13. kapitola
Čas plynie…
Edward:
Sledoval som ako sa moja životná láska vzďaľuje. Všetci sme to sledovali. V mojom vnútri narastal hnev a smútok. A odpor. Odpor k tomu hnusnému človekovi. Nie to nieje človek ale upír. Hnusný odporný upír. Alice ma chytila okolo pliec a snažila sa ma odviesť dovnútra.
"Musíme niečo urobiť."
"Čo chceš urobiť? Nevieme kde ho máme hľadať."
"Ale ja to viem. V jeho myšlienkách… bol tam nejaký hrad. Tam bude. Podarí sa nám ho nájsť viem to. A ju zachránime."
A tak sme sa do toho pustili. Stále som mal pred očami ten hrad. Len som netušil kde je. Snažil som sa vybaviť si detaily. ale zatiaľ som si nič nevšimol. Ale podarí sa mi ju nájsť. Verím v to.
Bella:
Cesta bola útrpná. Prv sme išli dlho autom, neskôr lietadlom a potom ešte raz autom. Po celý čas som bola zatvorená a jediné čo viem, že ideme niekam do Škótska. Cestu som však nevidela. Okná boli príliš tmavé. Nemohla som sa ani skontaktovať s rodinou. Dokonca ani svoje veci som si nemohla vziať. Jediné čo som mala a čo mi pripomínalo rodinu bola jedna fotka vo vačku a snubný prsteň na ruke. Inak nič. Nič s miesta ktorému som hovorila domov. Teraz na čaká nový domov. Čierna budúcnosť. Načo sa vlastne sťažujem? Tak či tak mi to nepomôže. Jediné čo mi pomôže je zázrak. A ten asi nepríde. Pokiaľ som bola s rodinou bola som optimistka. Ale teraz už nie som. Akoby sa aj nádej, ktorá sa zatiaľ usídlila v mojom srdci slabla. Akoby aj tá nádej umierala. Akoby aj ona vedela, že nič sa nezmení a všetko ostane tmavé. Hneď ako sme sa dostali k nášmu novému domovu ma zavrel do izby. Bola prekrásna, to áno, ale nemala nič čo by som si dokázala obľúbiť. Nebolo tam žiadne citové naviazanie. Toto nikdy nebude môj domov. Prešla som ku skrini a otvorila ju. Mala som tam množstvo vecí. Pekných vecí ale nemali pre mňa taký význam ako tie čo som mala doma. Na tie sa viazali spoločné nákupy so sestrami. Chcela som sa vrátiť. Chcela som sa túliť v Edwardovom náručí. Sadla som si na sedačku a pozerala von oknom. Keby som mohla len jednu slzu vytvoriť. Aby odniesla ten smútok ale nie. Ja to šťastie mať nemôžem mať. Po prvý krát som začala ľutovať toho rozhodnutia stať sa upírom. Byť tak človek stačilo by len potiahnuť žiletkou po ruke a bol by tomu koniec. Všetkému. Aj dobrému aj zlému. Pokoj. Prepadla som depresii a len som myslela na to aký by som mala pokoj keby som umrela spolu z mojimi rodičmi. Niekde by som sa s nimi smiala a užívala by som si to. Slabý hlások mi vravel, že by som nikdy nestretla lásku a novú rodinu. A ten druhý hlas na to, že by som sa ich nikdy nemusela vzdávať. Tie dva hlasy sa v mojej hlave hádali a ja som si pripadala ako cvok. Ako totálny cvok. Rozprávať sa sama so sebou. Kto to kedy videl. Asi po hodine ma navštívil Matt. Bol obvzlášť milý a povedal, že mi dá čas nech si zvyknem a, že mu je jedno koľko bude čakať. Zvláštne je, že som tam len sedela a sedela. Pozerala von oknom a myslela na Edwarda. Len myšlienky na neho som mala. A občas som si otáčala prsteň okolo prsta. A myšlienkami na míle vzdialená. Ale bola som rada, že je v bezpečí. Som to ja a nie on mala by som byť spokojná. A dni plynuli a plynuli. Čas nemal pre mňa cenu. Nech si plynie. Nech si robí čo chce. Mohol prejsť tak týždeň dva. Možno aj viac. Moje oči boli už úplne čierne. Svoj posledný lov som absolvovala ešte s rodinou. Odvtedy už ubehlo veľa času. Proste nemám silu to sledovať. A čo by mi to aj pomohlo? Hypnotizovať sekundovú ručičku ako sa posúva. Nepohla som sa z miesta. Len som tam tak sedela a húpala sa dopredu a dozadu. Deň, dva, týždeň dva…
"Nie si smädná?"jeho falošný hlas na vytrhol zo zamyslenia. Pokrútila som hlavu. Cítila som tu zopár ľudí. Ale ak by sem náhodou prišli…aj keď mám vynikajúce sebaovládanie… nie som si istá koľko by som vydržala. Znova odišiel…
Myslím, že už je to zopár mesiacov. Ak pretým mala čierne oči tak teraz neviem ako by som to nazvala. Kedykoľvek okolo preletí vtáčik, vyletím zo sedačky a vrhnem sa za ním. Vždy sa mu podarilo utiecť. Aj ja sa len teraz bojím, že okolo pôjde človek a ja sa po ňom vrhnem. Že ublížim niekomu. A ako som tušila stalo sa.
"Ešte stále nie si smädná?"
"Nie!"
"Mne sa nezdá."
"Prosím neurob to. Prosím…"
Vedela som, že je to márne. Otvoril dvere a dovnútra vtiahol ustráchanú ženu. Všetky svaly sa mi napli. Prestala som dýchať. Usmieval sa a zdalo sa mu to veľmi zábavné. Vytiahol nožík a porezal ju na ruke. To som už nezvládla. Jemne som skríkla a tým som sa donútila nadýchnuť. Keď sa mi jej krv dostala do nosa skočila som po nej. Svoje ostré zuby som zaťala do jej krku a slastno pila tú tekutinu. Konala som inštinktívne. Len som chcela ukojiť svoj smäd. Keď som ju úplne vysala, vtedy som si uvedomila čo som urobila. Stiahla som sa do kúta a rozvzlykala som sa. Som úplne monštrum.
"Pošlem niekoho nech toto odprace. A ty sa daj do poriadku. Nech si na svadbe peknučká."
Prv som si to nezobrala k srdcu. Ale Matt ma skutočne požiadal o ruku. Nemyslela som na to. Ale teraz. Nemôžem sa vrátiť ku Cullenovcom s krvavými očami, ktoré budú hlásiť do sveta aký netvor som. Mattovi som povedala, že si to rozmyslím. Postavila som sa a prvý krát som opustila túto miestnosť. Nikoho som nestretla tak som sa rozhodla ho ísť hľadať. Našla som ho v jednej s izieb. Bolo to niečo ako pracovňa. Bolo tam veľa políc s knihami. Sedel za stolom a zo začiatku si ma nevšímal. Potom však obrátil svoju pozornosť na mňa.
"Ja som sa rozhodla. Vezmem si ťa Matt."
Ako som dopovedala postavil sa a došiel ku mne. Pobozkal ma na pery a povedal mi, že mi zoženie šaty a pôjde to vybaviť. Ja som sa vrátila do svojej izby. Okrem toho, že som netvor som aj upír, ktorý každým svojím rozhodnutím raní. A zradí. Týmto rozhodnutím som zmazala všetko čomu som verila. Neostala nádej, neostala láska, neostalo nič. Vôbec nič.

%20%E2%80%93%20okraj.png)




