9. Na hraničnom území
Začula som zvuk elektricky sa spúšťajúceho okienka. Zazrela som na Edwarda sediaceho za volantom. Pohľad na neho ma však nemohol nechať chladnou.
"Bella, tak si už konečne nastúp." Prikázal mi a rukou mykol kľučkou až sa dvere predo mnou otvorili. Naskytol sa mi pohľad na béžové kožené sedadlá.
"Ani nápad. S tebou ja nikam nejdem." Tvrdohlavo som si trvala na svojom a otočila sa, že odídem. Aspoň som mu tak nemusela čeliť zoči voči.
"Nemáš na výber." Ozval sa posmešne a vystúpil z auta. Zarazene som zastala uprostred cesty. Mal pravdu- ako vždy. Jediná možnosť ako sa mu vyhnúť by bolo premeniť sa. Na to som však okamžite zabudla. Po prvé, je zima a po druhé, mohla by som dopadnúť ako Jake. Prudko som sa otočila.
"A to povedal kto?" ozvala som sa hrdinsky, aj napriek tomu, že žiadne iné riešenie z tejto situácie mi nenapadlo.
"Človek, ktorý je ochotný bezpečne ťa odviesť domov." Trval si na svojom.
"A kde mám záruku, že sa tam aj dostanem?" nedala som sa.
"Nestačí ti moje slovo?" pokrčil plecami a zatváril sa nevinne. "Bella, ja nie som žiaden úchyl ani masový vrah, ktorý by ťa chcel zabiť, ak ťa zaujíma toto." Snažil sa ma presvedčiť.
"Možno nie, ale si nafúkanec, ktorý si myslí, že je niečo viac ako ostatní." Fľochla som mu do tváre. Zatváril sa prekvapene. Potom sa jeho výraz zmenil, akoby na niečo prišiel.
"Ty sa na mňa ešte stále hneváš za to, čo som ti povedal ráno?" Silno stisol pery až mu obeleli. Mlčala som. "Vieš, že som to nemyslel tak ako si to ty pochopila..." pokračoval.
"Tak ako si to potom myslel? Vysvetli mi to, pretože ja na iné rozumné odôvodnenie nemôžem prísť."
"Vieš, ja som to nemyslel ako urážku, skôr ako kompliment." Odvetil na moje prekvapenie. Namiesto toho, aby som sa týmto jeho odôvodnením cítila poctená, som sa ešte viac nazlostila, pretože to, čo práve povedal bola totálna hlúposť. Ako mi môže niekto, kto mi povie, že som nemožná, ešte aj lichotiť? Veď to je úplná somarina. Lepšiu výhovorku si už nevedel nájsť?
"Kompliment?" zasmiala som sa a hlas mi poskočil o oktávu vyššie tak, že to vyznelo akoby som bola na pokraji hysterického záchvatu. A možno som aj bola. Ruky, ktoré mi voľne splývali pri tele sa mi nevysvetliteľne začali triasť. Prsty som zatlačila do dlane a silno zaťala zuby. Edward si moje rozpoloženie okamžite všimol a stiahol sa. Snažil sa však ovládnuť svoj výraz a tak sa nedbanlivo oprel o kapotu svojho nablýskaného auta.
"Áno, ja viem, znie to čudne, ale tvoja schopnosť dostať sa do problémov vo mne podnecuje niečo, čo si sám neviem vysvetliť. Mám silné nutkanie ochraňovať ťa. Je to silnejšie ako môj rozum." Jeho hlas prichádzal akoby z čoraz väčšej diaľky. Vyznelo to, akoby sa priznával k niečomu strašnému alebo opovrhnutiahodnému. Tón, ktorým prehovoril ho zatracoval, no aj napriek tomu v ňom boli stopy nádeje. Mimovoľne som k nemu prikročila bližšie. Teraz sme si stáli zoči voči. Pozerali sme sa na seba a sústredene sme skúmali výraz toho druhého. Bol to Edward, kto prehovoril ako prvý.
"Ty mi neveríš." Zašeptal potichu. Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Edward otvoril ústa, že niečo povie, no prerušil nás celkom iný hlas. Vychádzal z auta a boli v ňom stopy netrpezlivosti.
"Hej, vy dvaja!" zakričala Alice a jej tmavovlasá hlava sa zjavila v okne. "Prestaňte už konečne s tým a nastúpte." Edward sa na mňa prosebne pozrel. Vzdychla som si a voľky- nevoľky nastúpila. Dvere som za sebou zatresla celou silou, aby som vyjadrila to, že tu nesedím dobrovoľne. Ozvena mi ešte hodnú chvíľu nepríjemne rezonovala v ušiach. Mohla som len dúfať, že nie len mne.
Sklonila som hlavu a tvrdohlavo sa zadívala na topánky. Ovzdušie v aute priam presakovalo napätím. Elektrizujúce ticho narušovalo iba pradenie motora a rýchle kĺzanie pneumatík po zasneženej ceste.
Trochu som sa pomrvila na sedadle. Aj keď bolo veľmi pohodlné, nevedela som sa usadiť tak, aby som necítila zvláštny nepríjemný pocit v žalúdku.
Zdvihla som pohľad, aby som zistila, čo to spôsobilo. Zo spätného zrkadla na mňa skúmavo hľadeli veľké topásové oči. Zračilo sa v nich niečo ako rodiace sa rozhodnutie alebo odhodlanie. Alebo...? Rýchlo som sklopila zrak. Do tváre sa mi vohnala červeň a tepna na krku mi divo búšila. Takto sa nechať vyviesť z rovnováhy, veď to je úplná hlúposť. Zatvorila som oči, aby som sa upokojila a v tejto polohe zostala. Aj napriek tomu som cez viečka cítila jeho spaľujúci pohľad. Bolo mi to nepríjemné. Želala som si, aby som mohla byť čo najskôr doma.
Z týchto myšlienok ma vyrušilo až tiché zaškrípanie pneumatík zastavujúceho auta. Prudko som otvorila oči. Vykukla som von oknom. Volvo stálo pred mojím domom hneď vedľa Jacobovho volksvagena. Spýtavo som sa pozrela na dvoch upírov sediacich vpredu. Ako je to možné, že prekročili hranicu? Opýtala som sa však niečo iné.
"Ako ste vedeli, že tu bývam?" žiadala som vysvetlenie. Bol to Edward, kto mi odpovedal.
"Sama si mi to povedala." Prehodil nedbanlivo s očami ešte stále upretými do spätného zrkadla. Nevedela som si vysvetliť, že som sa sem dostala živá. Ako je možné, že vedel šoférovať bez toho, aby venoval aspoň trochu pozornosti ceste?
"Povedala som ti len, že bývam v La Push, nič viac, nič menej." zavrtela som hlavou. Edward sa zamračil. Akoby v sebe zvádzal akýsi vnútorný súboj.
"Alice, choď domov." Precedil napokon pomedzi zaťaté zuby. Alice ho bez jediného slovka poslúchla a jej štíhla postava sa stratila v hustom lese. V nemom úžase som za ňou hľadela. "Vystúp si." Zamrmlal autoritatívne a sám vyšiel do chladného zimného večera. Poslúchla som ho. Zamieril do lesa. Nasledovala som ho. Videla som ako pomaly, ale rozhodne kráča do čoraz hustejšej tmy. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, no nie od zimy.
"Kam ma to vedieš?" hlas sa mi nevhodne zatriasol. Neodpovedal, len stále kráčal ďalej, akoby bol len nejaký stroj. "Edward!" prestrašene som vykríkla- nie však preto, žeby som sa bála o seba- bála som sa oňho. Konečne zastal a otočil sa.
"Už sme skoro tam." Hlas mal taký chladný ako vietor, ktorý mi nemilosrdne šľahal do tváre. Zatriasla som sa.
"Ja...musím sa už vrátiť. A aj ty by si mal ísť." Protestovala som a otočila sa, že odídem. On bol však rýchlejší.
"Nechoď." Chytil ma za ruku a tak ma zadržal. Vyvalila som naňho oči.
"Povedala som, že prídem o siedmej a je už takmer deväť. Určite sa už o mňa boja." vykoktala som nepresvedčivo. Teraz som sa ho bála. Chcela som pred ním ujsť. Pred tým jeho chladným hlasom a čudným správaním. Pomaly som si oslobodila ruku.
"Prosím, ostaň." Využil čaro svojich plápolajúcich očí, ktorým roztopil posledné zvyšky mojej ľadovej obrany. Úplne ma tým zhypnotizoval.
"Dobre, ale len chvíľu." Ako v tranze som napokon súhlasila. Opatrne ma chytil za ruku a ťahal ďalej do lesa. Už to nebol ten chladný Edward spred chvíle, aj keď jeho ruka bola rovnako studená ako stále. Postupne môj strach nahradilo niečo iné- zvedavosť.
O chvíľu sa pred nami pomaly rozostúpila tma a zasnežený les ožiarilo slabé svetlo žiarovky. Pred nami sa zjavila malá chatka. Spýtavo som sa pozrela na Edwarda. "Kde to sme?"
"Presne na hraničnom území." Povedal mi aj keď si nemyslel, že môžem chápať význam jeho slov.
"Aha." Vytisla som zo seba. "Párkrát som tu už bola, no nikdy som si túto chatu nevšimla." Prešla som okolo neho a vyšla po schodoch až na verandu. Celý čas ma sledoval veľkými topásovými očami.
Rukou som jemne odtlačila pootvorené dvere. S tichým zaškrípaním sa pomaly otvorili.
"Možno preto, že je dobre ukrytá." Usmial sa a vošiel za mnou do malej útulnej miestnosti. V krbe horel oheň, akoby niekto vedel, že tu práve dnes prídeme.
"Komu patrí?" spýtala som sa ho, kľakla si na koberec pred krb, natiahla ruky k ohňu a zadívala sa do plameňov, ktoré mihotavo plápolali. Trochu mi pripomínali plamene v Edwardových očiach.
"Pokiaľ viem, tak nikomu." Odvetil. Ešte stále stál vo dverách a díval sa na mňa. Už som sa na neho nehnevala. Nemohla som sa hnevať.
"Prečo si ma sem zaviedol?" Zvedavo som zažmurkala, pričom som si ešte stále zohrievala skrehnuté ruky nad ohňom. Žeby mi konečne chcel o sebe povedať pravdu?
"Chcem ti povedať niečo veľmi dôležité, tak ma, prosím ťa, neprerušuj, pretože neviem, či na to potom nájdem dostatok sily." Nachvíľu sa odmlčal. Nepriblížil sa ku mne ani o krok, iba tam stál uprostred dverí a vietor sa mu pohrával s bronzovými vlasmi. "Ja vlastne ani neviem, či robím správne. Neviem ako budeš reagovať. Bojím sa, že s krikom ujdeš, ale ty to musíš vedieť. Už sa ďalej pred tebou nemôžem pretvarovať." Bezradne sa prehrabol vo vlasoch a skúmavo si prezrel môj zmätený výraz. "To, čo som ti minule povedal, som myslel smrteľne vážne. Ja SOM nebezpečný. Pre teba aj pre ostatných. Bella..." Vzdychol a zmizol z dverí. Prekvapene som sa pozrela pred seba. Sedel oproti mne a uprene mi hľadel do očí. Opatrne som sa natiahla za jeho rukou, no odtiahol sa. "Som zabijak, netvor bez srdca." Obvinil sa a vytrvalo sledoval môj výraz.
"Nie." Zašeptala som iba. Trpko sa zasmial pričom odhalil svoje ostré zuby.
"Asi si to nepochopila správne, inak by si už dávno ušla." Skonštatoval akoby pre seba.
"Nie." Zašeptala som znova. Prekvapene sa na mňa pozrel.
"Tak potom keď už vieš čo som, prečo si ešte stále tu? Ty vari nemáš žiaden pud sebazáchovy." Zavrtel smutne hlavou.
"Edward, ja sa ťa nebojím. Nebojím sa ani toho čo si. Je mi to jedno. Je mi jedno, že si UPÍR!" Konečne sa mi ho podarilo chytiť za ruku. Bola ešte chladnejšia ako predtým. Neveriacky sa na mňa zahľadel. Zrejme neveril vlastným ušiam.
"Je ti jedno aj to, že som zabíjal ľudí?" snažil sa ma presvedčiť, že nie je hoden môjho priateľstva. Keby tak on vedel, že aj ja som netvor, ale celkom iný... Raz som mu to už chcela povedať. Vtedy nás však prerušili okolnosti. Teraz už nie. Ale pochopil by ma, keby som mu to povedala? Neodsúdil by ma práve on?
"Neublížiš mi." Vyhla som sa odpovede. Vymanil si ruku z môjho zovretia, zaťal ju v päsť, prudko vstal a začal chodiť po miestnosti. Aj ja som sa postavila. Trochu som sa zatackala a rukou sa oprela o rozpálený kozub. Rýchlo som ju odtiahla a prezrela si červenú škvrnu.
"Vidíš, ešte aj teraz som ti ublížil, neúmyselne, ale predsa." Opatrne sa načiahol za mojou rukou a priložil mi na ňu svoju chladivú dlaň. Vzdychla som si od úľavy. Potom ma donútil sadnúť si naspäť. Aj on si kľakol oproti mne.
"Nie, nedokázal by si to." Povedala som s úplnou istotou. Nebola som si celkom istá, čo ku mne cíti, no vedela som, že nie je netvor, ktorý zabíja nevinné a bezbranné ľudské bytosti. A navyše, veď ja ani nie som človek. Ja by som sa mu vedela brániť.
"Za normálnych okolností nie. Ale keby som bol vyhladovaný, bolo by mi to jedno. Bral by som hocičo a ľudská krv je pre mňa, pre nás všetkých, obrovským pokušením." Ešte stále sa ma snažil niečím vydesiť, dokázať mi, že by som mala utiecť. Vzdychla som si. Bola som úplne uvoľnená a celkom spokojná. Spokojná preto, lebo mi ešte stále mimovoľne zvieral popálenú ruku. Jeho reči o ľudskej krvi mi však vnukli myšlienku.
"A povedzme, keby nešlo o ľudskú krv? Dajme tomu, keby to bola krv vlka? Bola by pre teba rovnako príťažlivá?" usmiala som sa nevinne.
"Vlka?" oči sa mu rozšírili prekvapením. Kývla som hlavou na súhlas. V malej izbe sa rozhostilo ticho, ktoré narušovalo iba pukotanie dreva v krbe. Pozorne som sledovala Edwardov zamyslený výraz a trpezlivo čakala na odpoveď. "No, myslím, že nie. Ale prečo si sa ma spýtala práve na toto?" zaujímal sa, pretože zrejme neprišiel na to, čo chcel.
"Len tak." Pokúsila som sa o odľahčený tón. "A čo moja krv? Je pre teba tiež pokušením?" Pred jeho zvláštnym výrazom som sa trochu zakoktala. "No, vieš, musím to vedieť, aby som sa mohla snažiť ti to nejako uľahčiť alebo... no..." dodala som rýchlo.
"Nie." Odvetil pomaly, ale rozhodne a zatvoril oči. Teraz vyzeral ako socha vytesaná do dokonale hladkého mramoru. Vôbec sa nehýbal. Chcela som sa natiahnuť a dotknúť sa tej neľudsky krásnej tváre, no zistila som, že mi v tom niečo bráni. Bola to jeho ruka. Okamžite som sa spamätala.
"Nie, akože pre teba nie je pokušením, alebo nie, že ti to nemám nijako uľahčovať?" opýtala som sa po chvíli, keď som sa dostatočne pokochala na jeho dokonalosti. Takúto príležitosť som predsa musela využiť, pretože keď znova otvorí oči a pozrie sa na mňa, hanblivo sklopím zrak a začervenám sa- ako vždy, keď na mne spočinie pohľadom.
Vzdychol si a otvoril oči. Keď som pocítila váhu jeho pohľadu, začervenala som sa. Presne tak ako som predpovedala. Nevedela som sa poriadne sústrediť a konverzovať, keď na mňa takto hľadel.
"Tvoja krv je iná ako krv ostatných ľudí. Nevonia ani nesmrdí, akoby ti ani nekolovala v žilách." Nechápavo pokrútil hlavou. "Ale to nie je možné, pretože až tu počujem ako ti prudko bije srdce, cítim tvoju teplú pokožku." Pozrel sa na naše spojené ruky, akoby ho na nich zrazu niečo veľmi zaujalo. "Ako je to možné? V čom si iná ako ostatní?" zašeptal so sklopeným pohľadom a pozorne študoval každú podrobnosť na mojej ruke. Opatrne ju otáčal hore dlaňou a naspäť. Jeho dotyk mi spôsobil zimomriavky.
"Neviem." Zaklamala som. Čo som mu asi tak mala povedať? No vieš, ja som vlastne vlkolak. Nie.
"Aj tak na tom nezáleží." Odvetil a pustil mi ruku, ktorá mi bezmocne ovisla pri tele. Rýchlo som si ju skryla vo vrecku bundy a zaťala v päsť, aby som necítila tú prázdnotu, ktorá sa vo mne rozhostila, keď ma pustil. Ale záleží na tom, chcela som mu povedať. Ale ako? Ako mu to mám povedať? Znesie vlastne túto skutočnosť o mne? "Dôležité je, že iba pri tebe sa cítim sám sebou. Nič ma neobmedzuje, nemusím krotiť svoj smäd a nepočujem žiadne hlasy..." povedal zrazu. Zamračila som sa.
"Aké hlasy?" zvýšila som hlas. Odtiahol sa. Cítila som, že sa mi znova vzďaľuje. Začínal byť znova tým chladným nedotknuteľným Edwardom, čo predtým. Chcela som to napraviť, ale už bolo zrejme neskoro. Vstal a otočil sa mi chrbtom.
"Myšlienky. Tisíce myšlienok." Hlas mu posmutnel. Akoby ho to trápilo.
"Ty vieš čítať myšlienky?" Aj ja som vstala, tentokrát bez toho, aby som sa popálila. Teraz som už vedela odkiaľ sa dozvedel o tom, že som si na telesnej buchla hlavu. Ale keď sa dozvedel toto, musí už vedieť aj o tom, že som vlkolak. Tak prečo nič nepovie? Ale čo to vravel? Nepočuje pri mne žiadne hlasy? Takže moje myšlienky nevie čítať?
"Niekedy si želám, aby to tak nebolo." Odvetil na moje prekvapenie.
"Prečo?" nechápavo som pokrčila plecami. Veď je to obrovský dar, tak prečo to berie ako prekliatie?
"Niekedy je poznať tajomstvá druhých dosť nepríjemné. Určite by si neželali, aby o nich niekto vedel. Vedy sa cítim ako neželaný votrelec. A občas je to aj dosť deprimujúce." Otočil sa naspäť čelom ku mne. "A deprimujúce je aj to, že teraz neviem, čo si myslíš." Pohľadom sa mi vpíjal do očí, akoby v nich hľadal pravdu.
"Myslím si, že by som už mala ísť domov." Vyhla som sa odpovedi. "Billy bude určite zúriť." Vysvetlila som. Smutne sa usmial.
"Asi áno. Dúfam, že kvôli mne nebudeš mať žiadne nepríjemnosti." Vyznelo to akoby sa mi vopred ospravedlňoval. "Vieš, nemal som chodiť až sem. Bola to chyba." Dopovedal a ako duch zmizol v hustom lese. Ostala som tam stáť ako obarená. Spamätala som sa až vtedy, keď miestnosť vychladla a oheň v kozube zo sykotom vyhasol. Zdvihol sa kúdol dymu a ostrý zápach mi vrazil do nosa. Rozkašľala som sa a ruky sa mi začali triasť. Rýchlo som vybehla z chatky a s trhaným prasknutím som explodovala...

%20%E2%80%93%20okraj.png)





je to super...rychlo pokracko
