Tak a ďalšia kapitola. Konečne sa mi podarilo ju dať za týždeň! :P Som nemožná. Neviem kedy bude ďalšia, zajtra sa celý deň drvím chémiu, ale asi to napíšem škole pri nejakej "zaujímavej hodine" :D. Ale zase čím viac komentárov budem mať, tým kratšie to bude trvať. Tak sa posnažte :)
L!nduš
22. A tak to všetko začalo
Čo môžete čakať že uvidíte v minulosti? Minulosť nie je taká, aká sa zdá. Ovplyvňuje všetko a všetkých bez ohľadu na to koľko času po prítomnosť prešlo. Je to niečo čo chcete zo svojho života vymazať lenže...je to vaša súčasť. Sú to všetky zlé aj dobré udalosti, všetko čo vás ovplyvnilo...a práve to vytvára osobnosť, ktorou ste teraz. Ale čo sa stane ak minulosť nie je tak jednoduchá aká sa na prvý pohľad zdá? Možno sú vzťahy okolo vás omnoho zamotanejšie a ich minulosť sa začala ešte pred tým ako ste sa narodili....
Gracen sa zhlboka nadýchla a zase vydýchla. Vyzerala ako psychický narušený človek, našťastie, nedržala ma za ruku takže nemohla zistiť že ju prirovnávam k bláznovi...alebo k človeku, ktorý ovláda bojové umenia.
Zavrela viečka a snažila sa sústrediť. My sme s Alice automaticky stíchli.
Rukou urobila pre sebou polkruh a sama na sebou sa usmiala. Pripadal mi ako detský úsmev, očká jej žiarili a pery div nepraskali od spokojného úsmevu.
Zavrela viečka a snažila sa sústrediť. My sme s Alice automaticky stíchli.
Rukou urobila pre sebou polkruh a sama na sebou sa usmiala. Pripadal mi ako detský úsmev, očká jej žiarili a pery div nepraskali od spokojného úsmevu.
" Bella zatvor oči a hlavne sa drž Alice" poradila mi potichu a ďalej čakala s rukou vo vzduchu. Urobila som presne to čo chcela a zhlboka dýchala. Ako môžeme ísť do minulosti...je to vôbec možné? Dobre, už verím všetkému. Tentoraz si prajem byž neinformová...čo keď sa nebudeme môcť vrátiť späť?! Ok, hlavne žiadnu paniku Bella.
Zrazu sa mi prudko stiahol žalúdok až som si myslela že sa povraciam. Oči som kŕčovite zavrela a spotenou rukou stisla tú Alicinu.
Okolo mňa zasvišťal vietor a potom všetko ustalo. Naraz som sa už cítila...normálne, ako vždy. Nohy mi neprbneli a ani ma neboleli.
Okolo mňa zasvišťal vietor a potom všetko ustalo. Naraz som sa už cítila...normálne, ako vždy. Nohy mi neprbneli a ani ma neboleli.
Do očí ma začalo páliť slnečné svetlo a vo vzduchu som cítila pomarančové kvety a ruže. Stála som určite na drevenej podlahe, to som poznala podľa vŕzgania. V pozadí som počula niečo ako klavír, ale tie tóny boli jemnejšie...asi klarinet.
A vtedy som otvorila oči. Stála som v prekrásnej izbe, ktorú môžete vidieť v historických filmoch. Všetko vyzeralo tak dokonale. Slnko, ktoré už zapadalo, osvetľovalo celú miestnosť. Až potom som zmeravela. Na posteli totiž sedela krásne dievča s blond vlasmi a žiarivými, bledo zelenými očami. Vlnité vlasy mala vyčesané a pár pramienkov jej rámovalo dokonalú, okrúhlu tvár.

" Juliet" šepla som a hneď som si zakryla pusu. Sakra, ja som blbá! Začala ma chytať panika, urobila som jeden krok no potkla som sa o svoje nohy a padala na dokonale vyleštenú drevenú polahu. Aj by som dopadla, nebyť niekoho
" Ona ťa nepočuje, ani nevidí" ozvalo sa vedľa mňa. Hovorila to Gracen. Stála vedľa mňa a hľadela na Juliet rovnako ako Alice. Spomínali, ako som si už domyslela. Bolo ľahké zabudnúť na ich prítomnosť keď sú tak potichu. Budem si musieť na to zvykať...ak chcem s nimi bývať...tieto myšlienky som zahnala a sústredila sa na okolie.
" Wow, to je...úžasné" rozžiarila som sa Prechádzala som po každom detaile v tej izbe. Bolo to také....fascinujúce. Vidieť niečo, čo teraz už nie je. Obrovská posteľ z tmavého dreva s červenými nebesami, dve kreslá a medzi nimi stolík, kde bola šálka s čajom a zrkadlo zavesené na stene, ktorého rám bol určite pozlátený. Vo vzduchu som cítila ešte aj vosk, pretože sviečky boli na každom stolíku a zásuvkách.
" V ktorom sme roku?"
" 1771" osemnáste storočie, pekne. Len dúfam že tu nestvrdneme. Gracen sa samoľúbo usmievala a keď som očami vyjadrila otázku, pokrčila ramenami a povedala "trafila som sa, prvý krát" Radšej som nechcela premýšľať kde by sme boli keby sa netrafila.No...vždy som chcela vidieť dinosaurov...a neandrtálcov...alebo prejdeme k jednobunkovým organizmom?
" A čo tu robíme?" sondovala som a
Grace vydýchla.
" 15.augusta 1771 stretla svojho…stvoriteľa"
" Bol to úžasný deň" ozvalo sa za nami. Otočila som sa a zbadala Juliet ako hľadí na…svoju ľudskú podobu. Pripadala mi sama sebou zaskočená. Aj ja som bola. Po porovnaní mi vyšlo že ludská Juliet mala rúžové líčka a akoby vyblednuté, bledozelené oči ako mačka.
"Chcela som sa vydať a nájsť miesto v živote. Chcela som mať deti a dať všetkému význam. Večer bolo chladno…povedala som Violet že sa idem prejsť…"
" Počkať…kto je Violet?" zarazila som ju.
" Moja sestra" usmiala sa a vtedy sme už stáli ide. Boli sme v obrovskej sále plnej ľudí osvetlenej miliónmi sviečok. Bol tu hluk z vravy a štrngania skla a porcelánu.
Juliet stála pri francúzskom okne v ruke držala pohár a pozerala na prírodu.
šaty Juliet a oblečenie v 18.storočíK nej mierila už od pohľadu nadšená hnedovláska. Hnedé vlasy vyčesané dohora. Lokne mala prehodené cez plece a vo vlasoch mala červenú stužku. Červené šaty potiahnuté saténom jej obopínali dokonalé telo, na rúžových perách pohrával úsmev.
" Ale…ja som ju už niekde videla" premýšľala som.
" Áno…s Edwardom. Teraz vyzerá…inak" Samozrejme že som ju videla. Čiernovláska, ktorá ma zrazila na kolená. A čo ma najviac štvalo bolo to, že vyvádzam kvôli chalanovi. Nechcem na to spomínať, nechcem si vybaviť tú bolesť, ktorú som cítila.
" Michelle! Hostia sú vo vnútri a nie vonku" zavolala na ňu. V ruke držala pohár s červeným vínom, ktorý bol ozdobený s miliónmi sklenených plôšok. Jednoducho prepych bohatých ľudí v minulých storočiach.

" Prepáč Violet…potrebujem vzduch"
" V poriadku. Vrát sa včas, dnešný večer sa zdá chladný ,drahá sestra" dohovárala jej spoločensky vybranými slovami a jemne sa usmievala.
" Samozrejme" odvetila.
" Michelle bolo moje prvé meno" ozrejmila mi Juliet a kráčala za sebou. Dostali sme sa do malého parčíku lemovaného dokonale upravenými kríkmi a kvetmi. Juliet kráčala pomaly, vychutnávala si na ten mesiac studený vzduch.
" Prekrásny večer
Spoza stromov zrazu vyšiel muž. Nádherný muž. Blond vlasy mu padali do čela a plné pery ukazovali prijateľský úsmev. Bol oblečený presne tak ako to bolo v 18.storočí. Ruky mal spojené za chrbtom a kráčal k Juliet.
Tá nadskočila a vystrašene ho premerala od hlavy až po päty.
" Ehm....áno, musím súhlasiť. Sú vidieť hviezdy" odpovedala kultivovane a hľadela na oblohu.
" Nebojíte sa toho že ste sama?" čudoval sa a ďalej kráčal k nej.
" Ak mám pravdu povedať tak nie, toto je naše panstvo. Smiem vedieť vaše meno?" pozrela sa na neho a obozretne pristúpila.
" Christopher"
" A ďalej?"
" To meno nepoužívam. A vaše?"
" Michelle" pousmial sa a pobozkal jej ruku.
" Ak nebudete namietať, rád by som sa pripojil"
" A tak to začalo" šepla Grace a všetko okolo mňa sčerňalo. Akoby sme sa nenachádzali nikde...len v prázdnom priestore
" Čo sa stalo potom?"
" Nič zvláštne. Ich otec sa zaujímal o vývoj Francúzska. Určite vieš že sa nachádzame pred francúzskou revolúciou" vysvetľovala. " O Juliet sa vlastne nikto nezaujímal len preto, lebo vedeli že je zodpovedná a rozumná"
" A Violet?" šepla som ostražito. Alice sa zamračila na čele sa je objavila vráska.
" Violet sa starala len o seba. Vlastne to robia všetci nie? Každý ľudský tvor je egoista. Ale späť k príbehu. Violet odišla do Francúzska a...narazila na kráľovskú rodinu upírov..."
" Úpíri maju kráľovskú rodinu?" skočila som jej do reči
" Áno, áno Bella ale o tom neskôr. Violet stretla Ara, jedným z troch najstarších upírov a...vieš čo? Aj to ti ukážem" Pokrútila som hlavou ale vydala som sa po jej stopách. Po každom jej kroku okolie naberalo farby až som spoznala kde sme.
Stáli sme v nejakej úzkej uličke, všade okolo poletovali vločky a sneh sa usádzal na Graceniných čiernych vlasoch. Začínala som sa triasť zimou. Z pravej a ľavej strany sa ozval dupot konských kopýt, ktoré viedli dva koče. Obidve v strede uličky zastali a z nich vyšli dvaja ľudia. Z ľavej, ako som spozorovala, kráčala Violet zahalená v plášti v čiernych šatách a z druhej pomalým krokom prišiel muž. Bol asi v stredných rokoch, dlhé čierne vlasy mal prehodené cez plecia, špicatý nos a ostro rezané rysy mu zdobili tvár a na úzkych perách sa zračil úsmev.
" Prišli ste" prehovoril melodickým hlasom.
" Samozrejme. Chcem vedieť čo sa stalo môjmu otcovi" zamračila sa.
" Gracen..."
" pššššt, Bella, toto je dôležité" pokrútila hlavou a ďalej ich sledovala.
" Dal som mu návrh. Ten hlupák ho odmietol. To je všetko" povedal akoby nič a ďalej si ju fascinovane prezeral. V jej tmavo hnedých očiach sa neobjavil smútok, boli tvrdé ako skala.
" To si nemyslím" prehovorila Gracen. Úplne som zabudla na to že je vedľa mňa a tiež že ma drží za ruku takže vedela o mojich myšlienkach. Bohužiaľ aj spomienkach a pocitoch, ktoré som v živote mala. Ako s ňou niekto môže vydržať keď vie o celom živote každého človeka ktorého sa dotkla? Brrr desivé. Ona moja myšlienky ignorovala. " Violet bola jednoducho taká. Ja neviem...nebola chladná. Jednoducho svoje emócie nedávala najavo...bol to prejav slabosti. Aj teraz je taká"
" Môj otec sa nestihol vo svojom hrobe ani usadiť a vy už zneuctíte jeho pamiatku?! Máte vôbec tušenie s kým sa rozprávate?!"
" mám, markíza. Ste fascinujúca. Toľko sily a vzdoru...nebojíte sa ma. Bude z vás zaujímavý člen mojej gardy...a...možno ju budete aj viesť"
" Prosím?" Kým sa stihla znovu nadýchnuť už si zozadu plnými dúškami vychutnával jej krv.
" Panebože" vyšlo mi z pier.
" Ona sa s tým vyrovnala ľahko. Je to celkom silná osobnosť. To presne Aro potreboval. Niekoho verného, silného...nespútaného, niekoho kto sa nenechá skrotiť"
" Aj jeho si sa dotkla?" zostala som prekvapená.
" No...chcel mi prečítať myšlienky. On si prečíta tvoje myšlienky dotykom...no...a ja som si zase prečítala o ňom všetko. On nevie akú mám schopnosť. Je dokonca až taká silná že som si prečítala všetko o tebe"
" a prečo by si nemala?!" zhíkla som.
" Bella, toto teraz riešiť nebudeme"
" Máš pravdu...takže takto to bolo..."
" Áno. Ale ešte sme neskončili Bella. Toto je len začiatok" mrkla na mňa a všetko okolo nás znovu sčerňalo.
" Ok. Kam teraz?"
" Pozrieme sa na Juliet. A potom..." strelila ku mne pohľadom " uvidíš mňa a Alice"
A možno je minulosť len niečo čo nás spojí s ostatnými. Je to ako základy budovy. Čo vybudujete potom je už len budúcnosť.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





pekné...teším sa na další