31. srpna 2009 v 21:12 | L!nduš
|
Ahojte, konečne pridávam novú kapitolu mojej poviedky - prisahám že hneď ako som ju dopísala, dala som ju sem. Keďže som už spoluautorka tohto blogu, šlo to čo najrýchlejšie. Nie som s ňou spokojná a skúšala som to aj nejako oživiť ale táto kapitola nemá byť vlastne nijak akčná. Podľa mňa som tam mala ešte niečo dopísať ale vážne neviem čo tomu chýba. Skúste to nájsť vy.
" Hej, Claire!" kričala som na ňu a pri tom sa predierala cez chodbu preplnenou študentmi. Stavala som sa na špičky aby som ju vôbec videla a naťahovala krk. Nečudujte sa, pár sekúnd po zvonení by vás mohli ušliapať a nikto by si toho veľmi skoro nevšimol. Konečne som ju dobehla a oprela sa hlavou o skrinku vedľa tej jej. Zdalo sa že sa ma zľakla ale nič nehovorila.
" Ahoj" vyhŕkla zarazene a čakala kým sa vydýcham.
" Vieš, premýšľala som o tom včerajšku a...dobre" Jej zmätenosť náhle zmizla a nahradila ju radosť. Zavýskla a začala ma mačkať vo svojom objatí.
" Som rada, mne si sa zdala od prvej chvíle milá. Uvidíme sa na obede" zobrala si veci, ešte raz ma objala a a odišla. Celkom som si vydýchla. V tomto období som potrebovala oporu a kamarátky. Možno je to trochu sebecké ale každý ich potrebuje. Spokojne som sa usmiala a zamierila na toalety.
Dôkladne som si opláchla tvár a snažila sa nepozerať do zrkadla, nepodarilo sa. Oči som mala ešte stále trocha napuchnuté, kruhy pod očami výrazné a bola som bledá ako stena.
" Au" pozrela som sa na ruku. Rezné rany na dlani sa začínali hojiť, no horúca voda tomu zrovna nepomáhala. Otočila som kohútikom a o pár sekúnd mi na ruky dopadala ľadová voda. Ešte raz som si opláchla tvár. Cítila som sa naraz svieža. Utrela som sa papierovými utierkami a odišla.
Na obed som sa snažila ísť pomaly ale mala som pocit že sú na mňa namierené všetky svetlá. Zobrala som si vodu a šalát ale určite to nezjem. Nepozerala som sa na stôl v rohu a hneď zamierila na druhú stranu.
" Ahoj" pozdravila som nesmelo a posadila sa vedľa Claire. Oproti nám sedelo nejaké dievča, ktoré som už určite videla... Jessica. A potom neznáme dievča s orieškovými vlasmi a šedými očami
" Jessicu poznáš a toto je Dawn" ukázala na to druhé dievča a zahryzla do jablka.
" Ahoj" usmiala sa na mňa.
Po pár plachých minútach som sa začínala cítiť normálne a nervozita zo mňa opadávala. Rozprávali sa o veľa veciach a ja som sa nažila aspoň trochu počúvať.
" Takže vidíte toho chalana čo sedí vedľa Bellinej sestry" šepkali si.
" Je z Montany ale narodil sa tu. Jeho rodičia dostali prácu v Seattli" pokračovali. Snažila som sa ho nájsť ale pohľad mi zakotvil na stôl Cullenovcov. Gracen na mňa nesmelo hľadela a ostatní nikam konkrétne. Pri jej pohľade som sa cítila previnilo. Jej veľké očká vyzerali smutne a ostražito. Vtedy Edward zdvihol hlavu a nervózne sa na mňa zahľadel. V tom okamihu doňho Grace jemne šťuchla a hodila hlavu smerom ku mne. Ani sa na ňu nepozrel ďalej mi bez okolkov hľadel rovno do tváre a ja som ako zhypnotizované jahňa svojím lovcom
mu pohľad oplácala. Náš kontakt som prerušila až ja. Až potom som si uvedomila že je pri našom stole nejako ticho. A aj bolo. Všetky tri ma prekvapene pozorovali akoby sa snažili z môjho pohľadu niečo vyčítať.
" Čo je?"
" Bella, myslím že nie sme jediné kto si toho na tejto škole všimol ale... stalo sa niečo prečo sa s nimi nebavíš?" ujala sa slova Claire a šibla očami ku Cullenovcom.
" Myslím že nič konkrétne"
" Je to kvôli Edwardovi? Odmietol ťa?"
" Nie, nie ja len... už nevie čo chce. A ani ja. Je to len... komplikované" Neodpovedali. Hľadeli mi za rameno. Otočila som sa a skoro dostala infarkt. Nado mnou sa skláňal Edward, svojimi zlatými očami do mňa prepaľoval dieru a naše tváre boli len centimeter od seba.
" Môžem s tebou hovoriť?" zašepkal mi do tváre a usmial sa pokriveným úsmevom. Slabo som prikývla a oddialila sa. Pripadala som si omámene. Zvuky akoby sa stíšili, akoby v tejto miestnosti nebol okrem nás nikto iný.
Vstala som od stola a nasledovala ho von s jedálne. Oprel sa o roh steny a ja som k nemu mlčky podišla.
" Tak... o čo ide?" snažila som sa znieť ľahostajne, nezaujato
" Ja len... povedal som že by sme ty a moja rodina nemali byť priatelia, že to nechcem"
" Teraz
mi to
všetko jasné" odvrkla som sarkasticky a on pretočil oči.
" Ja len som chcel aby si vedela: aj napriek tomu že nechcem pre tvoju bezpečnosť aby si sa s
nami bavila...to neznamená... že ťa nemám rád" hľadela som na neho ako na blázna.
"Postarám sa o seba sama"
" My sme nebezpeční, Bella"
" Tí čo sú nebezpeční nezachraňujú ľudí ale napadajú ich" odvrátil pohľad a keď sa na mňa
znova pozrel jeho oči planuli. Bolo v nich niečo čo som ani ja nedokázala rozlúštiť.
" Ja ľudí nezachraňujem, Bella" povedal a ja som v jeho hlase vycítila že je mu to trocha ľúto.
" Tak prečo...?"
" Chcel som zachrániť teba" Keď to povedal, zadíval sa na mňa vážnym pohľadom. Akoby
čakal kedy mi dôjde nejaká dôležitá informácia. No ja som stále čakala či to rozvinie a potom
mi to z časti došlo.
" Takže..." začala som.
" Bella!" vyrušil nás mne známy hlas. Hneď ako som sa otočila, uvidela som Taylor ako sa
hrnie k nám. Keď som sa otočila na Edwarda aby som mu povedala že musím ísť, nebol tam.
" Bella"
" Čo je Taylor?" obrátila som sa k nej z časti sklamane a z časti tak aby som jej dala najavo že
nás vyrušila.
" Všimla som si že sa bavíš s Claire"
" A to je tiež trestné?"
" Nie, ale zajtra som ich pozvala na taký pyžamový večierok"
Na druhý deň ma zobudili slnečné lúče páliace ma do očí. Celkom ma to potešilo, aj keď som
si už zvykla na čerstvý vzduch.
Dobrá nálada sa mi rozplynula ako para nad hrncom keď sa Cullenovci v škole neukázali.
Prišlo mi to akoby jedna moja časť chýbala ale dokonale ma zabavili Claire, jej kamarátky a
Taylor, ktorá si k nám dnes prisadla.
Večer to bolo úžasné. Pozerali sme horory, smiali sa, zabávali, ale v mojom vnútri som cítila
tú známu zmätenosť.
Hovorila som si... ako toto môže byť príbeh... keď neviem aké sú hlavné postavy?
Juhuu na par dni som prec a len co pridem najdem tu novu kapitolu?!... robis mi velikaaaanskuu radost a to ani nehovorim o tom aka to bola SUPIS kapitola... vazne... paci sa mi ako vies opisat tie pocity a taaak... bo niektore poviedky su take ze "isla som hentam, urobila som toto a hento" a ziadne pocity, a tuto je to fajne skombinovane, takze parada... len tak dalej a castejsie pls, aj ked nechcem naliehat a este k tomu aj ked bude skola... sak jaa si pockam, hlavne ked budu vsetky kapitoly take uzasnee... :)