close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nádej na lásku...19. kapitola

18. srpna 2009 v 22:47 | Dark Angel |  Nádej na lásku by VampireGirl
19. kapitola
Kašľať na sľub…
Je to ako zobudiť sa s krásneho sna do krutej reality. Reality kde veci ako šťastie, krása a láska neexistujú. Cítili ste sa niekedy tak zle? Že jediné čo vás sprevádza dňom aj nocou je len bolesť, smútok a neskutočná chuť ukončiť bezcielny život? Tak potom vitajte v mojom svete.
Alice svojimi tichými krokmi prišla až ku mne. Objala ma a snažila sa ma utíšiť. To sa jej však nepodarilo.

"Choďte domov." Podarilo sa mi zašepkať pomedzi vzlyky.
"Poď s nami. Bell…"
"Choďte."
Poslúchla ma a spolu odišli. Ubezpečila som sa či mám cez seba štít a rozbehla som sa preč. Rozmýšľala som kde čo najskôr ukončiť svoj prekliaty život. Nič ma nenapadalo až kým som sa náhodou nedostala k hraniciam La Push. Keď pi prvý krát Cullenovci povedali o tom, že sem nesmiem chodiť nepovedali mi prečo a ja som sa ani nepýtala. Neskôr mi však povedali, že je to kvôli vlkolakom a, že oni sú naši jediný nepriatelia… nepriatelia. Rozbehla som sa ešte rýchlejšie. Ak sa mi podarí natrafiť na nejakého psa zabije ma. A to mi veľmi vyhovovalo. Spomalila som sa zacítila som odporný pach. A je to tu. Konečne smrť. Vybehol s kríkov, obrovský a hnedo červený. Stál predo mnou na všetkých štyroch a ceril zuby. A moja jediná reakcia bolo, že som zatvorila oči a zašepkala aby neublížil mojej rodine. A potom som už len čakala rýchlu smrť. Neprišla však. Otvorila som oči a ten hlúpy pes sedel predo mnou a ani sa nepohol.
"No tak zabi ma."
Zaštekal na mňa a zmizol v kríkoch. Nemala som chuť hrať sa s ním. Chcela som sa otočiť a odísť ale odrazu stála predo mnou celá svorka. A v strede stál chalan asi môjho veku. Možno starší.
"Kto si?!" spýtala sa ma.
"Je to podstatné?"
"Je."
"Issabella Cullenová. Prečo si ma nezabil. Mohol si splniť to prečo si tu."
"Nezabíjam ľahké obete, a už vôbec nie tie čo sa nebránia."
"Nie som ľahká obeť. Ak by si ma stretol za iných okolností nemal by si šancu…"
"Jacob."
"Aha. Jacob. Tak keď sme sa tak pekne zoznámili mohol by si ma zabiť. Prosím." Dodala som zlomene a takmer plačlivo.
Ani jeden sa ku mne nepohol ani o milimeter. Začínala som byť zúfalá. Ak čoskoro nezomriem, tak ma začnú hľadať. Pokiaľ mám akú takú silu chcem to ukončiť. Potom už nebudem mať silu na nič. A tá troška sily mi došla. Podlomili sa mi kolená a cez telo ako ostrí meč mi prebehla bolesť. Nie fyzická ale psychická. Bolesť nad stratou. Niečie horúce ruky ma chytili a vzali do náruče. Teraz som si už nič nevšímala. Bolo to ako keby som oslepla, ohluchla, onemela, stratila čuch, hmat I chuť. Žiaden so zmyslov som nedokázala použiť. Zatvorila som oči a dúfala som, že zaspím. Sladkým ničím nerušeným spánkom a, že tam bude so mnou Edward. Moja jediná láska.
"Bella!" poznala som ten hlas ale nevedela som ho zaradiť. Alice… napadlo mi po chvíli. Chcela som jej povedať, že som v poriadku. Že mi nič nieje. Horúce ruky ma položili do malých, chladných Aliciných. Zaniesla ma dovnútra alebo aspoň som si to myslela. Zaniesla ma do mojej izby. Nie do našej.
"Alice pusti ma. Som v pohode." Povedala som a pomrvila som sa. Jej stisk ešte zosilnel. Posadila ma na sedačku a zahľadela sa mi do očí.
"Že si to nechcela urobiť?" hlas sa jej na poslednom slove zlomil.
"Nemôžem bez neho žiť. Alice… ja nemôžem." Znovu som sa rozvzlykala. Cítila som sa taká slabá. Taká prázdna. Bez neho som nebola nič.
"Bella." Snažila sa byť silná ale prekukla som ju. Neprerušovala som ju však a vypočula si čo mi chce povedať. "Budeme tu s tebou. Aj nás to bolí. Ale spolu to zvládneme. Sľúbila si mu, že budeš žiť a odídeš za ním až keď nastane tvoj čas. Splň to. Neporušuj sľuby. Prosím. Neprežili by sme ďalšiu stratu. Mysli aj na nás. A na neho. Zachovaj si ho vo svojich myšlienkach."
"Vďaka Al."
"Sme tu pre teba. Budeme dole. Prosím o nič sa nepokúšaj. Ak sa ti bude chcieť príď za nami. Sme s tebou."
Akonáhle odišla a zatvorila dvere vyšla som na chodbu a prešla som do bývalej Edwardovej izby. Teraz už našej…teda nikoho. Potichu akoby som sa bála som otvorila dvere. Vbehla som do izby a potichu za sebou zavrela. Rozhliadla som sa. Nič sa nezmenilo odkedy sme tu boli naposledy. Ale zmenilo. On tu už nebol. A nikdy nebude. Lahla som si do postele, vzala si jeho tričko a rozplakala som sa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ms-hey ms-hey | 18. srpna 2009 v 22:59 | Reagovat

ja len by som velmi chcela poprosiť o hlásky
tu:
http://bonboneq4ewer.blog.cz/0908/1-sonc-1-kolo
prosííím plíííííííís
----
a za každý hlas urobím diplom
----
len sa musíš tam v jej komentároch podpísať že si mi hlásol
----
všetkých vás mooc lafujeeem ♥

2 LiL_BeLLa LiL_BeLLa | 19. srpna 2009 v 8:57 | Reagovat

bože, je to strašne krásne  :-(  :-|  :-|

3 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 19. srpna 2009 v 9:58 | Reagovat

juj,to je tak smutné,ale krásne...teším sa na pokračko :-(  :-(

4 AliceCullen AliceCullen | 19. srpna 2009 v 17:13 | Reagovat

take smutne chces aby som stale len plakala [:tired:]  :-(  :-x ale tesim sa na pokracko 8-O  O_O  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.