3. listopadu 2009 v 22:44 | L!nduš
|
Je to tu. Ďalšia kapitola. Chcem vám len pripomenúť že keď nebudem mať tých 5 komentárov, ďalšia kapitola bez zľútovania nebude.
Dúfam teda že si ju užijete.
L!nduš :-!
Nikto:
Bella chcela dnes opustiť rodinu a byť nejaké členom tej ozajstnej. No...hovorí sa že to čo chceš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra...uvidíme že či našu Bellinku čaká nejaké zajtra...
"Bella, čo to robíš?!" sykla na mňa a potiahla ma za ruku. Aj keď to so mnou trochu trhlo, nedala som sa a stála na nohách na tom istom mieste.
" To čo už dávno nie. Idem za tým čo chcem" odvetila som šeptom.
" To...to nemôžeš! Ty sa nás vzdávaš kvôli pijaviciam?!" zhíkla.
" Nie sú to pijavice ale najlepší ľudia akých som poznala. Taylor ja som sa tak strašne zaoberala tým čo chcú ostatní že som zabudla na to, čo chcem ja"
"Ty toto nechceš. Takáto nie si, Bella"
" Nie Taylor, ja som takáto. Ty si chcela zo mňa mať seba"
" Nebudem sa pozerať ako ťa využívajú" rozšírila sa mi oči. Prudko som sa otočila na tie tri. Gracen prebehla tých pár krokov k mojej sestre a chytila ju za rameno. Nechápala som oči robí ani keď zatvorila a potom otvorila svoje zlaté oči a odstúpila od nej.
" To by ste ju využívali! Svorka nás zničiť prostredníctvom nej. Mysleli ste si že nás oslabí...." zakričala. "lenže nepočítali ste s tým...že ju máme radi...a možno že nám dáva silu...na všetko. Chceli ste zaútočiť akonáhle Bella odíde" dodala už potichu. Taylor sklopila oči.
" To si chcela?!" zavrešťala som.
" Bella, ty to nevidíš? Oni ťa využijú a potom odkopnú. A tá pijavica tiež" vzlykala. Všimla som si ako sa k nám blížia dvaja veľký ochrankári. Kopa svalov, jeden čierny a druhý biely.
" Taylor ty to nechápeš? Ja nie som ako ty. Nikdy nebudem, prečo ma nútiš? Vždy budeme rozdielne a ja som si stranu vybrala...a som šťastná" hovorila som potichu. Gracen ma ľadovou rukou chytila a potiahla ma smerom k nim.
" Už musí ísť" pripomenula mi šeptom.
" Zájdem pre kufre" povedala smutne Taylor a otočila sa k odchodu.
"Som tak šťastná" vypískla Alice a hodila sa mi okolo krku.
" Alice...nedýcha" Gracen ma od nej s námahou odtrhla a káravo sa pozrela na svoju dvojičku. Hneď sa mi okolo ramien odmotali Julietine ruky.
" ja som vedela že si vyberieš správne" zašepkala mi do ucha a pousmiala sa.
" Pod jednou podmienkou. Poviete mi všetko, úplne všetko"
" Samozrejme, že áno" zaštebotala Al.
" Ehm...kufre" pozrela som sa na Taylor a zrazu mi pripadala...ja neviem...cudzia. Akoby už viac nebola tá sestra, ktorá so mnou vyrastala ale úplne neznámy človek. Ale aj tak som sa cítila úplne celá.
" Ďakujem, Tay. Všetko najlepšie k tvojim dnešným narodeninám" zamrmlala som a pevne ju objala.
" Bella..."
"Áno?"
" Nič. Ja len...nič"
" Taylor?"
"Bella choď! Už bež, zmeškám lietadlo. Zbohom, Isabella" zašomrala mrzuto a kráčala späť. Vzdychla som. A je to koniec. Koniec a nový začiatok. A čo bude ďalej?
" Poď, Bell"
" Jop"
Juliet mi dala batožinu do kufra jej BMW a nastúpili sme. Bol to zvláštny pocit. Plne som si uvedomovala že ich už nikdy neuvidím...ale nevadilo mi to. Prišlo mi to ako keby som až teraz išla domov. Skutočne domov.
" Kde budem teraz bývať?" otočila som sa k všetkým trom. Vypleštili oči a zozadu mi na hlave pristál pohlavok.
" Au, čo je?"
" Budeš u nás, Bella. Neskús protestovať, lebo uvidíš" karhala ma zozadu Alice. Mala poriadnu silu, to teda hej.
" Ako si vedela Gracen že ma využívali?" mrkla som na zadné sedadlo. Zavrtela sa na sedadle a pozrela na svoje ruky v lone.
" Ehm..."
" Gracen, povedali si že budete úprimné!" pripomenula som jej zlým tónom a čakala čo z nej vypadne.
" Máš pravdu...no...ehm...eh, je to šialené"
" No?" zadívala sa na mňa a jej oči zmenili farbu na tmavšiu.
" Keď sa ťa dotknem...viem na čo si myslíš, na čo si myslela v minulosti. Prečítam si tvoje myšlienky, spomienky aj pocity. Celý tvoj život mám ako na dlani, doslova" Juliet po mne strelila rýchlym pohľadom a znova sa venovala riadeniu.
" Aha" Dosť chabá odpoveď. Premýšľala som na o mojich myšlienkach. Na čo som kedy myslela?
" Takže ty vieš o...?" nechala som tú otázku vysieť vo vzduchu. Nebola som si istá že či to nie je len moja vec.
" Hej, viem o tvojich snoch. Zistila som to, keď sme boli na love"
" Akú máte schopnosť vy?"
" Ja vidím budúcnosť" priznala šťastne Alice a potľapkala mi po sedadle. " ale len to, čo zvolíš. Keď zmeníš svoje rozhodnutie, zmení sa aj výsledok" posmutnela. Spomenula som si na môj sen a všetko zapadalo...myslím.
"Juliet"
" Ja svoju schopnosť nepoužívam...nie je dobrá"
" prosím" hlboko vzdychla a pozrela na tachometer.
" Ja...dokážem spôsobiť bolesť. Myslíš si že ťa pália ale to nie je pravda...robím to ja. Nemala som ju...ale dokážem získať schopnosti kúsnutím" priznala.
" Od koho si ju získala?" stiahla pery do úzkej linky.
" Pri boji, s jedným dievčaťom"
" Prečo ste bojovali?"
" to je dlhý príbeh, Bella. Veľmi dlhý. Ešte si nežila. A nežil ani Edward" pri jeho mene mi naskočili zimomriavky.
" Kedy sa..." prehltla som. "kedy sa narodil on?"
" Myslím že by si neprial aby som ti to povedala"
" Ale no táááááák, ten blbec tu nie je!" zaúpela Alice.
" nevadí"
" Kde je?"
" je na love" usmiala sa na mňa.
" Áno, bojí sa a preto zdrhol. Ja som mu hovorila že sa rozhodneš správne. Je to idiot"
" Alice!" napomenula ju Juliet prísne.
" No, čo je? Je to idiot"
Zastavili sme na príjazdovej ceste a vystúpili. Znovu som sa pozrela na dom. Ale aj keď som ho už videla milión krát...teraz mi pripadal...ako domov. Sem patrím, vzdychla som v duchu.
Chceš povedať že patríš k Edwardovi?
Čo ho sem pletieš?
On bude žiť po tvojom boku
Čože?
To on tu býva. A teraz aj ty. Takže budete spolu.
Nie! To čo sa medzi nami stalo bola chyba. Zaujímala som sa o neho len pretože bol v mojom sne.
Ale priťahoval ťa
Bez komentára
" Pomôžem vám s kuframi" vyhŕkla som aby som zahnala myšlienky.
" Bella, neuraz sa ale zdvihli by sme tie kufre a k tomu ešte teba" zasmiali sa všetky tri. Gracen sa upírskou rýchlosťou premiestnila k dverám a otvorila.
" Na toto si budem musieť zvyknúť" pokrútila som hlavou a vydala sa za nimi.
" Chceš horúcu čokoládu?" rozžiarili sa.
" Daj si veci do izby a príď dolu" zakričala, keď som stúpala po schodoch. Pousmiala som sa nad tým ako to znelo. Ako doma.
"Dobre"
Prešla som dlhou chodbou a zabočila vľavo, kde bola moja a Edwardova izba. Pootvorila som moje dvere a nakukla. Všetko bolo presne také, ako som to videla naposledy. Koniec, koncov....tá izba sa nezmenila, to ja. Jedine čo tu bolo iné, boli nejaké biele, lesné kvety na nočnom stolíku ale inak nič.
" Bella!!!" zahučala netrpezlivo Alice. Rýchlo som si dala dolu semišové, čierne čižmy a utekala do prízemia.
" Konečne" vydýchla Gracen a nacpala mi do ruky tmavo modrý hrnček.
"Ďakujem" Všetky tri si zobrali svoje, Alice oranžový, Gracen žltý a Juliet biely a prešli do obývačky.
" Čo v tom máte?" opýtala som sa zvedavo.
" Zvieraciu krv" Vypleštila som oči a hrnček v mojej ruke začal vybrovať. Vlastne…vybrovala som ja.
" Ehm…tak fajn…eh…ehm…..ako ste sa stali…upírmi?" vyzvedala som. Gracen vyskočila na rovné nohy a podala mi ruku.
" to bude zábava" zašvitorila Alice a tiež sa postavila.
" Čo je?" nechápala som.
" Chceš vidieť minulost? Ukážem ti ju. Dlho som si neprecvičila novú schopnost" prehodila len tak a vytiahla ma na nohy.
" Gracen!" napomenula ju Juliet.
" No čo? Bola som zvedavá. Okrem toho, dlho som nevidela spomienky Nicolet a tak som išla do Egypta a…"
" Počkať, počkať, počkať. To mi hovoříš len tak? Ako: ideme na kávu?!" vykríkla som. Prevrátila oči a založila si ruky na hrudi.
" Fajn, Bella. Ideme do minulosti. Stačí?"
Nikto:
Taylor mala asi tie najhoršie narodeniny. Mala pocit že by ju Charlie zastrelil, keby mal v tej chvíli s čím. Našťastie, Catherine nemohla len tak opustiť lietadlo, no nie? Pozerala na západ slnka a premýšľala…stálo jej to za to? Ale sama si premierala Belline slová a vedela že už od začiatku to bol prehraný boj. Ona k nim patrila. Síce si to nechvěla priznať ale Bells k tým pijaviciam naozaj patrila. Ale to zistila neskoro. No…aspoň sa o to pokúsila.
Ako sa blíži koniec ďalšieho sviatku...rada by som si vyhradila chvíľku na vymenovanie všetkého za čo som vďačná. Som vďačná za to, že nech sa zdá všetko akokoľvek zlé...staré priateľstvá môžu byť znovu obnovené. Som vďačná za nové priateľstvá, ktoré nám pomáhajú uvedomiť si, kým sme boli a akú dlhú cestu sme od tej doby prešli a ako blízki si sme keď sa na nič nemusíme hrať. Som vďačná za to že nech sa hovorí čokoľvek...vždy sa môžete vrátiť domov...nech už je to váš domov alebo nie...ale nič netrvá večne...teda, pár vecí áno…napríklad…ja.
waaaww úžasné.. kliknem na stránku a článok..kliknem opäť a je tu kapitola!!

... úžasné.. neviem sa dočkať, kedy bude ďalšia
: