close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Voice of my life - 18. Ľahko získaš, ľahko stratíš

1. října 2009 v 20:58 | L!nduš |  Voice of my life( hlas môjho života) by L!nduš

Začínam byť hrozná spisovateľka. Túto kapitolu označujem ako za najhošiu, ktorú som kedy napísala. Ani po tej týždňovej prestávke som nevedela čo mám napísať. Asi budem nepoužiteľná. Radšej ani nechcem vedieť čo si o tom myslíte...počkať, chcem xD. Prosím vás neušktťe ma...predstavovala som si totálne inak :(








18. Ľahko získaš, ľahko stratíš


Jemne som si naniesla tampónom make-up aby nebolo vidieť tie tmavé kruhy pod mojimi očami a vzdychla si. Oči sa mi zaliali slzami, rýchlo som si ich zotrela, aby som nemusela začať od začiatku.
"Bella!!! Už si tam večnosť!" búchala rozzúrene Taylor na dvere. Oprela som sa rukami pevne o umývadlo a zhlboka dýchala aby
môj hlas neznel uplakano.
"Môžeš" povedala som sama sebe keď som sa zahľadela na svoj odraz v zrkadle. Kruhy pod očami neboli vidieť len som si zotrela trochu špirály po očami a pokúsila sa o slabý úsmev.
" Konečne" šomrala Tay a jemne ma odstrčila panvou od umývadla. Zamračila som sa, postavila sa k nej chrbtom a začala ukladať rozhádzané uteráky na plastovom, bielom koši so špinavým prádlom. Catherine nemôže predsa upratovať každú chvíľu uteráky, keď prejde Charlie, Taylor alebo po mne zatvárať otvorenú zubnú pastu. To bola moja špecialita.
"Zase zlý sen?" sondovala so zubnou kefkou v puse. Hodila som uterák o stenu a zahľadela sa na ňu.
"Áno..." odpovedala som vyhýbavo a zdvihla uterák zo zeme. Zložila som ho a položila na kôpku.
"Bella?"
"Hm?" postavila som sa pred zrkadlo a prešla si po vlnkastých vlasoch. Pár vlasov mi zostalo na ruke.
"Chcela by si sa niekedy do New Yorku presťahovať?" Začala opatrne a ja som prižmúrila oči. Čo tým zasa sleduje? Ešte stále ma zarážalo ako málo ju poznám. Alebo sa zmenila keď sme sem prišli?
" Možno...a prečo?" podozrievavo som sa k nej otočila čelom.
" Charlie by tam mal dobrú prácu a Catherine by sa tam páčilo...proste ma požiadali aby som sa s tebou porozprávala" Aha...všimli ste si aj vy že všetko riešime v kúpeľni?
"Takže keby sme odišli..."
"Úplný začiatok. S Charliem a Catherine. Vidím čo s tebou toto miesto robí"
"A odkedy sa ty zaujímaš o to ako sa cítim?!" vyštekla som a buchnutím dverí opustila kúpeľňu. Ako mi to len tak môže navrhnúť?! Niečo tu nesedí...ona ma chce naschvál odtrhnpť od Cullenovcov...nevie ale že to bude pokračovať beh ohľadu na to či pri nich budem alebo nie....do pekla do všetkými...
" Si hladná?" zavolala za mnou Cathy keď som sa obliekala. Našvane som odkopla papuče a snažila sa zhlboka dýchať. Nešlo to, tak dlho som svoje pocity potlačovala a snažila sa ich nedávať poznať. Teraz sa mi to nedarilo. Je pravda že rodina vie človeka vždy vytočiť. To vysvetľuje aj Alice a Edwarda. Nie, oni nie sú moja rodina!!!
"NIE!!!" zakričala som, zobrala batoh a vyšla do dažďa.
Čo som to preboha spravila? Čo to tu robím? Uvedomovala som si že je to príležitosť na sľubný začiatok. New York. Obrovské mesto, kde je toľko možností. Potom mi došlo že sen s Alice by nezmizol, nedokázala by som začať úplne od začiatku keď sa každú noc preberiem a v hlave mi znie Alicin hlas. Ten hlas, spevavý, ako zvonkohra sa mi zarýva do mysle. Pokaždé keď ju vidím, oči sa mi zalejú slzami.
Lenže oni mi klamali. A možno mala Taylor pravdu. Možno sa len chceli
cezo mňa dostať k Taylor a získať informácie. Cullenovci
taký nie sú....a čo keď predstierali že aj to mali vo svojej povahe.
Prišlo mi ale až komické, predstava Gracen ako strašného démona. Jediné čo bolo démonické bol jej dokonalý hlások a ten sladký úsmev.
Už som bola skoro pri škole keď ma zdrapili za plecia dve horké paže a ja som dopadla na zadku. Asi som si narazila kostrč. Hlava mi s nepríjemným dunením dopadla na studenú zem.
To čo som videla mi vyrazilo dych. Ešte nikdy som nevidela Caleba tak rozzúreného. Celý sa triasol, zatínal zuby až som sa ho bála.
" Vieš čo si mohla spôsobiť?!" zakričal na mňa a o jeden krok sa priblížil. Ja som sa naopak posunula ale radšej som sa nechcela oprieť o ten strom za mnou. Predsa na kôru stromu nemám dobré spomienky.
" A prečo ja nemôžem o všetko vedieť?! Nie som malá!!!" Môj hlas znel pevnejšie ako som sa sama cítila. Potešilo ma to. Pomaly som sa zdvihla zo studenej a mokrej zeme, oprášila si poriadne zadok a hodila som si cez plece batoh.
" Chcela som byť len ich súčasťou...patriť k nim...mať rodinu" Tieto moje slová ho ešte viac rozzúrili. Až neskoro som si uvedomila že to, čo som celú dobu skrývala som práve povedala. Oni boli
moja rodina. Jediní sa tak ku mne správali. A bolo im jedno že ani krásou a ani schopnosťami sa im nemôžem rovnať. Pretože pre nich som bola rovnocenná. Asi boli upíri ale jediné čo si priali bolo, aby som ich brala ako ľudí. A nie ako príšery.
A ja som ich sklamala. Nebrala som ich tak. Aj keď som bola zmätená, neospravedlňovalo ma to. Lenže koľko som s nimi mohla zostať? Pravdepodobne nestarnú, ja áno.
So šprintom som prišla do školy a snažila sa zorientovať. Nemala som šancu stihnúť hodinu, radšej som zapadla na toalety a zmyla zo seba zvyšky make-upu, ktorý mi tak ako špirála vplyvom plaču a dažďa nepomohol a čakala som kým sa mi vysušia vlasy.
Sadla som si teda na lavičku do "slepej" uličky v škole, kde sme sa raz s Edwardom pohádala, tesne predtým než som zistila pravdu. Stále lepšie ako žiť v nevedomosti, opakovala som si. Sedela som tam, čakala kým sa mi vysušia vlasy a neprítomne som hľadela na svoje ruky.
"Bella!!!" Trhla som sebou. Ten hlas bol dokonalý, melodický ale zvučný a vľúdny. Mohla by som ho počúvať hodiny.
Potichu som sa postavila ale neobracala som sa. Kútiky úst sa mi zdvihli do úsmevu a založila som si ruky na hrudi.
" Si v poriadku?" Ozval sa tesne za mnou, pri uchu ma pošteklil jeho studený dych. Zamračila som sa. Cítila som sa v poriadku? Vtedy ustúpil.
" Prepáč, zabudol som že..."
" Nie, ja len...nemám rada dážď" povzdychla som si a ďalej sa mračila na kvapky dažďa. Potichu sa uchechtol.
" Prečo?" zakašľal aby skryl smiech. Pokrčila som ramenami a prešla bližšie k oknu. Natiahla som sa a končekmi prstov prešla po studenom skle.
" Ja neviem...je to...depresívne" snažila som sa nájsť správne slovo. Celá atmosféra dňa sa stala dažďom ponurá, chladná a nepríjemná. Radšej som mala slnko, jasné a teplé slnečené svetlo páliace ma do očí.
" Nie je taký zlý...keď ho správne vnímaš" zamrmlal.
Zrazu som cítila ako sa jeho ruky dotkli mojich bokov, jemne, až som cítila aj cez tričko na pokožke každý jeho dotyk. Ale nedotýkal sa ma úplne. Len končekmi prstov.
" Čo-č-čo to robíš?" koktala som, keď mi svoje ruky pritisol na boky úplne, prešiel cez panvu, vrátil sa hore a spojil si ich na mojom brušku.
" Tak a teraz zhlboka dýchaj, zavri oči a vnímaj každú kvapku, ktorá dopadá na okno" prikázal šeptom. Urobila som to a o pár sekúnd mi tie kvapky prišli upokojujúce, akoby sme sa vzdialili od reality a ostali sami. Čas pre nás neexistoval, nebol potrebný.
" No?"
" Je to..." začala som "ukľudňujúcuje" zamrmlala som a milo sa usmiala.
" Bell !!!" Naša bublina praskla. Trhla som sebou keď som začula zvonivý hlások. Nevedela som teraz či to bude Gracen alebo Alice. Videla som šmuhu čiernych vlasov a tmavo modrého oblečenia. Zvuk okolo mňa zasvišťal a do mňa niečo narazilo, začalo ma to drviť v náručí.
"Ja-ja-ja sa du-" snažila som sa dostať vzduch do pľúc. Zovretie povolilo. Konečne som sa mohla poriadne nadýchnuť.
Bola to Grace. Stála predo mnou, ruky spojené za chrbtom ako dieťa keď urobí niečo zlé.
" Jééé prepáč, mala si mi povedať že sa dušíš" V duchu som si odfrkla. Skúšala som to.
" Zháňa ťa sestra Bella...sú tu tvoji rodičia. Idú vás odhlásiť zo školy" Ako na povel sme pri jej slovách s Edwardom stuhli.
" Ehm...tak ja idem...Ďakujem za...pomoc" zakoktala som sa a rýchlo zdrhala preč.

Taylor som našla pred kanceláriou riaditeľa. Presne ako povedala Gracen. Trochu som sa ošila.
Nebolo mi tu príjemne, hlavne keď od Jacoba prebrala ten jeho skúmavý pohľad, mala som pocit že mi dokážu vidieť až do žalúdka.
" Kde si bola?" vyzvedala nevrlo.
" Nikde...nestihla som hodinu" Na dôvod sa nepýtala len kývla. Pomaly mnou prechádzal pocit že som pod mikroskopom. Že niekto
o mne chce vedieť úplne všetko... zlý pocit.
" Tak čo? New York..." začala. Teraz som si uvedomila že som jej nič nepovedala...alebo som nechcela a ona to vyriešila za mňa.
" Fajn...ehm..." ďalej ma nenechala dopovedať, zajásala a začala od radosti poskakovať.
" Bude to úžasné" rozplývala sa ďalej. A je to oficiálne. Sťahujem sa do New Yorku. Znelo to nejako...divne.
" Mimochodom, Caleb sa necítil dobre...je doma...keby...keby si sa chcela rozlúčiť" Zrejme aj Taylor unikajú medzi prstami dôležité informácie. Asi by ma za ním nepustila keby vedela že sa ma pokúsil zabiť...alebo len nechcela aby ma zabili Cullenovci
"Takže...môžem ísť domov?" prehodila som ľahostajne a čakala na jej reakciu.Pokrčila ramenami.
" Teoreticky" Nič viac som nepotrebovala počuť...vedela som že ešte pred odchodom, veľmi náhlym a neplánovaným odchodom, sa mu musím ospravedlniť ..a to bude ťažké.

Zadumene som kráčala domov a premýšľala. O tom čoho sa vzdávam a čo získam. A čoho je viac?
Pochybujem že je tu možnosť zázračného stratenia takýchto snov. Neustále sa mi v hlave ozýva táto jedna veta a ja ju nedokážem dostať preč. Zlý ťah, Bella, opakovalo sa to a živo som si vedela predstaviť Alicin anjelský hlások. Nemajú byť náhodou sny bez zmyslu?!
Vtedy som zastavila a bezmyšlienkovite cúvla. Stál tam.
Caleb.
S očami do mňa prepaľoval dieru a vyzeral že toho ľutuje. Zhlboka som sa nadýchla. Keď s ním nechceš hovoriť aspoň sa rozlúč, radilo mi moje svedomie. No ono tiež spravilo chybu.
Vyšla som na verandu aby sme boli v rovnakej výške a aj napriek svojmu hnevu som ho poriadne objala.
" Budeš mi chýbať, C" zašepkala som mu do ramenami a trochu sa odtiahla. Mal smutný ale chápavý výraz, čierne vlasy mu padali do čela a on sa ani nepohol. Premýšľal.
" Bella?" začal opatrne.
"Áno?"
" Máš ma rada?" spýtal sa.
" Samozrejme, bez teba si život neviem predstaviť" pripomenula som mu. Ako som to dopovedala jeho oči sa rozžiarili ako dieťaťu na Vianoce. Na chvíľu zaváhal ale potom sa ku mne naklonil. Do tváre mi zavial jeho horký dych a silne korenistá vôňa z ktorej sa mi zatočila hlava. Nasala som do pľúc vzduch s jeho vôňou. Lenže vtedy som si plne uvedomila čo robím, telo ma ale nechcelo počúvať.

Na čo čakáš Bella? Má ťa predsa rád!!! kričal môj rozum, ktorý vládol nad telom.

Ale takto som si to nepredstavovala!

Bože Bella...je to také dôležité?!

Áno!!!

Prečo?

Lebo! Neviem prečo proste nechcem aby to bol on!! Nechcem aby ma on prvý pobozkal!!

A kto to má byť?

Neviem...

Veľkou rýchlosťou som sa od neho odtiahla a zalapala po dychu. No skvelé, ako mu to chceš teraz vysvetliť?
" Prepáč Caleb ale..." snažila som sa nájsť slová, ktoré by ho tak neboleli...
" Nemyslíš si že som ten pravý?" dokončil to za mňa. Trafil klinec po hlavičke. Predstavovala som si chvenie, triašku a ten úžasný pocit keď sa moje pery dotknú iných...to čo sa stalo som naozaj nečakala.
" SAMOZREJME!!!" zavrešťal a odsotil ma celou silou od seba. Našťastie ma zachytili dvere. Boli tvrdé, vyrazili mi dych.
" Pre-pre-p-páč Caleb...ja-j-ja nie som si istá....že či si..." Hlava sa mi nepríjemne točila, videla som rozmazané šmuhy.
" Že som ten správny druh netvora?" hádal a sadol si na schod. Dodala som si trochu odvahy, blížila som sa s rukou k jeho ramenu aby som ho upokojila. Celý sa triasol tak ako dnes v škole, ako pred tým ako som zistila pravdu.
Než som sa ale jeho ramena vôbec stihla dotknúť, jeho ruka vyletela rýchlo, nestihla som si ju všimnúť a päsťou ma udrel do tváre. V šoku som vypleštila oči, snažila som si dať dokopy spomienky aby som vedela čo sa stalo ale v hlave som mala chaos a...bolesť. Pritlačila som si dlaň na boľavé miesto pod okom, do očí sa mi drali slzy. Silno som sa rozkašľala, z nosa mi vystrekla krv a pár kvapiek dopadlo na podlahu.
Nevedela som čo robiť...jediné čo môj mozog kričal bolo bež!!! Teraz bolo najlepšie poslúchnuť ho. Otočila som sa, pritom som si stále držala nos a rozbehla sa po zelenej ploche.
Bežala som do lesa, ako inak. Nejako som si ho spojila so stretnutím tej osoby, ktorú som chcela vidieť. Jediný ma teraz dokázal upokojiť. Kvapky dažďa mi zotierali zaschnutú krv, cez slzy som nič nevidela.
Ale všimla som si, keď zrazu okolo mňa preletelo niečo rýchle, zasa tá machuľa!!! Zastala som, vedela som totiž že je to človek, ktorý nosí meno Cullen. Tá šmuha sa vrátila, zastavila a ja som ho spoznala. Edward. Moje srdce sa zastavilo, doslova som na neho zízala. Ako je možné že sa mi toto prianie vždy splní? Vidieť Edwarda. To on tu bol vždy keď som potrebovala oporu, niekoho, kto by ma podržal.
Hľadel na mňa veľmi zdesene a potom sa jeho pohľad zmenil na zúrivý. To vyzerám až tak hrozne?
"Ja toho psiska roztrhám!" rozhodol sa pevne krikom ale než stihol zase zmiznúť, chytila som ho za ruku. Prekvapený mojim počínaním sa otočil a strnule sa mi díval do tváre.
" Nie, zostaň so mnou...potrebujem ťa" pokrútila som hlavou. Pustil moju ruku, zachvátila ma panika, no potom si ma chytil za pás a pritiahol si ma tak aby ma zakrýval jeho odhrnutý kabát ( pozn. No proste taký ako mal v Twilighte) Pretiahol ho cez nás, teraz mi tvoril akýsi druh bezpečného prístrešku pred dažďom... a tým ostatným. Zodvihol mi prstom bradu a zamračene pohladil po napuchnutom ľavom líci. Dážď a jeho ruka tvorili niečo ako ľad a bolesť ustupovala. Slastne som zavrela oči a konečne si vydýchla.
" Ako si vedel, kde som?" Zjavne pri mojej otázke zaváhal a trochu pokrčil ramenami.
" Alicine tajné zdroje?" hádala som. Pokrútil hlavou a pokrivene sa usmial.
" Nie...mal som...pocit. Keď si už neprišla ani na druhú hodinu...vedel som že sa ti niečo stalo" znova sa mi do očí nahrnuli slzy.
" Bell, neplač" pohladil ma po chrbte.
" Keď ja som taká hlúpa Edward. Myslela som i že je to môj najlepší kamarát...že za mnou bude stáť nech sa rozhodnem ako chcem a zatiaľ...si to ty" vzlykala som mu do bledo modrej košele.
" Som tvoj najlepší kamarát?"
" Áno, teda nie...nie si ..." sčervenela som ako paradajka a ešte viac si skryla tvár do jeho hrude. Potichu sa zasmial ale následne sa zase zamračil.
" Prečo ťa...udrel?" posledné slovo precedil cez zaťaté zuby. Zaváhala som...mala som mu to povedať? A prečo som nechcela?
" Ja...nechcela som ho pobozkať" moja tvár nabrala ešte tmavší otieň červenej až ma líca začali nepríjemne páliť a úľava bol fuč.
" Prečo?" Prečo sa stále musí pýtať prečo?! Ticho som sa tej vete zachichotala. Prepaľoval ma vážnym pohľad, smiech ma už dávno prešiel.
" Pretože....pretože som proste nechcela...nechcela som prvý bozk od neho" zavrtela som hlavou a odtiahla sa aby som mu videla do tváre.
" A kto by to mal byť?" Ešte nikdy som u neho nevidela tie iskričky, ktoré vyjadrovali toľko nehy a šťastia a...niečo plánuje. Potom mi došlo čo bolo skryté za jeho otázkou. Trochu sa ku mne naklonil....naše nosy sa skoro dotýkali.
" Niekto koho milujem" vydýchla som omámene. Jeho vôňa bola tak lahodná a sladká. Pripadala som si omámene. Zase celý svet stíchol a boli sme len my. Bola to tá najromantickejšia chvíľa. Presne takúto môžete vidieť v tých presladených filmoch lenže to nie je nič oproti tomu keď to zažívate.
Stáli sme na seba natlačený, aby som bola čo najviac zachumlaná v jeho kabáte. Dážď nám stekal po tvárach a ja som závidela každej kvapôčke, ktorá obkresľovala jeho tvár. Vlasy mal prilepené na čele, ale na kráse mu to neubralo práve naopak. Presne ako povedal, dážď ma už upokojoval. Nevadil mi. Fascinovalo ma ako na mňa Edward pôsobí. Lenže v tomto prípade nevyhral mozog tak ako skoro u Caleba. Keby som mala počúvať rozum, bola by som teraz s mamou. Počúvala som srdce. Naklonila som sa ešte viac a predstavila si čo bude ďalej. Už som vedela odpoveď na moju otázku. On bol ten, ktorého som si vysnívala. Doslova. A tento moment bol nato rovnako dokonalý ako on sám.
A v tej sekunde jemne zovrel moje pery medzi svojimi. Bolo to stokrát lepšie ako som si to od svojich trinástich predstavovala. Nemusela som sa nič učiť, bolo to prirodzené. Jeho ruky prešli po mojom páse a ja som sa zachvela. Po pár sekundách sa trochu oddialil a oprel si čelo o to moje.
Omámene som zažmurkala a uvedomila si čo som práve zažila. Pobozkal ma. On bol prvý ktorý ma pobozkal!!! Edward!!! Šťastne som sa usmiala. Zvuky sa zase zaostrili, dážď šumel a stekal nám po vlasoch.
" Edward..."
" Psssttt"
" Edward, vieš že odídem" vydýchla som.
" Viem ale...nemohol som si pomôcť...som sebec"
" Mučíme jeden druhého ale ty vieš Edward, že to tak bude lepšie...keď odídem"
" Aj to viem..."
" Musím ísť" vyhŕkla som a utekala späť k domovu.
Nemohla som sa už viac mýliť. Myslela som si... že sa budem usmievať všetko zlé sa stratí. Chcela som jednoducho odísť...začať niekde znovu...Bez bolesti... ale nie je to vôbec tak jednoduché. To zlé sa vás drží. Prenasleduje vás to. Nemôžete tomu utiecť, aj keď sa snažíte akokoľvek. Jedine čo môžete robiť... je pripraviť sa na to dobré. Takže až to príde... pozvete to dnu...pretože to potrebujete...ja to potrebujem. A stratila som to...keď som to získala....V bunde mi zazvonil mobil. Samozrejme som vedela kto to je.
" Kde si?" ozvala sa Taylor bez pozdravu. Mala som až príliš dobrú náladu aby som jej zložila.
" Tam kde ty nie si" odsekla som jednoducho a nechala sa pohltiť spomienkami.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 1. října 2009 v 21:33 | Reagovat

No úplne super,bol to fest dobrý diel,vobec si sa nepohoršila,stále dobre píšeš...teším sa na dalši..fakt super že sa pobozkali,dúfam že neodíde

2 Angel Angel | 2. října 2009 v 9:54 | Reagovat

hmm ... tak po prve, vobec to nebola hrozna kapitola a absolutne sa nezhorsujes ... je to fakt super. Jedina vec, ktora mi trosilinku vadila, bolo ze Caleb udrel pastou Bellu, prislo mi to take trochu umele ... ale inak super. S tym dazdom si to opisala perfektne, hned by som si priala aby prsalo a ja sa pozerala von oknom opreta o takeho fesaka  :-P

3 KlaudinQa KlaudinQa | Web | 2. října 2009 v 16:07 | Reagovat

:D jeejj užasne píšeš!!.... super to je.. dúfam že kapitoly tu budú pribúdať častejšie:-) super píšeš... a dúfam že neodíde... aa toho jacoba taylor a caleba mam už plné zuby...:D... ale nech vypadnú vlkolaci hetkaa:D... ja cem eddieho:D

4 Gaudi Gaudi | Web | 3. října 2009 v 11:28 | Reagovat

úžasné! vôbec to nebolo hrozné! naopak!

5 L!nduš L!nduš | 3. října 2009 v 22:47 | Reagovat

Ďakujem ľudia...už to asi nemôžem zmeniť aj keby som všetko prerobila...uf a Angel máš pravdu s tým Calebom...dala som to tam na poslednú chvíľu....budem sa snažiť aby tá ďalšia bola na úrovni

6 Angel Angel | 5. října 2009 v 7:12 | Reagovat

[5]:  :-P jaj moja, dufam, ze si to nezobrala tak, ze sa mi kapitolka nepacila - bola super

7 L!nduš L!nduš | 13. října 2009 v 18:10 | Reagovat

Ďalšia bude zajtra  ;-)

8 anka anka | 18. října 2009 v 14:42 | Reagovat

parada...ja chcem aby uz boli spolu... :)

9 Clair Clair | Web | 24. října 2009 v 19:58 | Reagovat

:-( Kedy bude ďalší??

10 aaa aaa | 26. října 2009 v 19:10 | Reagovat

už je 27. októbra a nová nikde...
:-(  :-(  :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.