close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

7.Keď niečo začnete, mali by ste to aj dokončiť

22. srpna 2009 v 22:00 | ewikk |  Skúška osudu/ by Niki Lillian Evenson
7.Keď niečo začnete, mali by ste to aj dokončiť
Keď sa mi konečne podarilo Jacoba prehovoriť, aby ostal v posteli, bolo už na čase vyraziť do školy. Rýchlo som si nahádzala veci do tašky a nenajedená zbehla k autu.
Cesta mi dnes trvala dlhšie ako inokedy. Možno sa pýtate prečo? Istý podiel na tom mala tá kalamita a ľadová pokrývka na ceste, no väčší podiel mali moje

pochybnosti, ktoré mi nedovolili ani zaspať- výsledkom toho sú veľké fialové kruhy pod očami. Trápilo ma, či doktor zistil pravdu a povedal ju svojim deťom. Ak áno, už by so mnou Edward nikdy neprehovoril. Ale prečo to trápi práve mňa? Veď on sa nerozpráva s nikým iným okrem svojich súrodencov. Tak prečo by ma bolelo, keby sa mi vyhýbal a neprehodil so mnou ani slovko? Čo sa to so mnou deje? Nevedela som si odpovedať.
Nervózne som vystúpila z auta a rozhliadla sa okolo seba. Strieborné volvo tu už bolo. Srdce sa mi divo rozbúchalo. Bože, aké trápne. Rozplývam sa tu nad jeho autom. Vzdorovito som pohodila hlavou a keď som chcela prejsť, zakopla som a kľúče od auta s čľapnutím zmizli v halde snehu. Zatvárila som sa zúfalo. Ešte som sa ani nestihla zohnúť, už ma niekto predbehol.
"Tie veci ti padajú na zem samé alebo to robíš naschvál, aby som ti ich musel dvíhať?" Bol to Edward, usmieval sa od ucha k uchu a na prste si točil moje kľúče. Pozrela som sa na nich ako sa pri tej rýchlosti rozmazávajú do čiernej šmuhy.
"Nie, nerobím to naschvál. Ako som mohla čo i len tušiť, že sa tu akurát objavíš. Nesledujem ťa." Mykla som plecami a nastavila ruku. "A keď ťa to až tak veľmi obťažuje, tak ti sľubujem, že sa to už viackrát nestane." Zamračila som sa na neho. Úsmev z tváre sa mu vytratil. Vzdychol si a opatrne, aby sa ma nedotkol, mi položil kľúče do dlane. Silno som ich zovrela a strčila do vrecka bundy.
"Neobťažuje. Len som si robil srandu, ak si si nevšimla." Bránil sa.
"Okey." Otočila som sa, že odídem. Chcela som sa čo najskôr vypariť, aj keď sa mi trikrát nechcelo. Keď ma zadržal, bola som rada a v duchu som sa celá vytešovala. Hlupaňa! Mala by som sa od neho držať čo najďalej a nie ho vyhľadávať. Je to nerozumné. Takto by mohol ľahšie zistiť pravdu, ak ju už samozrejme nevie- potom to skrýva veľmi dobre....
"Počkaj. No....Ako bolo včera na telesnej?" otočila som sa späť a prekvapene zažmurkala.
"Ehm, celkom fajn. Prečo sa pýtaš?" Zaujímalo ma, prečo tak náhle zmenil tému.
"Len z čírej zvedavosti." Znova sa usmial tým mojím obľúbeným šibalským úsmevom, pri ktorom skoro stále zabudnem dýchať. "Čo robí tvoja hlava?" spýtal sa po chvíli, keď sme spolu kráčali na angličtinu. Zrejme sa rozhodol, odprevadiť ma. Vyvalila som naňho oči.
"Ako o tom dočerta vieš?" Mike mu o tom určite nič nehovoril, ani Jessica. Totižto on sa s nimi nerozpráva. Ale čo ak sa ich na mňa pýtal? Musím niečo vytiahnuť s Jess.
"Záleží iba na tom, aké máš konexie." Šibalsky žmurkol. Vyrazilo mi to dych a mozog mi prestal pracovať. Vzchop sa, opakovala som si v duchu stále dokolečka.
"Konexie? Veď ty sa tu s nikým okrem svojich súrodencov nebavíš." Namietla som, keď sa mi mozog opäť nahodil a začal pracovať.
Až neskoro som si uvedomila, že som ho týmto konštatovaním mohla uraziť. On sa však tváril úplne normálne, akoby to, čo som povedala nebolo pre neho vôbec dôležité. Ja by som sa určite nechcela izolovať od ostatných a trápilo by ma, keby tak bolo.
"Nenechaj sa tým zmiasť. Ale keď myslíš...." rukou si nedbalo prehrabol dokonalý účes a nahodil nečitateľný výraz.
"Hmm..." zamumlala som prihlúplo. Keď si všimol, že mu na to nič viac nepoviem, znova sa ozval.
"No, vlastne, bavím sa aj s tebou. Aj keď by som možno nemal." Trochu sa zamračil a na čele medzi obočím sa mu prehĺbila vráska. Mala som nutkanie natiahnuť sa za jeho prekrásnou tvárou a jedným dotykom mu ju zotrieť. To by však bolo veľmi hlúpe.
"Dajme tomu, že áno." Zamyslela som sa. "Podľa mňa je to veľmi irelevantné a aj trochu zvláštne. Stále si mi však neodpovedal na otázku." Pripomenula som mu.
"Ty si mi tiež neodpovedala, takže sme si kvit." Zvolil uhýbaví manéver.
"Som v poriadku. Udrela som sa len trochu do hlavy, to sa predsa môže stať každému, nie?" odvetila som nevrlo a odvrátila od neho pohľad.
"Nemyslím." Zamrmlal a cítila som ako si ma celú skúmavo prezerá. Odkedy sme sa stretli, neodtrhol odo mňa pohľad. Možno by mi to malo lichotiť, no v jeho tmavých, ešte nie čiernych očiach, som vyčítala nielen záujem a zvedavosť, ale aj akúsi hĺbavosť. Nad čím asi tak premýšľal?
"Čo?" spýtala som sa, akoby som nepočula, čo povedal. Zastavili sme pred dverami triedy.
"Vieš Bella, nemyslím si, že sa to môže stať každému, pretože ty si iná ako ostatní." Zamyslel sa. Čo to má znamenať? Prečo si myslí, že som iná? Ako iná? Jeho slová však mali aj nejaký iný, skrytý význam. No nevedela som prísť na to aký. A ten jeho výraz. Čo tým všetkým myslel? "Ak sa v okruhu päťdesiatich kilometrov vyskytne akýkoľvek problém, zaručene sa prilepí práve na teba. Si pre nich ako magnet, neodolateľný magnet." Dokončil po krátkej odmlke a tak mi všetko objasnil. Tak TAKTO iná. Hoci bol ku mne úprimný, zabolelo ma, že mi to povedal práve on. Potom ma zavalila vlna hnevu.
Bez pozdravu som sa zvrtla a zbabelo som ušla do triedy, aby som ďalej nemusela čeliť jeho pálčivému pohľadu.
V triede to však nebolo o nič príjemnejšie. Celou cestou k lavici ma sledovali dva páry tmavých očí Edwardových súrodencov- Aliciných a Jasperových- ako som sa dozvedela. Z ich výrazu som však nevedela určiť, čo si o mne myslia.
Celú hodinu ma kútikom oka sledovali, zrejme si mysleli, že to nevidím. Veď som sa to aj snažila ignorovať, no bezúspešne. Tak som sa radšej zadívala pred seba a skúsila sa tváriť normálne, aj keď mi zavše nervózne trhlo tvárou alebo sa mi zatriasli ruky.
Vyslobodil ma až zvonček. Netrpezlivo som nahádzala veci do vaku a vybehla z triedy tak rýchlo ako sa len dalo. Počas môjho únikového manévru som samozrejme spacifikovala pár spolužiakov, ktorý ma počastovali rozčarovanými pohľadmi a nadávkami. Ja som ich však ignorovala. Potrebovala som sa čo najrýchlejšie dostať preč. Preč od Cullenovcov.
Za prvým rohom som zastavila, chrbtom sa oprela o studenú stenu a zatvorila oči.
"Medituješ?" ozval sa dievčenský hlas. Bola to Jessica. Vydýchla som si, aj keď teraz by som bola najradšej sama.
"Uhmm..." začervenala som sa, že ma prichytila pri čine.
"Stalo sa niečo? Si akási zelená." zvedavo zažmurkala.
"Nie, nič. To len to počasie. Neprospieva mi." Pokúsila som sa o úsmev.
"Ach jasné, vo Phoenixe bolo stále slnečno..." Chápavo kývla hlavou.
Spoločne sme sa pobrali na hodinu. Jessica kecala o tom ako ju Mike pozval na ples. Myslela si, že pozve skôr mňa a dookola rozoberala všetky podrobnosti. Ja som len v správnych momentoch vyjadrovala svoju účasť, hoci som ju počúvala len na pol ucha. Rozmýšľala som o Cullenovcoch- ako stále.
Zrejme si to čochvíľa všimla aj ona, pretože som jej neodpovedala na akúsi otázku....
"Bella, počúvaš ma vlastne?" pohoršene pohodila kučeravými vlasmi.
"Prepáč, čo si hovorila?" zmätene som sa na ňu pozrela. Prevrátila oči.
"Lietaš v oblakoch či čo? Pýtala som sa ťa, či si si to s tým plesom nerozmyslela. Nie je povinné mať partnera. A ja aj ostatní by sme boli veľmi radi, keby si tam bola."
"Možno by som aj mohla...." začala som, no Jess ma okamžite prerušila a nadšene zatlieskala.
"Super. Máš so sebou dosť peňazí?" Dopekla, tak z tohto sa už asi nevyhovorím. No aspoň, že pôjdem sama. Takže žiadne tancovanie.
"Načo?" nechápavo som pokrčila plecami, keď sme vchádzali do triedy. Sadli sme si do lavice.
"Na šaty, samozrejme." Povedala nadšene.
"Myslím, že áno...." odvetila som potichu. Ďalej sme sa už nemohli rozprávať, pretože profesorka práve začala hodinu.

Zvyšok dňa prebehol podobne, s Jessicou sme sa rozprávali o poobedňajšom výlete do Port Angeles a plese. Pokúšala sa ma presvedčiť, že ma ešte určite niekto pozve. Zrejme si myslela, že mi to vadí. Opak však bola pravda. Práve keď sme vchádzali do jedálne, pýtala sa na Jacoba.
"A čo tvoj kamoš? Ten vysoký tmavovlasý svalovec. On ťa nepozve?"
"Nemyslím..." zavrtela som hlavou a pohľad mi zablúdil na opačnú stranu jedálne, k stolu, za ktorým mlčky sedeli piati "ľudia". Všetci sa pozerali niekam inam a tvárili sa nezúčastnene. Boli ticho.
"Prečo?" spýtala sa a na tácku si naložila jedlo. Nasledovala som jej príklad.
"On na takéto akcie nechodí." Odvetila som, keď sme spolu kráčali k stolu.
"Prečo?" opýtala sa znova.
"Neviem." Znova som sa pozrela na osamotený stôl na opačnom konci miestnosti. Cullenovci sa nepohli ani o milimeter. Nemala som ani tušenia, či počúvajú čo hovorím. Z ich výrazov som totižto nemohla nič vyčítať.
"Možno sa len hanbí. Skús ho pozvať ty." Naliehala Jess.
"Koho, Bella?" ozval sa veselý dievčenský hlas. Angela si práve sadala oproti mne a nenútene sa usmievala.
"Jacoba." Zamrmlala som nahnevane hľadiac na Edwarda. Možno sa mi to iba zdalo, no videla som, ako mu v tvári trochu trhlo. No inak nejavil žiadne známky toho, žeby načúval.
"To by nebol zlý nápad. Aspoň by si sa na plese sama nenudila. A navyše, je to fešák." Schvaľovala Jessicin nápad Angela. Znova to zvláštne trhnutie na Edwardovej tvári.
"Ešte si to premyslím." Odvrátila som pohľad od Edwarda a zadívala sa na tácku. Znechutene som vstala a odišla sprevádzaná prekvapenými pohľadmi Jessicy a Angely. Počula som ešte, ako sa Angela pýtala, či som v poriadku. Odpoveď som už nezaregistrovala, pretože som vyšla pred školu na parkovisko.
Studený vietor mi ovial rozhorúčenú tvár a prečistil mi hlavu. Sadla som si na schody a tvár si zložila do dlaní. Netušila som, čo sa bude medzi mnou a Edwardom diať na biológii, no vedela som, že to nebude nič príjemné.

"Hneváš sa?" opýtal sa Edward, keď si sadal na miesto vedľa mňa. Tvrdohlavo som sa zahľadela na lavicu. Takto bolo pre mňa ľahšie udržiavať konverzáciu. A ešte tu bol fakt, že som sa cítila urazená po tom, čo mi ráno povedal. Ale ako sa môžem NAŇHO tak dlho hnevať? A napokon prečo nie? Zvíťazilo to druhé.
"Nie." Odsekla som krátko.
"Nezdá sa mi." trval si na svojom. Opatrne som zdvihla hlavu, aby som preskúmala jeho výraz. Tváril sa neurčito, presne ako na obede.
"Vieš...ja fakt netuším, prečo sa so mnou bavíš, keď som podľa teba až taká nemožná." Nesúhlasne zavrtel hlavou.
"To som nepovedal." Zlostne stiahol obočie.
"Ale dosť jasne si mi to naznačil." Vrhla som na neho nahnevaný pohľad. Chvíľu sme sa na seba vytrvalo mračili, no keď som zistila, že on určite neustúpi, bola som to nakoniec ja, kto rezignoval. "Pokiaľ viem, ešte stále si mi neodpovedal na otázku."
"Ty to nenecháš len tak, však?" uhol pohľadom. Niečo predo mnou tajil. A nebolo to to, že je upír.
"Nie..." potvrdila som.
"Bella, prosím ťa, nežiadaj odo mňa odpoveď. Nemôžem ti ju povedať." Zatváril sa zúfalo a tmavé oči mu ešte viac potemneli.
"Edward, ja ti fakt nerozumiem. Začal si s tým ty, nie ja. A zvyčajne, keď sa niečo začne, malo by sa to aj dokončiť." Prekvapilo ma, keď som tak mimovoľne vyslovila jeho meno. Zavrtel hlavou.
"Nemôžem." Zopakoval a pohľadom sa mi vpíjal do očí. Prosil ma, aby som s tým nepokračovala.
"Prečo nie?" dožadovala som sa aj napriek tomu odpovede. Vzdychol si. Zrejme čiastočne rezignoval. V duchu som sa zaradovala.
"Pretože keby som ti to povedal, myslela by si si o mne, že som divný alebo že som ušiel z blázinca."
"Ale ty si divný." Vykĺzlo mi. Trpko sa zasmial. Keď som si všimla jeho bolestný pohľad, zháčila som sa. Nechcela som ho raniť. "Prepáč." Zašeptala som nečujne. Vedela som, že iba on ma mohol počuť. Trochu sa pousmial. Odľahlo mi.
"Vieš Bella, my dvaja by sme sa nemali priateliť." Povedal po chvíli. Vedela som množstvo dôvodov prečo nie, no boli mi totálne ukradnuté. Bolo mi jedno koľko dohôd by som musela porušiť, ak by som mohla byť s ním.
Prečo ma to k nemu tak veľmi ťahalo? Čo som k nemu cítila?
"Povedz mi jeden rozumný dôvod prečo nie." Nesúhlasila som s ním.
"Som nebezpečný." Pozrel sa na mňa a usmial sa tak, že mu prebleskli zuby. Naskočili mi zimomriavky a ruky sa mi začali inštinktívne triasť. Rýchlo som ich schovala pod lavicu, aby si nič nevšimol.
"Ak si ma tým chcel vystrašiť, musím ťa sklamať. Nepodarilo sa ti to. Ja sa ťa nebojím." Hrdinsky som mu čelila pohľadom.
"Možno by si mala. Každý normálny človek by si odo mňa držal odstup." Varoval ma.
"Lenže ja nie som normálny človek." Vyvrátila som jeho dôvod a až pozde si uvedomila, že som sa preriekla. Vrátiť späť som to však už nemohla. No čo, aj tak sa raz bude musieť dozvedieť pravdu. Tak prečo nie teraz? Veď som sama povedala, že keď sa niečo začne, malo by sa to aj dokončiť....
"Bella, nepodceňuj sa." Nesúhlasne sa na mňa pozrel.
"Veď ja sa nepodceňujem. To len ty si ma zle pochopil." Usmiala som sa a teraz som bola stopercentne rozhodnutá, že mu všetko poviem.
"Tak ako to potom je?" opätoval mi úsmev a zachmúrená tvár sa mu konečne vyjasnila. V očiach som mu zbadala zmätok.
"Ja nie som to, čo si myslíš, že som." Odvetila som mu v hádanke.
"Záleží iba na tom, čo si myslíš, že si myslím?" spýtal sa rovnako záhadne.
"No, myslím si....."
"....slečna Swanová?" Profesor Banner stál tesne pri našej lavici a prísne na mňa hľadel. Okamžite som zmĺkla. Možno to chcel osud, aby som Edwardovi nič nepovedala. "Ukážte mi svoje poznámky." Prikázal mi. No dočerta. Poznámky? Ani som netušila, že sa už začala hodina. Sčervenela som ako rak a vyhýbavo sa zadívala na lavicu. "Pre tentokrát vám to odpúšťam, dúfam však, že sa to už nebude opakovať." Radil mi. Kývla som hlavou a zahanbene som sklonila hlavu. Počula som tichý chichot vedľa mňa.

Na Edwarda som sa po celú hodinu už nepozrela. Túto potupu som si prirátala na jeho účet, hneď za jeho slová, ktorými tvrdil, aká som nemožná. Znova som bola naštvaná...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ADUlajda.:.TwilMania ADUlajda.:.TwilMania | Web | 23. srpna 2009 v 10:47 | Reagovat

Ahoj, u mňa je kontrola SB

2 tessiiii sb tessiiii sb | Web | 23. srpna 2009 v 20:21 | Reagovat

nechces spratelit na aboutavrillavigne.blog.cz?

3 Terkuska.Bell > sbčko které tě LoVuJe Terkuska.Bell > sbčko které tě LoVuJe | Web | 23. srpna 2009 v 23:27 | Reagovat

Ahojky...tak sem se vrátila..a budou nové články :) doufám že se stavíš na můj blog :) mám tě ráda :-*

4 naty naty | Web | 24. srpna 2009 v 12:32 | Reagovat

aoojiik spratelujes ete blogy?? pa napis.. :D

5 Twhite Twhite | Web | 24. srpna 2009 v 17:46 | Reagovat

ahoj jsem zpet....tak ke me mrkni...novinky:))

6 Selene Selene | Web | 24. srpna 2009 v 22:01 | Reagovat

ahojky...u mna je zápis do jedenj menšej sutaže..ma dve etapy...viac na stranke

7 Selene Selene | Web | 25. srpna 2009 v 0:40 | Reagovat

na blog som začala písat new poviedku..ked chceš prečítaj si predmluvu...nazov poviedky je Uratha-vlkolak v upírom tele

8 Luci & Dani & Kiki Luci & Dani & Kiki | Web | 25. srpna 2009 v 12:47 | Reagovat

super...se těším na pokráčko MOC..=D

9 AliceCullen AliceCullen | 25. srpna 2009 v 13:49 | Reagovat

wow....uz sa tesim na pokracko :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.