21. kapitola
Koniec je nový začiatok
Stála som na vrchole útesu kúsok za hranicami a vietor mi vial do tváre. Odnášal mi vlasy a hral sa z mojimi šatami. Nado mnou sa rozprestierali obrovské čierne mraky a podo mnou burácalo more. Obzor preťal obrovský blesk a ožiaril na chvíľu postavu za mnou. Na jej tvári sa zračili obavy a z očí jej ako blesky sršal nevysvetliteľný hnev.
"Čo sa chystáš urobiť?" začala tvrdo Alice.
"Ostatný to nemusia vedeť. Chcem len tvoju pomoc."
"A čo by to malo byť?" spýtala sa podozieravo. Otočila som sa k nej.
"Alice, prosím musíš to urobiť. Bude to akoby vyrovnanie účtov. Ja som zabila jeho… ty pomôžeš mne."
Videla som ako je to dochádza. Začala vrtieť hlavou a celá sa triasla. Ďalší blesk preťal oblohu a za ním sa ako závoj zniesol dážď. V momente sme boli do nitky premočené.
Videla som ako je to dochádza. Začala vrtieť hlavou a celá sa triasla. Ďalší blesk preťal oblohu a za ním sa ako závoj zniesol dážď. V momente sme boli do nitky premočené.
"Nikdy. Buď rozumná Bella. Po prvé nikdy by som ti nedovolila aby si si niečo urobila a po druhé. To odo mňa nemôžeš žiadať!" znovu preťal blesk oblohu a po ňom ostala tma. Ja som sa medzitým nečujne premiestnila k svojmu autu a namierila si to k letisku.
Alice:
Neodpovedala. Bola ticho.
"Bella?"
Ticho. Sakra.
"Bells!"
Nie, nie, nie, nie! Vytiahla som mobil a zavolala Jasperovi.
"Jasper? Je Bella doma?"
"Nie láska deje sa niečo?"
"Chodte ju hľadať. Musíme ju nájsť!"
Rozbehla som sa do La Push. Trávila tam veľa času a možno sa tam vrátila. Vbehla som tam a do pár minút bola pri mne svorka.
"Jake? Bella zmizla. Pred chvíľou bola pri mne a o pár sekúnd neskôr bola preč."
Jake odbehol a vrátil sa v ľudskej podobe.
"Prečo odišla?"
"Nechcela som splniť to o čo ma žiadala."
"Prečo? Nemala to už aj tak ťažké?" vyčítal mi.
"Mal si ju zabiť ty." Odsekla som aj keď som sa cítila strašne a nemala som chuť sa hádať.
"Kde by išla?" spýtala sa s pokojom aj keď som vedela, že to s ním zamávalo.
"Neviem. Bolo hrozné keď on odišiel ale teraz aj ona?"
"Rozdelíme sa na nájdeme ju. Prečešeme naše územie a vy vaše. Ak ju nenájdeme stretneme sa niekde. Neboj sa nájdeme ju."
Premenil sa zaštekal na svorku a odrazu zmizli. Mala som jej to povedať. Mala som jej povedať, že Edward nieje mŕtvy. Keby to vedela, možno by sa mi ju podarilo zastaviť. Dobehla som domov kde už boli všetci na nohách.
"Prehľadali sme najbližšie okolie. Nikde sme ju nenašli."
"Roztiahneme to. Prehľadáme každý kút v okolí. Začneme na vo Forkse a budeme postupovať smerom k nám a ďalej. Nájdeme ju."
Nájdem ťa Bella. Aj keby to stálo čokoľvek.
Bella:
Budú ma hľadať to mi bolo jasné. Musela som sa však nejako dostať k pasu. A peniazom. Všetko som to mala doma. Zakrádala som sa a všimla si, že nikto nieje doma. Využila som to a vbehla dnu. Zhrabla som svoj pas a kreditku a chcela vybehnúť. Nechcela som však bez rozlúčky. Preto som si ešte dovolila napísať list na rozlúčku.
Milá rodina.
Myslím, že viac už bez neho nevydržím. Musíte to pochopiť. Je to akoby mi niečo chýbalo. Neviem či je teraz jediná priorita zomrieť ale keď príde čas zomriem. Mala som vás rada. A vždy budem. A jediné čo chcem je aby ste za mnou nesmútili. Budem na lepšom mieste so svojou láskou. Spomínajte na mňa ako na takú aká som bola. Na tu veselú Bellu. Takú ako sa stanem keď sa stretneme s Edwardom.
Myslím, že viac už bez neho nevydržím. Musíte to pochopiť. Je to akoby mi niečo chýbalo. Neviem či je teraz jediná priorita zomrieť ale keď príde čas zomriem. Mala som vás rada. A vždy budem. A jediné čo chcem je aby ste za mnou nesmútili. Budem na lepšom mieste so svojou láskou. Spomínajte na mňa ako na takú aká som bola. Na tu veselú Bellu. Takú ako sa stanem keď sa stretneme s Edwardom.
Navždy budete v mojom srdci… Vaša milovaná Bella
Nemala som čas sa zdržiavať. Vybehla som von a bežala som ku svojmu autu. Naštartovala som a otočila to smer Port Angeles. Na súkromnom letisku za mestom by ma mal čakať pilot aj s lietadlom a odviesť ma do NY. Odtiaľ odídem do Volterry. Ak mi nevyhovejú budem si musieť nájsť nejakého upíra, ktorý mi vyhovie. Dúfala som, že im nenapadne hneď ísť do Volterry ale tým, že som išla do NY som si získala nejaký čas. Ak by išli hneď teraz z domu napadlo by ich, že som si vybrala najbližšie letisko. Ja som si však vybrala to v NY. Dokonale som zmiatla po sebe stopy. Teraz je to len hra na mačku a myš. Keď som už pohodlne sedela v lietadle zazvonil mi mobil. Vedela som presne kto to je. Vypla som Alice, a vytiahla si sim kartu s mobilu. Teraz ma už nemôžu skontaktovať. Zatvorila som oči a predstavila som si, že som ostala doma, že som s mojou rodinou a, že je tam s nami aj Edward.
Po pár hodinách strávených v lietadle do NY a pár hodinách strávených v lietadle do Volterry som sa konečne dostala na koniec mojej cesty. Životnej cesty. Stála som pred bránou do mesta a cítila som ako ma volá. S úsmevom na perách som vošla. Hneď na kraji ma zastavili dvaja strážcovia a ja som im oznámila, že som prišla za Arom. Viedli ma bočnými uličkami kde nesvietilo slnko až sme sa dostali do budovy ktorá bola prepojená s hradom. Viedli ma množstvom chodieb až kým som sa nedostala ku trónnemu sálu. Predo mnou sa týčili 3 tróny a na prostrednou sedel upír čo ma obral o všetko. O moju jedinú lásku.
"Isabella… Rád ťa znovu vidím. Ako ti pomôžem?"
"Zabite ma. Jednoduché."
"To nemôžeme urobiť. Nechcela by si niečo iné. Za chvíľku bude večera. Neponúkneme ťa?"
"Zabite ma."
"Porozmýšľame." Povedal chladne. "Zatiaľ ťa ubytujeme v jednej s našich izieb ak nemáš nič proti."
"Nie. Ďakujem."
"Tak toto je zatiaľ tvoja izba. My na chvíľu odídeme na večeru. Po nej sa s bratmi poradím a odpoviem ti." Povedal a nechal ma samú. Na jeho očiach som však vedela, že ma nezabijú. A tak jediná moja šanca bola pomôcť si sama. Počkám však na ich rozhodnutie. Vypočujem si čo vravia a potom odídem. Urobím to po svojom… počula som tie výkriky tých ľudí, ktorých večerali. Bolo mi z nich špatne. Nevedela som prečo som prišla za nimi. Mohla som požiadať hociktorého upíra na svete a on by s radosťou ukončil môj život. Vyšla som s izby a pomalými krokmi odchádzala. Už bol večer. Stráži som povedala nech odkážu Arovi, že som odišla. Na parkovisku som ukradla najrýchlejšie auto aké tam stálo a vyrazila som.
Uháňala som po prašnej lesnej ceste hlboko do lesa. Čakala som, kým som sa nedostala čo najhlbšie. Aby ma nikdy nikto nenašiel. Keď som si tým bola istá trhla som volantom a nasmerovala si to do stromu. Účinok bol takmer okamžitý. Z auta vyšľahli plamene. Spokojne som zatvorila oči a čakala kým ma dostanú.
Medzitým u Cullenovcov: Alice:
Je to už skoro 5 hodín čo sme ju hľadali. A nenašli. Ani svorka ani my. Vracali sme sa domov celý zničený. Nevedela som kde ju mám hľadať. Nič ma nenapadlo. Cítila som sa taká slabá a nepotrebná ako ešte nikdy. Moja posledná nádej bola, že bude doma. Keď som však našla jej list vedela som, že je po všetkom. A pochopila som. Kde ju nájdeme.
"Pane bože." Zašepkala Rose ako si to čítala.
"Viem kde je." Smutne som povedala. Volterra. Bola to najrýchlejšia smrť.
"Ideme za ňou." Prehlásil Carlisle.
"Nestihneme to. Je po všetkom. Nemáme šancu. Ak Bella odišla už pred skoro ôsmimi hodinami je už najskôr skoro tam. Nemáme žiadnu šancu ju chytiť. Bože ako som mohla byť taká hlúpa."
"Alice, zlatko nieje to tvoje chyba." Objal ma Jasper.
Môj mozog pracoval na 100%. Musel byť nejaký spôsob ako ju zachrániť. A ako jediné riešenie mi napadlo požiadať niekoho, o ktorom si všetci mysleli, že je mŕtvy. Aj za cenu toho, že môžeme byť kruto potrestaný. Vitiahla som mobil a vytočila číslo poslednej osoby, ktorá by nás mohla zachrániť. Ktorá by určite zachránila Bellu. Edward.
"Edward kde si?"
Ozvalo sa jemné zašušťanie. Potom riadny tresk a Edward odpovedal.
"Alice, práve si zabila vás všetkých. Vieš, že som sa s vami nesmel skontaktovať, lebo by to bola vaša istá smrť."
"Edward Bella je v nebezpečí. Išla požiadať Ara o smrť. Je už v Taliansku."
"Prečo si ju nezastavila?!"
"Prepáč."
Potom už ostalo len ticho. Dúfala som, že sa mu podarí ju zachrániť.
Edward:
Bol som asi 200 km od Volterry a dúfal, že sa mi podarí ju zachrániť. Bežal som tak rýchlo ako som to len dokázal. Moje nohy sa prepletali v úžasnej rýchlosti ale ja som ich súril čo raz väčšmi. Musel som ju zachrániť. Moju jedinú lásku. Musel som to stihnúť. Celý čas som si myslel, že je v poriadku. A teraz sa nie je. Musím to stihnúť. Musím.
Bol som sotva pár kilometrov od Volterry keď som zacítil pach dymu a vône, ktorú som dôverne poznal. Predo mnou horelo auto a vo vnútri sedela s úsmevom na perách Bella.
Bella:
Sedela som tam v nose ma štípal dym a v aute bola neznesiteľná(keby som bola človek) teplota. No plamene sa ma ešte nedotkli. Čakala som na ten moment ako na vykúpenie. Vlastne to aj bolo vykúpenie. Vykúpenie s tejto bolesti. Konečne sa stretnem s Edwardom. Konečne budeme spolu. Odrazu ma však schytili niečie ruky a vytiahli ma. Otvorila som oči a zbadala svoju lásku. Držala ma a na tvári mal toľkú bolesť.
Smrť bola to najjednoduchšie čo som zažila. Vystrela som ruku a prešla som mu po tvári. Jednou rukou ma pustil a pridržal si moju ruku pri tvári. Usmievala som sa a cítila a cítila som, že odteraz nám už nič neprekazí našu večnosť.
"Konečne sme spolu." Zasmiala som sa.
"Prečo si to urobila?"
"Prečo som zomrela? Aby som bola s tebou."
"Bells nie si mŕtva."povedal mi mierne.
"Som. Inak by si tu nebol."
"Bells nikdy som nezomrel. Aro sa rozhodol inak. Nezabil ma len odo mňa chcel aby som sa s vami nikdy nestretol. Ak by som sa o to pokúsil zabil by vás. A toho sa teraz bojím."
"Takže si nikdy nezomrel?" spýtala som sa zmätene.
"Nie. Ale teraz si v ohrození ty a zvyšok rodiny."
"Teraz na to nemysli." povedala som mu. "Aspoň na chvíľu sme spolu nie?" nenechala som ho dopovedať a pobozkala ho. Možno to bol náš posledný bozk ale stál za to.
Edward a ja sme ostali spolu až do konca vekov. Aro nezabil našu rodinu a dokonca nechal Edwarda odísť. Odvtedy sme spolu. Nikdy sme sa od seba už neodlúčili. A moja nádej na lásku sa splnila.
The END.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





najprw mi bolo do placu a teraz skacem od radosti nadherna powiedka gratulujem