"Bella!" Najprv mi do izby doľahol Jacobov rozzúrený chrapľavý hlas až potom sa dnu vrútil aj on. Vyzeral ako Boh pomsty. V tvári bol celý červený, silno zatínal zuby, čierne vlasy sa mu ježili a ruky sa mu trochu triasli. Rýchlo som si zaviazala župan, ktorý som si ledva stihla navliecť.
"Hej!" Zvolala som rozhorčene. "To už ani nezaklopeš?" Úplne odignoroval moju otázku.
"Čo to má znamenať? Kde si bola tak dlho?" reval na mňa. Šokovane som na neho vyvalila oči. Nikdy mi neurobil takúto scénu a to som už meškala aj viac.
"Bola som si kúpiť šaty na ples a trochu som sa zdržala." Odvrkla som a snažila sa ukryť rozpaky z toho, že tu pred ním stojím takmer nahá, pretože župan, ktorý som mala na sebe toho veľa nezakrýval.
"Vážne?" usmial sa pohŕdavo, ruky si zložil na hrudi akoby na niečo čakal a celú si ma premeral od hlavy až po päty. "Tak, kde ich máš? Nikde ich tu nevidím. Žeby si ich nechala v tom nablýskanom striebornom aute, ktoré ťa priviezlo?" ruky sa mu ešte viac roztriasli. Už som pochopila kde je čert zakopaný.
"Jacob, neviem čo tým sleduješ. Boli to iba kamaráti." Snažila som sa z toho vykrútiť. Neúspešne.
"Pche. Že kamaráti. Bella, veď to je smiešne. Upíri nemôžu byť nikdy tvoji kamaráti. Určite tým niečo sledujú. Chcú ťa využiť a potom ťa vycicajú a odhodia ako nepotrebnú hračku." Hovoril s trpkou príchuťou v hlase, no jeho hnev sa nezmiernil, práve naopak, ešte viac sa roznietil. Teraz sa mu triasli už celé ruky. "A navyše, TU nemali čo robiť. Porušili dohodu a preto budú znášať dôsledky." Prikročil ku mne a silno mi zovrel ruky. "A ty takisto." Začal mnou triasť ako zmyslov zbavený. Hlava aj rozstrapatené vlasy mi nevládne behali hore dolu. Nezmohla som sa však na jediné slovo, pretože mi to úplne vyrazilo dych. Jake však neprestával. Práve naopak, čoraz surovejšie mnou triasol. Už som nevládala dýchať.
"Hej, Jake! Nechaj ju. Je to jej vec...... Jej život." Ozval sa Billyho hlas od dverí. Jacob ma okamžite pustil. Bezvládne som klesla na kolená a trhane zalapala po dychu. Keď sa mi pľúca naplnili vzduchom, hlasno som sa rozkašľala. Potom som sa pozrela smerom k dverám. Billy tam už nebol. Aj keď sa postavil na moju obranu, jeho slová sa ma bolestne dotkli a doslova rezali do živého. Sklonila som hlavu a skryla si tvár do dlaní.
"Dúfam, že teraz máš, čo si chcela." Zašomral mi nad hlavou Jacob a tak zaklincoval bolesť ešte hlbšie do môjho srdca. Potom zmizol. Jeho slová mi však teraz rezonovali v hlave a neustále sa opakovali, akoby ich niekto nahral na pásku.
Slzy sa mi pomaly, jedna za druhou začali rinúť z očí. Kĺzali mi po prstoch a dlani až napokon s tichým kvapnutím dopadli na dlážku. Ten zvuk mi drásal nervy, jatril rany.... A ja som s tým nemohla nič robiť, iba potichu načúvať.
V hlave mi čoraz neznesiteľnejšie hučalo a mozog nebol schopný vyprodukovať ani jednu myšlienku. Možno by som sa teraz mala trápiť nad tým, čo som to vlastne spôsobila Cullenovcom alebo sa báť trestu, no odmietala som sa vzdať upokojujúcej apatie, ktorá ma tak nečakane a spásonosne pohltila. Bola taká jednoduchá a bezbolestná.
No vedela som, že raz musím precitnúť a keď tá chvíľa príde vôbec to nebude jednoduché.
Pomaly som vstala z dlážky, ľahla si na posteľ a bezmyšlienkovite sa zadívala na strop. Ani som si neuvedomila, kedy sa pukliny v omietke premenili na nočnú oblohu.
Ocitla som sa v lese ako bežím tmou smerom k domu. Lístie šušťalo v korunách stromov, keď tadiaľ prechádzal vietor a moje laby tlmene dopadali na zem pričom za sebou zanechávali obrovské stopy. Nebolo počuť nič viac, nič menej. Bežala som dlhšie, než som si myslela, akoby sa mi cieľ, ktorý predstavovala moja izba, neustále vzďaľoval.
Keď som konečne preliezla cez okno, bola som celá premočená. Z vešiaka v skrini som stiahla svoj obľúbený bavlnený župan a navliekla sa do neho. V tom na mňa z prízemia zakričal čísi rozzúrený hlas a na schodoch zadupotali topánky. Kľučka sa pod váhou pevnej ruky pohla a dvere do izby sa s hrmotom rozleteli. Na prahu nestál nikto iný ako Jacob a v očiach mu planul akýsi zvláštny plameň. Zrazu som mala nepríjemný pocit dejá vú.
"Hej! To už ani nezaklopeš?" vrhla som naňho káravý pohľad a šnúrkou si zaviazala župan. Jacob sa zatváril ešte nahnevanejšie.
"Kde si bola, hmm? Zasa si sa vláčila s tým svojim ciciakom?" Spýtal sa cynicky a zvraštil nos. Prekvapene som roztvorila oči. Hoci som nevedela, čo to má znamenať, nahnevala som sa.
"A keby aj, do toho ťa nič!" odvrkla som. Usmial sa, akoby mal niečo za lubom.
"Zaujímalo by ma, či by s tebou bol aj keby zistil naše malé tajomstvo." Úsmev sa mu pretiahol do zvrátenej grimasy. Teraz to už nebol ten starý Jacob, ktorého som tak dobre poznala. Stal sa z neho nepriateľ. Bol zaslepený svojou bolesťou a nenávisťou voči Cullenovcom.
"To by si nespravil." Odpovedala som na jeho skryté myšlienky, pretože až príliš dobre som si ich prečítala na jeho rozzúrenej tvári. "Nič mu nepovieš!" pokúsila som sa o odhodlaný tón. Hlas sa mi však zlomil. Bolo neskoro hrať sa na hrdinku. "Prosím ťa v mene nášho priateľstva, nehovor mu to. To musím urobiť iba JA."
"Naše priateľstvo skončilo presne vtedy, keď si sa s ním zaplietla." Zvraštil obočie, až sa mu takmer spojilo. "A s tým vysvetlením by si sa mala poponáhľať. Práve prichádza." Otočil sa smerom k oknu. Zmätene som sa pozrela do Edwardovej dokonalej tváre. Vyzeral byť prekvapený, že nás tu takto vidí stáť. Pohľad mu preskakoval z jedného na druhého, až sa napokon zastavil na Jacobovi. Prekvapenie na jeho anjelskej tvári sa zmenilo na šok.
"Bella? Je to pravda?" obrátil sa mi tvárou v tvár. Neostávalo mi nič iné, len mu čeliť. Ale čo mu mám povedať? Ako sa mu ospravedlniť? Všetko je už minulosťou. Pokašľala som to. Je koniec.
"Áno." Vydýchla som. Edward sa zamračil ešte viac. Nádej v jeho očiach sa úplne vytratila. Už na mňa nepozeral tak ako predtým- pohľadom plným nehy. Hľadel na mňa s nedôverou a hnevom, presne ako na....NEPRIATEĽA.
"Ako si ma mohla takto oklamať? Keby si mi to povedala, dokázal by som ti odpustiť, pochopiť ťa. Ale ty si len ďalšia klamárka. Ako som si mohol namýšľať, že ty si iná ako tie ostatné? Si rovnaká.....Nie. Ty si ešte horšia. Už nikdy ťa nechcem vidieť." Jeho hlas hovoril čoraz hlasnejšie a ostrejšie a jeho slová sa mi zarezávali do srdca ako šľahnutie biča do pokožky. Pred očami sa mi zatmelo a ja som upadla do slastného bezvedomia, z ktorého som sa už nikdy nechcela prebudiť.
"Nieeeee...." vykríkla som a prudko sa posadila na posteli. Hoci to bol iba sen, vedela som, že by som ho nemala podceňovať. Rukou som si pretrela spotené čelo. Musím všetko povedať Edwardovi. Musím. Inak by sa mohol splniť môj hrôzostrašný sen. Toto bolo moje definitívne rozhodnutie.
Hoci bola za oknom tma, ja som už nemohla zaspať...

%20%E2%80%93%20okraj.png)





ze menite desing?nebo se porouchal?