmiali sa. Nie priam dostali záchvat smiechu. Po ťažkých mukách smiechu mi konečne odpovedali.
"No zdá sa, že Vás budeme musieť zaučiť!" a smiali sa ďalej.
"čo je tu smiešne?!" zavrčala som po nich.
"Nie, iba si chceme predstaviť Edwarda keď bude Korušku prebaľovať!" musela som sa aspoň uchechnúť. Ten pohľad na Edwarda. Oči skoro vonku a otvorené ústa! Zobrala som malú a utiekla do vnútra. Na ceste sme strávili hodinu tam, hodinu späť a ešte aj tam sme boli hodinu, a to ani neviem ako. Tri hodiny sme boli preč! Wow! Obišla som oboch otcov a niesla malú dovnútra.
***
Začala sa prebúdzať. Cítila som ako sa jemne otáča. Opatrne som si vyzliekla kabát a conversky. Všetci ostatný už išli za nami. Mama sa aj s Elizabeth pchali ku dverám skôr ako otcovia. Iba Edwarda som nepočula.
"Pššt! Buďte tichšie! Zobudíte ju!" zahriakla som ich. Keď sme si sadali ku nám do obývačky. Nakoniec sa nezobudila. Sadla som si a malú, ešte stále spiacu, som si položila na kolená. Ruky som jej zložila pod hlavičku. Spokojne si dudlala palček. Budem jej musieť kúpiť dudlík, nesmie mať krivé zúbky.
"Ale, Bella! Aká starostlivá! No vidíš miláčik, už si si ju obľúbila!"
"Áno, mami je taká rozkošná." Zasnene som sa na ňu zahľadela. Viečka levanduľové. Bledá tvárička a jemnučké črty v tváričke. Ako anjelik. Môj anjelik! Keď raz budem mať deti, tak takto bude moje dieťa vyzerať! Moje dieťa! To je ešte ďaleká budúcnosť, dúfam...
***
Napriek tomu, že to máme robiť s Edwardom, tak on sa nečinil. Len sedel a hľadel do blba. Nikam inam. Dva krát odišiel telefonovať a tam hovoril, že už bude končiť, no to sa mýlil. Kedykoľvek chcel odísť tak ho Elizabeth alebo Edward str. zastavili, ale ja tak nič. Len sedel. A sedel. Mrzelo ma to, lebo aj jeho je to prakticky dieťa, nie len moje. Elizabeth sa na neho pozerala, pomáhala mu, ale on nič. Len prevrátil oči, alebo sklopil pohľad. Po chvíli sa malá zobudila. Hlasno. Ale nie s plačom, začala sa chichotať. Bol to zázrak! To dieťa bolo až magické. Toľko toho vedela. Hneď ako sa zobudilo , jej nálada prevetrala celý dom. Každý sa musel usmievať, až na Edwarda. Mama mrkla na Elizabeth a tá nenápadne odišla.
"Na chvíľu si odskočím, Edward? Čo keby si išiel , tvojej starej matke, trochu pomôcť??" Edward pretočil oči, ale išiel. Pleskli vchodové dvere.
Po chvíli dobehli do vnútra. Elizabeth niečo niesla, ale schovávala to za chrbtom. Ale nedalo sa to prehliadnuť. Bolo to bielo-fialovo-čierne. A bolo to vajíčko. Detské. Akurát pre bábo. Musela som vyvaliť oči, ale následne ich sklopiť, bábo malo veľmi rado moje vlasy.
"bábo" jemne som ku karhala.
"Netrhaj mi vlasy! Bolí ma to, au!" usmievala som sa a bábo ukázalo svoj prvý zub. A potom sa dovalil Edward ale ten nie niečo ťahal ale tlačil, bol to kočár. A bol veľmi veľmi pekný. Bol fialový s kvetinkami, mal striešku a asi veľmi veľa všelijakých diek a prikrývok a iné veci a fusaky. Bol istený, ale bol podľa mňa zle otočený, ale vyzeral naozaj bezpečne. Už len z prvého pohľadu. A bol naozaj nádherný. Veľmi pekný. Edward ho dotlačil až úplne k nám. A Elizabeth ku mne položila vajíčko.
"No, takže. Nemusíte tieto veci používať, ale s Renné sme si mysleli, že na začiatok, kým nič nebudete mať, vám to postačí."
"Och, Elizabeth! To je skvelé! Je to nádherné." Zdvihla som seba aj bábo a podišla ku kočiaru.
"Pozri čo máme." Šušlala som k bábätku.
"Tu si budeš vyvážať prdelku. A tu tiež. No povedz! Nie je to pekné?"
"Ble-mlll-blee-ll."
"áno, bábo, aj mne sa to páči." Edward zafučal a zviezol sa do sedu na kreslo.
"Edward, ale ty tu nemusíš byť."
"A čo si myslíš? Že keby som tu nemusel byť tak tu som?"
"Prepáč, ale si nervózny a to takýto budeš aj tento nasledujúci rok?"
"A čo bude ti to vadiť?" ironicky poznamenal.
"Predstav si, že áno!" vyštekla som.
"No tak sa môžeš ísť obesiť!"
"Ale nehovor, vážne? To ty sa môžeš ísť obesiť." Stáli sme oproti sebe a nahnevane sme si kukali do očí. Ja som mala bábo na rukách.
Bella, Edward! Okamžite si sadnite! Obaja!" zrúkli po nás. A mala sa rozplakal. Pritiahla som si jej hlavičku k tej mojej a nehnevane sa pozrela an Edward.
"No vidíš ty truľo!"
"No vidím, že malá bude dnes u Vás a zajtra už budú v novom, takže poďme! Renné zajtra sa uvidíme. Zvládneš to, však?"
"Samozrejme, Elizabeth. Ty to vysvetli Edwardovi a aj Belle. Máš tu bábiku?"
"áno, myslím, že hej. Tak dovidenia." Elizabeth podišla ku mne.
"Bella, Edward je múdri chlapec, nemusíš sa báť, dnes sa porozprávame."
"Prepáč Elizabeth, ale myslím, že slová ako Edward a múdry chlapec nepatria do jedej vety, a myslím, že ani do jedného slovného spojenia, nič v zlom, samozrejme."
"Bella." Zakrútila hlavou a Edward opäť zafučal pri dverách.
"No dobre, poďme. Ahoj krpec! Ty si ale rozkošná!" a potom odišli, konečne. Bola som zvyknutá na ich návštevy, teraz by som odišla do izby. Odhodila masku alá som dobré dievča a my dvaja s Edwardom sa žerieme iba niekedy. A hodila sa na posteľ. No teraz na mňa čakala mama s plienkami v ruke...
Clair

%20%E2%80%93%20okraj.png)





uzasne, som hrozne moc zvedava, co sa bude diat, ked budu byvat samy ... prosim, rychlo dalsi dielik