30. listopadu 2009 v 20:32 | L!nduš
|
Ešte to vôbec niekto číta? Pretože...ok, som ticho. Prinášam vám ďalšiu kapitolu mojej poviedky, Voice of my life, dvadsiatuštvrtú kapitolu. Čo sa tam stane? No...to nechám ako prekvapenie. Dúfam že sa bude páčiť. Poviem to asi takto: chcete ďalšiu? Tak napíšte prosím komentár a vám sľúbim že ďalšia bude ešte tento týždeň. Premýšlajte :P
Enjoy :)
24.kapitola - Gracen
" Violet?" zhíkla. Violet skrivila pery do povrchného úsmevu. Zdalo sa že opeknela o stonásobok. Jej vlasy boli lesklejšie, jej pokožka pôsobila zamatovo a bledšie. Jej tvár pôsobila príťažlivejšie a pery mala krvavo červené.
" No...zdá sa že už nie si škaredé káčatko" Chris na túto vetu hrdelne zavrčal a ohrnul pery. Strelila po ňom krvavými očami. "na tvojom mieste by som ani nedýchala. Pokoj. Čoho sa bojí Christopher Volturi? Že tvoja milá odíde s nami?"
" Ja by som nikdy..." začala Juliet ale vtedy všetci stíchli... pretože sa ozvalo
hlasné "dosť!". Christopher zvesil plecia
a kľakol si.
" Nicolet" vydýchol a zabodol pohľad do zeme. Obrátila som sa na tú osobu, podľa správania asi vodcu. Bola to žena. Typovala by som asi tak 18 rokov...to musia byť všetci tak mladí?! Dlhé vlny až po pár jej rámovali chladnú tvár s čokoládovými očami. Ehm...naozaj som videla hnedé oči?! Nemajú mať červené alebo zlaté?
" Musím ti zložiť poklonu, Christopher. Skrotiť taký silný talent ako má Juliet. Len mi povedz...našiel si ju kvôli tomu že je môj potomok alebo z nejakého odlišného dôvodu?" spýtala sa ho. Moje oči skoro vypadli z jamiek...počujem dobre.? Nasucho som prehltla. Nie! Som hluchá...ehm...potomok?
" Nina, myslím..." Violet chcela niečo pripomenúť ale umlčala ju zdvihnutím ruky.
" Nie je to zvláštne, Michelle? Moje meno, Nicolet. Tvojej sestry, Violet...a tvoje, Juliet. Nezdajú sa ti podobné? Tvoj druh ma urazil...premenil ťa. Celá naša rasa predsa vie..."
" Že tvoji potomkovia majú byť premenený tebou, ja viem" prerušil ju "bolo to nutné, umrela by a..."
" Je mi jasné z akých dôvodov si ju premenil. Sebeckosť. Mohla byť silná...skoro tak ako ja. Ty si ale z nej musel urobiť toho slabšieho...jej oči sú mi dôkazom." Otočila sa na Juliet " Nepriala som si to...môže z teba niečo byť, myslím. Stačí ísť s nami, drahá. A tvoj druh bude ušetrený smrti" Juliet sa trhla, no tri z Volturiovcov ju len prepaľovali pohľadom.
" Volím smrť!" zakričal Chris.
" Nie!"
" Juliet ver mi...to nie je pre teba. Bol som v Arových službách a nechcem aby si sa stala chladným kameňom, ktorý nič necíti"
" Nie, to nemôžeš! Ja..." nestihla to dopovedať pretože ju umlčal bozkom. "som si istý že budeš šťastná. Prisahám že budeš, Juliet" šepol jej do ucha.
" Chris sa im vzdal" ozval sa vedľa mňa Gracenin smutný hlások. "vzdal sa aby ju zachránil" keď to dopovedala, Nicolet zdvihla ruku a švihla s ňou do vzduchu. Preskakovala som očami na každé miesto no bolo neskoro. Čo sa stalo?
Rozsypal sa akoby bol z piesku a ten odvial vietor. Juliet ho šokované sledovala a nevedela zo seba dostať hlásku. Stála tam a nevedela čo má robiť. Čo by som asi robila ja? Asi by som sa zabila, naozaj.
" Ver mi, Juliet. Bude to tak lepšie. Som presvedčená že nájdeš presne to čo hľadáš"
" NIE! NIE!NIE!NIE!NIE!NIE" kričala dookola až mi to trhalo uši. Toľko bolesti...smútku sa v ňom skrývalo. "prosím nie" vzlykala. " Ako...čo...prečo. Prečo!"
Volturiové si dali na hlavu kapucne a dve z nich zmizli v lese. Nicolet zostala stáť nad Julietiným telom, ktoré sa na zemi otriasalo vzlykmi.
" Drahá, Juliet. Toto neskončilo. Myslíš že keď nemáš potomka, nebude môj rod pokračovať? Nie. Nájdem si ďalších ľudí, ktorý sa ku mne pridajú. A ty vieš že im nemôžeš pomôcť" Vietor zafúkal a s ním zmizol posledný dôkaz o tejto udalosti.
" ja tomu nechápem" zašeptala som.
" Na vysvetľovanie bude ešte čas, Bell. Teraz sa presunieme. Juliet odišla do nového sveta, Ameriky. Väčšinu územia severnej Ameriky zamerali kolónie no Kanada bola ešte stále neobývaná a raj pre niekoho ako je ona. Nebrala si žiadne veci....popravde, bola ako v tranze. Všetko sa zomlelo tak rýchlo...nemyslíš? V jednej sekunde stratila svoju životnú lásku lenže všetky dôkazy boli preč...bolo to ako nočná mora. Všetko bolo preč a ona sa z toho musela nejako dostať.
V Amerike bola veľmi dlho...no nedokázala sledovať tok času. Len raz prišla na hranicu medzi lesom a malým mestečkom. Ľudia vyzerali inak. Všetko bolo iné. Až ju to desilo" Pozorovala som Juliet sa snažila som sa prísť na to čo bude nasledovať. Prechádzala sa pri konci lesa kým nenarazila na známu pachovú stopu. Striaslo ju a červené oči jej nepokojne behali z jedného miesta na druhé. Gracen mávla rukou a premiestnila nás pred obrovské sídlo. V diaľke bola počuť voda, blízko fontána. Malá upírka vedľa do mňa drgla a pohodila hlavou dopredu. Nasledovala som jej pohľad a oči mi div nevypadli z jamiek. Na kamennom schodisku stáli dve malé hnedovlásky. Obidve mali vlasy vyčesané dohora, tmavozelené oči ako letné lístie a rozkošnú tvár. V jednej som spoznala Alice. Bola menšia a vlasy mala asi o dva odtiene tmavšie. Na jeden okamih sa Gracen zaškerila. Al po nej hodila varovný pohľad a ďalej pozorovali dievča, ktoré vystupovalo z koča.

" Zdravím vás slečna" privítal to dievča, pravdepodobne ich otec a podal jej ruku aby mohla vystúpiť.
" Prosím, volajte ma Catherine" vtedy zdvihla hlavu a ja som onemela. Nicolet v bledomodrých šatách a klobúkom ozdobeným kvetov rovnakej farby. Usmiala sa, v lícach sa jej urobili roztomilé jamky. Ťažko uveriť že niekto tak nádherný a detsky rozkošný môže byť tak zlý.
" Som veľmi rád že vás tu môžem privítať, Catherine. Dovoľte mi však predstaviť vám najprv moje dve dcéry" začal a pyšne ukázal na dvojčatá. " moja dcéra Mary a Gracen" hrdo ich predstavil. Nicolet sa zablýsklo v očiach.
" Som rada že vás konečne spoznávam. Môžem len dúfať že budeme vychádzať" nadýchla sa. "nádherná vôňa" Premýšľala som či myslela kvety, ktoré zdobili záhradu alebo vôňu ich krvi. Zažmurkala na ne hustými riasami a spojila ruky za chrbtom ako neposlušné dieťa.
" Písal sa rok 1864 a ubehlo pár mesiacov" začala Gracen s rozprávaním ich histórie.
" A Alice sa chovala čoraz divnejšie. S Catherine...alebo s Nicolet, ako chceš, sme sa stali naozajstnými priateľkami. Aj keď mala 18 a my 16, občas sa zdalo že svet pozná až veľmi dobre. Vyjadrovala sa akoby na ňom žila dlhé roky, poznala každé obdobie histórie. Rozprávala o Francúzsku a celom starom kontinente. Veľa ráz sme v jej spoločnosti strávili celú noc. Pomáhala nám s vyučovaním a zdokonalila moju hru na klavíri. Lenže v jeden deň..." trhalo sa nadýchla. " Alice už neprišla. Mala ísť s otcom k mestskému lekárovi no už sa neobjavila. Otec mi to povedal, prečo nevychádzala z izby. Mysleli si že je chorá. Videla matkinu smrť predtým ako sa stala. A videla...moju smrť. Hovorila že ma videla v lese ako sa skrúcam bolesťami a kričím so slzami v očiach. Toto pre otca bolo už priveľa. Odviezol ju....podľa neho na lepšie miesto, kde jej pomôžu. Ten deň si pamätám jasne. Kričala som, rozbíjala a trhala všetko čo mi prišlo pod ruku a utiekla som do lesa"
" Gracen! Gracen Elisabeth, okamžite zastal" hromžil jej otec ako zmyslov zbavený.
" Nie!" jačala. " Ja svoju sestru nájdem! Aj keby som mala prejsť celý kontinent!!!!" Bežala a zúrivo kričala na všetky strany až zakopla a spadla tvárou do machu.
" Chceš pomôcť?" ozvala sa nad ňou Nicolet. Zhrozila som sa. V živote som nevidela niekoho, ani Edwarda, presúvať sa takto rýchlo. To nebol beh...ani šmuha ako Edward. Jednoducho sa niekde zjavila. Wow...to je rýchlosť. Gracen zdvihla zakrvavenú hlavu a v očiach mala údes. Mne sa v očiach objavilo to isté.
" To nič nie je...len to len trocha..."
" Krvi" dokončila za ňu a jazykom si prešla po perách. " voniaš naozaj lahodne, to musím uznať. Domnievala som sa že to bude len povinnosť ale možno to bude aj lahôdka" zasmiala sa a sklonila sa k nej. Prešla prstom po krvácajúcej rane na čele a olizla si prst. " chutíš úžasne"
" Čo-č-čo?" koktala Grace.
" Snáď si si nemyslela že táto krása môže byť ľudská?" Jej tvár mi už nepripadala rozkošná a detská. Skôr chladná. Jej oči sčerveneli.
" Ty si..."
" Upír. Prekvapená, však? Väčšina našeho druhu, ako si už počula má červené oči stále. Lenže, zlatíčko, oni sú stvorení...a tí stvorení mnou stvorili ďalších, ktorý už nemali takú čistú krv. Nie sú čistokrvní. Neboj sa, ty budeš. A keď nastane čas... a ja sa objavím...budeš mať znovu oči zelené ako lístie"
" Takže..." nasucho prehltla " Ty si niečo ako Dracula?" Nicolet prepukla v obrovský, zvonivý smiech.
" Aj tak by sa to dalo povedať. No koniec rečí, ešte nám tu vykrvácaš" Naklonila sa k nej a pretrhla jej pokožku akoby to bolo maslo. Gracen vykríkla. Ten výkrik sa mi navždy zaryl do mysle.
" Veľmi to bolelo. Akoby mi cez žili prechádzala žeravá kyselina a pálila ma zvnútra. Na hrudi som cítila obrovský tlak, ako som sa snažila nadýchnuť.
To si zo mňa robíš asi...!!! Chci říct, to si ze mě děláš srandu?? Useknout to v takovýhle chvíli, asi tě uškrtím!
Další kapitolu do konce tejdne, je ti to jasný?
A jistěže to někdo čte, alespoň já ano... a ta minulost mě strašně baví!