Ahojte! Je to tu. Dlhoočakávaná kapitola. Tak, stihla som to ešte dnes lebo mi blbne internet. Asi ste radi že konečne viete ako vyzerá Juliet a môžete si ju predstaviť, však? Ak máte radi moje úvahy, ktoré mi tentokrát zabrali nejaký ten čas, aby sa hodilo k nadpisu,táto kapitola je pre vás. Poprosím vám o komentáre, som zvedavá čo si o tom myslíte :) Pekné čítanie
16. Zdvihnúť kotvy
Ako slnko bolo stále nižšie a nižšie, tým sa viac červeň z oblohy vytrácala a nahradzovala ju tmavšie modrá obloha. Sedela som tam, na kraji útesoch, pozorovala to a v mysli si kládla otázky, na ktoré som nevedela odpovedať.
Myslela som na minulosť. Nad tými bezstarostnými časmi keď všetko nebolo komplikované, každý deň som bola šťastná. Než ma začali deptať starosti, tajomstvá a on. Musela som sa pýtať sama seba... zostal vo mne pozostatok tej Belly, ktorú všetci poznali?... Alebo ma minulosť natoľko ovplyvnila že iný človek ani byť nemôžem? A čo ak áno? Lámala som si s tým hlavu až kým som nepočula za sebou prasknutie vetvičky a neotočila sa. Asi 4 metre odo mňa stál vyšší chalan s tmavšou pokožkou, hnedými až čiernymi očami a na krátko ostrihanými, ležérne upravenými vlasmi. V niečom mi pripomínal miestnych a v niečom zase nie.
" Prepáč, nevedel som že sem chodí aj niekto iný" prehovoril ku mne vážnym hlasom a hľadel na zapadajúce slnko.
" Toto nie je súkromný pozemok takže si mal predpokladať že nie si jediný človek" Usmiala som sa sarkasticky a otočila sa k západu slnka. Keď som sa otočila na stranu, sedel vedľa mňa.
" Prečo si tu?" vyzvedala som a priala som si nech zmizne. Nemám rada keď pri mne niekto je keď mám slabé chvíľky.
" Prišiel som sa pozrieť na západ slnka a utiecť pred frajerkou môjho kamoša" zašomral a nahol sa dopredu akoby už chcel skočiť, ale bohužiaľ to neurobil.
" To ťa balí?" nechápala som. Musela som si priznať ale že ma dokázal odviezť od mojicg vlastných myšlienok.
" Nie ale chce mi predstaviť jej sestru"
"Aha" nastala minúta príjemného ticha, ktorú prerušil on.
" Mimochodom, som Caleb" natiahol ku mne ruku a usmial sa.
" Bella" prijala som ju zobrala do ruky steblo trávi.
" Tak to s tebou ma chceli predstaviť" poznamenal víťazoslávne.
" Prosím?"
" Ty si sestra Taylor, nie?"
"Áno, to som" Až potom mi došlo že Taylor je "frajerka" jeho kamaráta.
" Tay si kamarát Jacoba Blacka?" overovala som si. Prikývol.
" Nevyzeráš na to" premerala som si ho od hlavy až po päty, ktoré mu voľne viseli z okraja útesu. Pobavene nadvihol jedno obočie.
" Teda, mal by si byť protivný" vysvetlila som a trochu zružovela. Uchechtol sa ale nič na to nepovedal. Premýšľala som nad tým západom. Niečo končí, iné začína. Tak to v živote proste chodí a jedna etapa strieda tú druhú...ale ako môžeme vedieť že zajtra bude všetko rovnaké ako dnes?
" Mali by sme ísť, začína byť chladno" vytrhol ma z premýšľania Caleb, zdvihol sa a s úsmevom na perách mi podal ruku. Neisto som ju prijala a on ma bez problémov vytiahol na nohy. Jeho dlaň bola horúcejšia, otepľoval
keď ma ovial chladný vánok.
keď ma ovial chladný vánok.
Na moje prekvapenie mi ruku nepustil. Povzbudzujúco mi ju stisol a viedol ma k Samovmu domu.
Ako som si aj myslela, keď sme prišli, pozornosť sa upriamila naňho. Až oneskorene som si uvedomila že sa držíme za ruky príliš dlho a tak som ju pustila.
" Máš studené ruky" šepol smerom ku mne keď sme sa predierali davom ľudí z La Push. Ešte stále neviem pochopiť ako ma na toto Taylor nahovorila. Aha, už viem
"netvár sa ako na pohrebe Bella, vysielaš okolo seba negatívnu energiu" v duchu som si odfrkla a snažila som sa postaviť na špičky aby som vedela kam to vlastne mierime. Zastal a keď sa znova vrátil smerom ku mne držal plastový pohárik, predpokladám že s pivom. Znechutene som zazerala raz na ten pohár potom naňho.
" Vedel som to" uškrnul sa a podal mi plechovku coca-coly.
" Odkiaľ vlastne si?" začala som sa vypytovať keď som si všimla že pozerá smerom k davu ľudí, ktorí tancovali a zabiť sa som dnes fakt nepotrebovala.
" Z Montany ale narodil som sa tu, v rezervácii" Spomenula som si na Claire. Konečne som zistila o kom sa bavili pred tým ako k nám prišiel Edward.
" Z Montany? Tam som nikdy nebola" priznala som po chvíli a nahla sa k nemu aby ma počul.
" Ani ja v Californii" usmial sa na mňa.
" Vidím že máš dobré informácie" pochválila som ho.
" Ale zrejme nie až tak dobré, inak by si do La Push nechodila" keď to povedal, stuhla som. Prečo musel prísť na moje citlivé miesto.
" No... ehm..." začala som koktať.
" Prepáč, je mi to ľúto. Asi si ich mala rada" zatváril sa smutne. Vypleštila som oči. Odkedy majú títo ľudia pochopenie? Väčšinou som si od Taylor alebo Jacoba vyslúžila znechutený výraz keď zistili prečo som smutná.
" Tebe nemusí" Povedala som to tak akože je jasné komu to musí byť ľúto.
" Chcela by si odviesť domov? Tá hudba mi trhá ušné bubienky" skoro až zakričal cez tú hudbu smerom ku mne. Prikývla som a pustili sme sa do davu. Keď som sa konečne dostala von, mal v rukách popcorn.
" To je čo?"
" Snáď si nemyslíš že odídem s prázdnymi rukami" zaškeril sa a ponúkol mi maslový popcorn.
" Syrový tam nebol?" spýtala som sa sarkasticky pri nastupovaní. Mal čierne BMW pre mňa neznámej značky. Usadila som sa do pohodlného sedadla spolujazdca.
" Na" dal mi do rúk popcorn aby mohol riadiť a pri tom si zobral hrsť, horúceho popcornu.
" Bude ti zle" zasmiala som sa. Prekvapil ma môj smiech, koľko týždňov uplynulo kým som sa zasmiala? Zrazu som sa cítila... bezstarostne. Už ma nenapadali tie depresívne myšlienky, v ktorých som sa topila posledný mesiac.
Odprevadil ma k dverám a tam som si predstavila že budem sama, doma, bez spoločnosti len so svojimi myšlienkami.
" Nechceš si pozrieť film?" pozvala som ho ďalej a nasypala ukradnutý popcorn do mysy. Z chladničky som vybrala coca-colu a niesla ju do obývačky.
" Kde je vlastne tvoj otec a Catherine?" nadhodil keď si všimol toho ticha.
" Ty ich poznáš?" obrátila som sa k nemu prekvapene a naliala mu do pohára.
" Pár krát sme sa videli" pokrčil ramenami.
" Išli na romantickú večeru do Port Angeles" prevrátila som oči.
" Ty nie si asi veľká romantička, však?"
" Ja neviem. Možno keby som bola zamilovaná...tak by sa mi to páčilo... hlavne že by som bola s ním, nie?"
Ďalej sme sa bavili o bezstarostných a pohodových veciach. Páčilo sa mi s ním rozprávať, bolo to také radostné, optimistické...
Odišiel až tesne po polnoci keď prišla Taylor a potulne sa aj napriek môjmu vysvetleniu usmievala.
Ráno, presne vtedy keď moje vlasy boli vyčesané dohora, do jedného copu a otvorila som dvere, čakalo ma prekvapenie.
Opretý o auto stál Caleb so širokým úsmevom na tvári. Ihneď som zabudla na moju zlú náladu a rozbehla sa smerom k nemu. Zastala som meter pred auto a tak isto aj pred ním. Usmial sa, obišiel auto a sadol si na miesto vodiča. Zostala som stáť a až približne po piatich sekundách som si uvedomila že žiadne gentlemanské gesto nemám očakávať. Som rozmaznaná, nadávala som si a nastúpila.
V škole vôbec nebol dotieravý ako napríklad Mike. Jednoducho, keď sa nám to hodilo a chcelo sa mi rozprávať išiel so mnou, naopak, keď by som zabíjala stiahol sa.
Zistila som že hodinu, ktorú mám sama bez Cullenovcov mám s ním. Nesedeli sme spolu ale nijak nám to nevadilo, mohla som sa sústrediť na výklad látky.
No po hodine mi niekto skoro privodil slnečný kolaps. Edward.
Stál opretý o zárubňu dverí a pozoroval každý môj mimovoľný pohyb.
" Čo sa deje?" vydýchla som a oprela sa o stenu na chodbe.
" Chcel som sa uistiť že si v poriadku, Alice si robí starosti" vysvetlil mi.
" Misia splnená, Edward" odpovedala som chladne. Vtedy k nám pristúpil Caleb a tým nám v tejto situácii veľmi nepomohol.
" Problém, Bells?" Prečo musel práve teraz použiť moju prezývku. Trochu ma to zamrzelo pretože túto prezývku som príliš nemala rada. Bell bolo krajšie, ale na tie osoby, ktoré mi tak hovorili nemôžem myslieť.
"Nie" pousmiala som sa. Odišiel ale ešte predtým pozrel na Edwarda škodoradostne až víťazoslávne. O-ou cítim vo vzduchu rivalitu, no až príliš dobre som vedela koho by obraňovala aj keď si to určite nezaslúžil.
" Len si na seba dávaj pozor" zašepkal mi do tváre.
" Už dosť! Prestaňte sa mi starať do života! Je to môj život a ja si ho chcem žiť!" zakričala som až sa pár ľudí na nás otočilo a chcela som odísť ale on ma chytil za lakeť a nepustil ma. Zrazu celá chodba stíchla. Prečo sa pozornosť zameriava práve na nás?!
" Ži si svoj život, Bella. Ži si svoj ľudský život plný radosti, detí a milujúceho manžela" Ľudský život? On nie je človek? Tak to predo mnou skrávali? Jeho výraz sa vtedy zmenil. Tváril sa bolestne akoby toto bol posledný krát čo sa vidíme. Prišlo mi to ako v nejakej trápnej telenovele ale nemohla som si pomôcť. Nežne som ho pohladila po tvári, pri tom mi po tvári stiekla prvá slza.
" Ja nepotrebujem nič z toho čo si mi povedal" šepla som mu do tváre. Sama sebou som bola prekvapená keď som urobila práve to čo som od seba nečakala. Objala som ho. Ale nie priateľsky pretože mi ruky obmotal okolo pása. Ani vám nemôžem popísať aký to bol pocit. Nič iné neexistovalo len ja a Edward v našej osobnej bubline.
Natiahla som sa na špičky a pritisla mu pery na ucho.
"potrebujem len lásku a šťastie" dokončila som. Bola to pravda. Možno som nemala pozerať ten seriál Buffy. On bol upír a ona premožiteľka ale aj napriek tomu boli spolu len chvíľu, no stačilo to aby na to nikdy nezabudli.
Vtedy som nevedela ako veľmi som bola blízko pravde.
A potom ma niečo napadlo.... možno je minulosť kotva... ktorá nás brzdí...
....možno človek musí zabudnúť na to kým bol...
...aby sa mohol stať tým, kým bude...

%20%E2%80%93%20okraj.png)





no konecne...a je to uzstne...
fakt parada...rychlo dalsiu kapcu...