close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Upíria lovkyňa 7.kapitola

3. července 2009 v 15:48 | Dark Angel |  Upíria lovkyňa I. časť/ by RenesmeeCarliee
7. Nepodarený útek

Pohľad Belly

Od dňa keď som sa premenila opäť na človeka som si dávala veľký pozor. Už som nemala takú silu, rýchlosť a obratnosť. Bola som opäť ten krehký, zraniteľný človek.
Dlhé noci som plánovala útek. Pokúšala som sa oň už X- krát, ale vždy to dopadlo tak ak naposledy. Chytili ma. Vedela som ukryť pred nimi svoj pach, ale nie na dlho. Trénovala som to posledný mesiac. Bola som prekvapený keď sa mi môj talent zlepšil. Dokázala som Arovi ukázať myšlienky aj keď veľmi obtiažne a potom som zostala unavená.
Raz keď som sa pokúsila sa dostať von z toho prekliateho hradu som našla cestičku, ktorá viedla von. Zapamätala som si ju. Nabudúce budem aspoň vedieť kade ísť a nestratím sa v tom množstve chodieb. Z môjho dlhého a poriadne zamysleného okamihu som začula ako keby sa odohrával boj.


Na nič som nečakala a ľudskou rýchlosťou som vyštartovala pri dvere. Otvorila som ich a naskytol sa mi hrozný pohľad. Bojovalo tu snáď 15 upírov. Ale to čo som zbadala ma prekvapilo. Medzi nimi boli mne dobré známe tváre. Napríklad Alex. I keď nebol vždy na mňa taký dobrý, ale istým spôsobom som ho mala rada. Všimol si ma. Rýchlo pribehol ku mne a rýchlym hlasom mi povedla: "Bella. Tak Ťa rád vidím. Dozvedeli sme sa, že Ťa Volturioví zajali."
"Zajali?" Prikývol na súhlas. "Ale mňa nezajali. Išla som dobrovoľne."
"Si so mňa robíš akože dobrý deň? Mi sme sem Ťa prišli zachrániť a ty mi pokojne povieš "Išla som dobrovoľne"?" Týmto padla vo mne posledná kvapka trpezlivosti. Chytila som Alexa pod krk a vyzdvihla som ho nad seba. Iba lapal po dychu. Cítila som sa ako keby ma ovládol "živeľ", ktorý nejde zastaviť. Môj mozog registroval, že niečo robím čo by som nemala, ale nedokázala som prestať.
Niečo ma buchlo do hlavy a ja som pocítila ostrú bolesť, ktorá vychádzala z mojej rany na hlave.
Muselo ubehnúť snáď večnosť. Niečo nebolo v poriadku. Nevedela som ako skončil boj. Nevedela som kde som. Bola som stratená. Nemohla som prikázať vieškam, aby sa otvorili boli pre mňa príliš ťažké. Necítila som ruky, nohy. Jediné čo mi ostávalo bolo načúvať zvuky, ktoré okolo mňa sa diali. Zistila som ,že mám silnejšie zmysly ale nič iné sa nezmenilo. Stále som bola človekom. Toto striedanie človek- upír- človek- upír ma totálne vyčerpávalo.
Počítala som sekundy, minúty, hodiny, dni a stále všetko po starom. Pomyslela som si, že už je dosť "spania" proste musím otvoriť tie prekliate oči. Musím prinútiť svoje telo, aby ďalej fungovalo.
Otvorila som po nekonečnej dobe oči. Napínala som uši a počúvala zvuky, ktoré sa ozývali okolo mňa. Posadila som sa a poobzerala som sa okolo a zistila, že je to pekne zariadená izba.
V skutočnosti moja ,bývalá ´ izba bola menšia oproti tejto druhej izbe.
Veľmi ma zaujímalo čo je za tými druhými dvermi. Pomaly a neistým krokom som sa vydala k tým dverám. Potichučky som ich otvorila. No potichu ak sa dá tak povedať, hlavne keby nevŕzgali. Vyšla som na chodbu. Okolo mňa bolo veľa obrazov. Zdali sa mi povedome. Prechádzala som okolo ďalších dverí. Boli drevené a vyzerali veľmi staro ale i napriek tomu boli dosť odolné proti nárazu.
Po dlhej chodbe som sa dostala k dverám, ktoré boli iné. Trochu som ich pootvorila. To čo ma za nimi čakala ma do slova a do písmena vyľakalo.
Videla som 6 upírov ako sa kŕmia. Ale nie zvieratami ale ľuďmi. Aj keď sama som bola upírka, ale toto čo som videla ma úplne vystrašilo.
Ani som nevnímala čo sa deje keď zrazu pri mne sa objavila postava. Tá postava bol upír, ktorý sa kŕmil. Musel ma zacítiť. Oči mal čierne. Bol smädný. Ani som nezaregistrovala a už som len cítila jeho chladný dych na krku. Tá bolesť bola neznesiteľná. Pomaly som strácala vedomie. Ale ešte som začula zavrčanie a hromové dopadnutie niekoho na zem. A potom som už len cítila tú ukrutnú bolesť, ktorá mi zožierala každý milimeter môjho teľa.
Pohľad Edwarda


Bella bola opäť ten krehký človek. Alici mala stále víziu. Bella otvárajúca dvere. Bella zvíjajúca sa v bolestiach. Toto sa vždy opakovalo. Ale posledná vízia bola iná. Bella bola živá. Bola upír(zase). Toto mi dávalo poslednú nádej pre nás oboch. Dni ubiehali. Alice mala stále tie isté vízie alebo o trochu iné. Ale vždy skončili pre Bellu zle. Buď zomrela alebo sa stala to čo ja. Monštrum. Teraz už s tým nič nespravím. Už to neni to čo chcem JA alebo to čo si Bella vybrala.
Stále som čakal že sa vráti. Stále som mal tú poslednú nádej. Ale ona stále nikde. Už ma nebavilo chodiť po tomto svete. Pocity, ktoré som v sebe držal boli ako predtým ako prvý krát odišla.
Bolesť
Bolesť
Bolesť
Bolesť
Jediné moje pocity.
Vedel som, že niečo nie je v poriadku. Alice mala vízie, ktoré mi nechcela ukázať už len preto aby som zbytočne nevysiľoval.
Pohľad Alice


Už som to nevydržala. Musím mu povedať, že Bella sa vráti a úplne inej podobe. Niečo tušil, ale nevedel čo.
Pohľad Edwarda


Sedel som na verande keď som začul Alicine myšlienky. Ukázala mi víziu o Belle. Bella už nebola v kĺbku, ale pevne sedela na zemi. To čo ma prekvapilo boli jej oči. Boli červené.
Alice si v myšlienkach pomyslela: "Áno Edward. Dobre vidíš. S Belly je upír. A už natrvalo. Čoskoro sa s ňou aj stretneš.
Už sa teším na jej pohľad, dotyky, bozky.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.