close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Voice of my life - 17. Si na ťahu, Bella

17. září 2009 v 18:31 | L!nduš |  Voice of my life( hlas môjho života) by L!nduš
Koľko som ju sem plánovala dať? No nič, má 5 strán!!! To je najdlhšia kapitola akú som napísala, okrem toho ešte stále sa mi nepáči...je taká...chladná...ja neviem. Som zvedavá čo si o tom myslite. Prosím si od vás komentáre, musím načerpať energiu na ďalšiu kapču. Bella začína mať obrovské problémy, ktoré len tak nevyrieši. Ako to s ňou teda dopadne? Zvládne to alebo sa zosype a bude čakať na katastrofu? O, a čo ten názov?

No a ešte tu máte úvahu alebo úryvok, neviem ako to chcete nazvať.


Tak a som na ťahu. Možno si zvolím správne a minulosť prestane existovať. Alebo zle a moja chyba ovplyvní všetkých v mojom okolí. Musím zvoliť sama? Keď to urobím zmení sa vôbec niečo alebo aj moje váhanie bolo súčasťou osudu? A keď sa rozhodnem nesprávne? Budem za to niesť následky alebo to v mojom živote nebolo také dôležité?
A možno mi niekto nenápadne udá smer




Stála som uprostred lesnej cesty a čakala a čakala a čakala. To mu tak dlho trvá?! Mal tu už dávno byť...sakra, ja som vedela že mám ísť naschvál neskôr nech tu nestepujem ako stepná koza. V tej sekunde sa mi zozadu okolo pása obmotali dve studené paže a pritiahli si ma k sebe. Oprela som sa o jeho hruď a a chytila jeho prepletené ruky a mojom brušku.
"Máš hodinky?" pohladila som ho po holom zápästí až k vyhrnutému rukávu na lakti.
" Prepáč, vieš predsa ako Alice zdržuje" zašepkal mi sladko pri uchu až som sa otriasla. Cítila som na každom mieste kde sa ma dotýkal tú elektrinu...chcelo sa mi lietať a preto som sa nehnevala veľmi dlho. Otočila som sa mu v náručí a rozstrapatila mu už tak dosť strapaté vlasy a tým rozvírila snehové vločky, ktoré sa mu tam usadzovali. Na mojich rukách sa potom menili na vodu a stekali mi do rukáva zimného kabátu. Počkať! Kabátu?! Ja predsa nenosím kabát...
" Prečo sneží keď je začiatok jari?" spýtala som sa ho nechápavo keď mi na dlaň dopadali ďalšie snehové vločky. Zasmial sa svojím tichým hlasom a pohladil ma po chrbte.
" Možno preto, Bellinka, že sa ti to sníva" usmial sa na mňa pokriveným úsmevom.
" Au" reagovala som na šťuchnutie do môjho chrbta a presne vtedy som sa zobudila.

Posadila som sa na posteli a skoro vrazila do Taylor, ktorá sa nado mnou skláňala. Usmievala sa od ucha k uchu. Tento úsmev používala v poslednom čase nejako často. Za to mňa jumor opúšťal s každým preškrtnutím dňa v kalendári.

" Bella? Zabudla si si nastaviť budík. Vstávaj nech nemeškáme!" opustila moju izbu a ja som hlavu zaborila hlboko do vankúša. Ďalší z tých živých snov. Bolo to na mňa až príliš, potom by som sa nemala čudovať že zabúdam na realitu. Krutú realitu.
" Čo si mám obliecť" brblala som nespokojne. Nakoniec som zvolila čierne, úzke nohavice, dlhšie modré tričko s dlhým rukávom a čiernu mikinu. V kúpeľni som si dala vlasy do štipca a nechala pár pramienkov voľne visieť aby som vyzerala uvolnene. Snažila som si nevšímať tie fialové kruhy pod očami, ktoré na mojej bledej pokožke boli ešte viac vidieť ako u normálného človeka. Premýšľala som nad ostrihaním len potom by som vyzerala...neviem si to ani predstaviť.
Vybrala som si môj obľúbený zelený hrnček s bielymi prúžkami a zároveň som dala namiesto ten s ovečkami aby nebola Cathy naštvaná. Nevenovala mi pozornosť, skôr tomu ako urobiť vajíčka.
" Neber si bundu, už sa oteplilo" zamrmlala s plnou pusou keď som si sadla.
" Nemala som to v pláne"
" keď hovoríme o pláne dievčatá, je sobota, prečo vstávate tak skoro?" nadhodila Carhy keď nám naliala čaj.
" Spíme v La Push" odpovedala jej Tay.
" Nejedz s plnou pusou" zasmiala som sa a ona po mne hodila cereálnu tyčinku. Náš vzťah sa za posledné týždne úplne zmenil. Boli sme pri sebe usmievavé, uvoľnené.
V tom momente mi napichla MOJE vajíčka na svoju vidličku a zoširoka sa na mňa usmiala.
" Hej!" zaprotestovala som ale kým jej ju mohla vytrhnúť strčila si to do pusy.
"Ja len keby si chcela začať držať diétu" zamrmlala a odsunula odo mňa svoj tanier. Založila som si ruky na hrudi a kopla ju pod stolom do nohy.
"Jau" zamračila sa na mňa len nepatrne aby Charlie nevzhliadol od novín.
" To máš za to prebudenie" vyplazila som jazyk a vstala od stola aby som pomohla Catherine s upratovaním.
" Prepáč, muselo to byť romantické ale nabudúce ho môžeš pobozkať naozaj" pristúpila ku mne a položila tanier do drezu. Zobrala si utierku a začala utierať zelené misky.
" Ako-"
" Usmievala si sa zo sna a objímala vankúš" vybuchla smiechom až som sa bála že bude po ďalšej miske.
"Neboj sa, mám pocit že sa Calebovi tiež páčiš" doslova som skamenela až mi jedna lyžička, ktorú som držala hlasno dopadla na podlahu. Nabrala som silne červenú, ona si určite myslela že trafila klinec po hlavičke a nechcela som jej to vyvracať.
"Ehm...hej" mala by som sa v budúcnosti naučiť klamať. Pri dverách sa vtedy ozval záchranný zvonček. Šokom som nadskočila a udrela si hlavu o skrinku.
" Choďte, ja to dokončím" oslobodila nás Catherine a so smiechom zodvihla lyžičku z podlahy. Uf, prečo sa vždy musím strápňovať?!
" Bella!" naliehala Taylor.
"Jasné, jasné" upokojovala som ju a vybehla z dverí. Samozrejme stál tam, ako vždy pri svojom aute. Pod čiernom tričkom sa mu rysovali svaly a jeho úsmev na okrúhlej tvári sa rozširol s každým mojim krokom. Zapadla som do pohodlného sedadla spolujazdca ako už mnohokrát a snažila som sa nevšímať si usmievavej Taylor. Škerila sa na mňa ale zároveň vyzerala smutne. Divná kombinácia
" Kde je Jacob?" dožadovala sa snáď toho aby o ňom vedela 24 hodín denne? Tentokrát som prejavila aspoň ja nejaké emócie kyslím výrazom.
"V noci musel niečo riešiť" začal opatrne, už sa na mňa nepozeral, akoby sa bál že niečo povie čo nemá. Stále sa mi zdá že som s tými informáciami až príliš pozadu "no a potreboval sa vyspať" vysvetlil jej a venoval sa pridávaniu plynu. Zastrčila som ruky medzi kolená a poklepkávala si nohou. Už dlhé dni niečo viselo vo vzduchu a bolo ticho pred búrkou...skôr tornádom. Prečo to aj ja nemôžem vedieť? Vtedy som sa rozhodla. Odmietam sa tváriť že nič nepočujem, že som slepá a nevidím čo sa tu deje. Neisto som sa otočila čo sa stalo mojou chybou. Nepočítala som s tým že sa na mňa bude Taylor pozerať. Hľadela na mňa zamračene, vyčítavo. Čo je zasa?! Pokrčila som ramenami ako gesto na moju vlastnú otázku. Caleb viac zaťal ruky v päste až som si pomyslela že ten volant nevydrží.
"Tak a dosť!" zahrmela som, zobrala si veci zo zadného sedadla a čakala kým
zastaví. Nevšimla som si že sme zastali pred Jacobovým domom, len som si prehodila tašku cez rameno a rozhodne kráčala smerom odkiaľ sme prišli.
" Bella!"
" Čo sa stalo?" dožadoval sa odpovedi ale ani sa ma nedotkol. Väčšinou keď som mala zlý pocit ma chytil ramená, objal ale teraz nie.
" Prestaň!"
" S čím?" nechápal ma.
" S týmto! Prestaň sa pretvarovať že sa nič nedeje keď na tebe vidím že sa deje. Už som z toho unavená, nevládzem. Nemám prečo, nemám nikoho. Mohla by som mať ale ja neviem koho. Už túto hru viac nemôžem hrať bez pravidiel a pointy" od zlosti mi tiekli studené slzy.
" Nechápem to. Akú hru?!"
" Ty nevieš" precedila som cez zuby a zahľadela sa mu do očí. V tej chvíli sa v nich niečo zmenilo. Potemneli, ale nestmavli, skôr stvrdli. Všetko, starosť o mňa, nechápavosť, strach sa z jeho očí vytratili a zostali chladné, bež života.
" Ale on áno, však?" Došli mi jeho slová a tiež koho myslel. Samozrejme, Edward vedel o tomto tajomstve viac než dosť. Určite.
Zaplo mi. Ak chcem vedieť o tejto podivnej "hre" musím ísť za tým, ktorý vie najviac. Ale pri pomyslení na Edwarda Cullena je to zvláštne. Vybaví sa mi každé slovo, spomienka, dotyk. Všetko ma to zaplaví ako vlna a už
sa nevynorím.
" Musím ísť" zašepkala som a vydala sa smerom na hlavnú cestu, z ktorej sa dostanem snáď všade.
" Odveziem ťa tam"
" Ja neviem kam idem" prehodím nevzrušene a pokračujem.

Cítim sa ako pod silnou hypnózou. Nie že by som nevnímala. Len som sa cítila pod veľkým tlakom, ktorý na mňa doliehal ako ihla na balón a ja sa obávam prasknutia. Každý chce odo mňa niečo iné ako ten druhý. Len jeden nevie čo chce, presne ako ja. Ako by bol môj prístav keď sa zastavím a neviem kam mám ísť aj keď on mi s tým veľmi nepomôže. V podstate sme sa nehádali kvôli niečomu konkrétnemu. Len...predstavte si že všetci okolo seba vedia niečo čo vy nie ale...nechcú aby ste to vedeli. Akoby ste sa cítili? Ako keby vám nedôverovali?
A aj napriek tomu idem k človeku, ktorý mi ublížil snáď najviac.. napriek tomu som sa nezastavovala a blížila sa k niečomu čo mi zmení život. Cítila som to.

To som masochista?!
Už dávno som bola z La Push. A neviem čím to bolo, ale ako som sa blížila k tomu domu...bola som volná...na nejaký čas.
Už som sa dostala na kraj mesta keď pri mne s hlasným príchodom zastavilo auto. Asi viete čo to bolo za auto, nie? Volvo.
"Belli?" ozval sa z auta melodický, Edwardov hlas. Stuhla som a noha mi zastala vo vzduchu keď som chcela došľapnúť. Pootočila som hlavu, vnútri vo mne prebiehal boj. Chcela som za ním ísť a teraz neviem či nastúpim? Hnev sa pomaly vytrácal a nahraďoval ho stres z toho, čo by mohlo prísť. Tento boj ukončila kvapka dažďa, ktorá mi dopadla na nos. Zamračila som sa na oblohu a zvažovala útek ktorý by pri ňom pravdepodobne nevyšiel.
Opatrne som sa posadila, odhadujúc situáciu, výraz jeho tváre a ruky som si položila do lona. Tak, a čo som mu chcela povedať?
" Ehm..." zatvorila som radšej pusu.
"Ako vieš kde som bola?" prvá otázka. Pevnejšie stisol volant. Myslela som že naštartuje ale on nič.
" Poslala ma Alice. Chce aby sme sa porozprávali. Kým to neurobím, nemám sa vracať" uškrnul sa a prehrabol si bronzové vlasy, kde sa trblietali malé kvapôčky.
"Môžeš povedať Alice že sme sa porozprávali a hotovo" snažila som sa z toho vycúvať ale on len zavrtel hlavou.
"Poď" prikázal mi, vystúpil, otvoril mi dvere a natiahol ruku. Sme asi kilometer od mesta, začína pršať a on chce aby som vystúpila?! Neisto som ju chytila a vytiahla sa na nohy. Šli sme mlčky, ani neviem, koľko ale zrazu keď som sa otočila na auto nebolo tam. Chce ma zabiť a zakopať? Nie, je to predsa brat mojich najlepších priateliek...bývalých. A môj kamarát. Vtedy sa zastavil, nič neurobil, len tam proste stál. Oprela som sa o kmeň stromu a zhlboka dýchala. Moja kondícia nebola taká dobrá, v škole som beh neznášala, srdce nestačilo a to lapanie po dychu...brrrr. Húpala som sa na pätách a hľadala spôsob ako sa stiahnúť. Začínala mi byť docela zima.
" Ja len..." nasucho som prehltla "chcem vedieť pravdu" znelo to skôr ako otázka než pevné rozhodnutie. Díval sa mi do očí, na jeho vlasy dopadali malé kvapôčky a ja som sa modlila aby nezačalo liať.
"Prečo?" bola to jednoduchá otázka, bez odpovedi.
"A prečo nie?" oplatila som mu otázku otázkou dosť mrzuto.
"Baví ťa to? Alebo máš rada ten adrenalín?" hádal uštipačne. Až teraz som si uvedomila čo sa mi valí žilami. Nebola som v strese. Bol to adrenalín, ktorý môjmu telu dodával niečo zvláštne.
"Ako to vieš?"
"Cítim to Bella, tvoje nádychy, tvoje srdce, každý tvoj pohyb počujem. Aj ako klopkáš prstami do toho stromu" ruka mi okamžite strnula a prestala v tom čo robila.
"Takže nie si človek" prehodila som štýlom "len tak mimochodom" aj keď mi to poriadne nezaplo.
"Áno"
"Čo si?" Moju zvedavosť sa v hlase nedalo skrývať, možno preto vyrobil takú podivnú grimasu.
" Upír" sledoval ma pohľadom a čakal na reakciu. Potichu som sa zachichotala a priblížila sa k nemu.
" Edward, upíry nie sú. Okrem toho, nevyzeráš tak" dotkla som sa jeho tváre a milo sa usmiala. Trochu mi to pripomínalo úsmev sestričky, ktorá sa usmieva na svojho duševne chorého pacienta.
"Ty sa ma nebojíš?" spýtal sa narovinu a už som sa tešila že mi začína veriť.
"Nie" pokrútila som hlavou.

A naraz, keď som žmurkla už som nestála pri ňom ale on bol pár centimetrov od mojej tváre. Jeho oči boli desivé, čierne ako noc. Výhražne zavrčal. Urobil pre človeka príliš rýchli pohyb. Prudko ma prirazil o strom, o ktorý som sa predtým opierala až mi to vyrazilo dych. Vytreštila som oči a zalapala po dychu. Cítila som na chrbte bolesť, snažila som sa ju ignorovať lenže kôra stromu bola príliš hrubá a drsná. A ten náraz bol príliš silný. Bude z toho modrina.
Môj mozog začal pracovať ešte rýchlejšie a ja som si všetko dala dokopy. Chcel ma vystrašiť. Chcel aby som sa bála. A
"Edward" šepla som a nebola som si istá či som jeho meno vôbec povedala. Bolo to až moc tiché, ani ja sama som sa nepočula. "pusť ma" dodala som. Našla som svoj hlas a naplno ho využila. "NEDOTÝKAJ SA MA DO PEKLA A UŽ MA PUSŤ!!!" zavrešťala som naňho nepríčetne.
"Chcel som ti to povedať ale čakal som na vhodnú chvíľu"
"Kedy je vhodná chvíľa aby si i povedal že nie si človek?! Že si netvor?!" vyčítala som mu. "Ahoj Bella, ako sa máš...len tak mimochodom: som upír" napodobnila som jeho hlas a cúvala na druhú stranu. Pri tom všetkom som si ani nevšimla že poriadne leje. Až keď som vystúpila spod stromu.
" Bella prosím"
" Vieš si predstaviť ako som sa celú dobu cítila?! Toto nemôžeš! Nemôžeš so mnou hrať túto zvrátenú hru. Nemôžeš mi takto vstupovať do života a potom sa so mnou lúčiť! Ja som človek! Človek! A ľudia potrebujú stabilitu lenže ty mi ju nedávaš! Neustále sa hádame a vlastne ani neviem prečo! To bolo také ťažké ma upozoroniť?! Akoby ste mi ani neverili!"
"Bella..."
" Nie Edward. Potrebujem normálny život. Už od mojich narodenín sa všetko točí okolo vás a ja chcem len normálny život ako predtým! Chcem byť zase obyčajná...chcem len ten starý dobrý stereotyp, chápeš?" Do očí sa mi nahrnuli slzy, premýšľala som čo mám robiť.
A zrazu, než som si stihla uvedomiť čo sa deje, prečo sa Edward prikrčil do obrannej pozície rovno predo mňa, stál pred ním veľký, čierny vlk. Nadskočila som a odstúpila som od nich. Obidvaja na seba vrčali.
"Čo-čo to je?" zakoktala som a nevedela kam sa mám pohnúť. Preč od upíra alebo vlka?
" Vlkodlak...teda tvoj kamarát, Caleb Denvins" zavrčal. Stuhla som a uvedomila som si kto predo mnou stojí. Hneď sa mi vybavil film ako Underworld alebo iné. Upíri proti vlkodlakom. V mojej hlave zasvietilo varovné svetielko. Tak...a koho sa mám báť skôr?
"Bella?" natiahol ku mne ruku a pritom nespúšťal pohľad od Caleba. Teraz alebo nikdy, Bella...zhlboka som sa nadýchla a snažila sa to vysloviť. Nešlo to, ale musela som sa prinútiť.
"Zbohom, Edward" zavrela som oči a pokrútila
hlavou. Vlk preskočil pohľadom na mňa.
So slzami v očiach som sa otočila a utekala odtiaľ, odkiaľ sme prišli. Cez slzy som nevidela na cestu, ruky som mala krvavé a skoro neviditeľné jazvičky na rukách boli nepríjemne červené.
Pri volve som sa nezastavovala, pokračovala som do mesta. Oblečenie sa mi lepilo na telo, z vlasov odkvapkával dážď.
Skoro som vyrazila dvere domu, ale udržali sa. Z obývačky vyšla Taylor s bolestným výrazom, ktorý sa zmenil na prekvapený keď ma uvidela.
" Bella? Bella!" utekala ku mne ale ja som ju gestom ruky zadržala. Dôvod? Za ňou sa objavil Jacob. Ešte viac som sa pritisla k dverám a objala si rukami hruď. Celá som sa triasla, zuby sa mi drkotali.
" Ja tú pijavicu zabijem" zasyčala a spravila krok ku mne.
"Nie to ja, porušil dohodu, ublížil človeku" prehovoril k nej rozhodne. Došlo mi čo tým myslel a prebodla som ho zlým pohľadom.
"On mi neublížil ty odporné psisko" prskla som mu do tváre, odišla do svojej izby a hlasno zabuchla dvere až sa otriasli.
"BELLA! OKAMŽITE SA VRÁŤ DOLE!!!" kričala rozzúrene a ja som sa zasmiala nad tým ako sa musí tváriť.
" Nie si moja mama!!!" pripomenula som jej tak nahlas až som si chytila krk. Hlasivky ma z toho vrešťania pálili ale horšie ako oči na tom byť nemohli.

" Bella!" ozvalo sa za dverami.
" Vynechajte ma z toho!" fňukala som. "Už to viac nedokážem zvládať!"
Hodila som sa mokrá na posteľ a zakryla sa všetkým čo som so zatvorenými očami našla.
Zaspala som až po pár hodinách ležiac pod horou vankúšov vyčerpaním.
Sedela som v tom istom oblečení na tom istom mieste ešte pred tým ako sme sa začali rozprávať. Akurát namiesto Edwarda tu bola Alice. Na sebe mala len zelené, upnuté tričko potiahnuté saténom, ktorý sa na jasnom slnečnom svetle leskol. Pod prsiami mala čiernu stuhu. Ďalej biele shortky a na nohách zelené baleríny. No, jednoducho Alice. Zažmurkala na mňa veľkými očami a stúpila na mäkký mach predo mnou.
"Zlý ťah, Bella" prehovorila ku mne zvonivým hláskom, sladkým ako med ale stále vážnym. Spokojne sa usmiala. Zrazu sa rozplynula ako piesok a ja som sa zobudila. Hlasno som dýchala, vlasy som mala zlepené od dažďa a potu.
"To nie" zašepkala som. Už to zase začína
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Luci & Dani & Kiki Luci & Dani & Kiki | Web | 17. září 2009 v 19:55 | Reagovat

ou..tak to bylo hodně dobrý....já chci honem další dílek..=D

2 Angel Angel | 17. září 2009 v 20:17 | Reagovat

ou to bolo desne - ale myslim v tom dobrom zmysle - rychlo dalsi diel, lebo zosaliem, to je huste ...

3 anka anka | 17. září 2009 v 20:37 | Reagovat

je to dobre a strasne napinave.... :-D  :-D  :-D rychlo dalsie... :-D  :-D  :-D

4 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 18. září 2009 v 17:23 | Reagovat

fest super,moc sa tešímna pokračovanie...prosím rychlo

5 KlaudinQa KlaudinQa | Web | 22. září 2009 v 15:00 | Reagovat

ci bekaa.... ja z nej nemožem..nech sa spamätá a nech sa vráti ku edwardovi..ani si necem predstaviť terazu edwarda ako sa musí cítiť... neeee toto mi neroob...ale ináč suoper poviedka..lenm teraz nezaspím..už nebudem mať čo čítať..takže plss rýchlo ďalšia kapitola...plsss

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.