
"Stavím sa, že budem dole skôr než ty!" zakričal na mňa Jacob z vedľajšej izby a vybehol z dverí presne v tej istej chvíli ako ja.
Rýchlo som si ho premerala kritickým pohľadom. Jacob bol do pol pása nahý a na sebe mal iba staré odstrihnuté džíny. Širokú hruď mal opálenú rovnako ako zvyšok tela a brucho mal vypracované tak, že sa mu tvarovalo do rovnomerných tehličiek. Jeho svaly boli vcelku obdivuhodné. Jeho pekná tvár bola vysmiata a oči mu žiarili ako malému chlapcovi, ktorý sa chystá vykonať nejakú šarapatu.
"Zabudni." Odpovedala som mu a uštedrila mu štuchanec do brucha, keď sa snažil popri mne prekĺznuť.
"Dobrý pokus." Zasmial sa a belostné zuby mu zažiarili a ostro kontrastovali s červenohnedou pokožkou na tvári. "Ale nevyšlo ti to. Vôbec to nebolelo." Chvastal sa.
"No počkaj." Vrhla som sa za ním, keď som si všimla, že sa mi snaží uniknúť. Schody sme brali po dvoch a celý čas sa strkali a kopali, aby sme toho druhého aspoň na chvíľu zastavili. Schodisko pod našou váhou nebezpečne zapraskalo a ja som mala pocit, že keď budeme pokračovať, čoskoro ho zrútime. Okamžite som s tým prestala. A to bola chyba. Jacob ma silno štuchol tak, že som si bolestivo udrela ruku a víťazoslávne prekonal posledný schodík.
"Vyhral som." Podpichol ma a zahrabol si do lesklých čiernych vlasov, ktoré mu počas behu padli do očí.
"Podvádzal si." Nesúhlasila som a šúchala si boľavú ruku.
"Nepodvádzal." Škeril sa na mňa. Vyplazila som naňho jazyk a otočila sa s úmyslom ignorovať ho.
"Bella, ty nevieš prehrávať." Uťahoval si zo mňa, keď si všimol môj nafučaný výraz. Celý Jacob. Aj napriek svojim sľubom som toto nemohla nechať len tak bez odozvy.
"A ty si hrozný netvor, Jacob Black. Ľutujem dievča, s ktorým budeš chodiť." Vykričala som mu do tváre a prešuchtala sa do kuchyne, aby som pripravila raňajky. Jacob ma potichu nasledoval.
"Povieš mi niečo, čo ešte neviem?" ozval sa mi za chrbtom jeho posmešný hlas. Zrejme mu dnes jeho dobrú náladu nikto a nič nepokazí.
Otvorila som šuflík a vytiahla z neho ten najostrejší kuchynský nôž, aký som tam našla.
"Neprovokuj." Zamávala som ním varovne rovno pred jeho tvárou. Potom som vytiahla dve žemle a začala ich rozkrajovať.
"Počkaj, pomôžem ti." Povedal zrazu Jacob a vytrhol mi nôž z ruky. Podozrievavo som prižmúrila oči a sledovala ako dvoma rýchlymi pohybmi rozsekol žemle napoly.
"Snažíš si to u mňa vyžehliť?" Myklo mi kútikmi úst, keď som si všimla jeho kajúcny výraz. Preto som sa radšej otočila a vybrala z chladničky maslo a šunku. Nevedela som sa na Jacoba dlho hnevať. Veď to myslel len zo srandy. A navyše tá ruka ma už vôbec nebolí.
"Bella, je mi ľúto, že som ti ublížil. Nechcel som. Akosi som neodhadol svoju silu." Zatváril sa vážne a zrejme mu to bolo naozaj ľúto.
"Nemusíš sa mi ospravedlňovať. Nebola to len tvoja vina. Veď aj ja som ti uštedrila pár kopancov." Zasmiala som sa nad tou komickou situáciou.
"To je dobre, že sa nehneváš." Začal a na tvári sa mu opäť rozhostil ten úsmev, ktorý ma tak hrial pri srdci. "Lebo keby si sa, bol by som ochotný vzdať sa víťazstva v tvoj prospech. Ale teraz...." umlčala som ho handrou, ktorú som mu hodila rovno do tváre.
"Jacob! Ty si nenapraviteľný!" rozčertila som sa znova, ale tentokrát len zo srandy.
"To si nemala." Zasmial sa Jacob, stiahol si z tváre handru a hodil ju po mne.
V tej chvíli sme zabudli na raňajky aj na školu a začali sa ohadzovať všetkým, čo nám prišlo pod ruku. Smiali sme sa a naháňali. Zrazu som sa cítila šťastná, že mám takého dobrého priateľa ako je Jake- prvýkrát po záhadnej nehode mojich rodičov a premene na vlkolaka.
Zastavili sme sa až vtedy, keď sme začuli tichý škrípavý zvuk kolies Billyho vozíka pred domom. Ešte stále som si nevedela zvyknúť na svoj citlivý sluch. V podstate som všetko vnímala oveľa intenzívnejšie. Rýchlo som sa pozrela na Jacoba a očami mu naznačila, aby spratal všetko, čo sa váľalo po zemi. Ja som zatiaľ natrela žemle maslom a položila na nich plátok šunky. Samozrejme, na tú moju nie.
"Dobré ráno. Počul som tu hluk, tak som sa prišiel pozrieť, čo robíte." Povedal Billy a jeho vozík zastal uprostred kuchyne.
"Práve robíme raňajky." Usmiala som sa a kútikom oka pozrela na Jacoba, ktorý stál pri mne a v ruke držal dva taniere. Všetko navôkol vyzeralo ako pred tou spúšťou, čo sme urobili. "Pridáte sa?" ponúkla som ho a jedlo zložila na malý jedálenský stolík.
"Nie, ďakujem, už som jedol." Odvetil Billy, podozrievavo si nás oboch premeral a zmizol v chodbe.
"A Jake." Zakričal ešte z obývačky.
"Áno, oci?" zatiahol Jacob, posadil sa oproti mne za stôl a zahryzol sa do žemle.
"Nezabudni sa slušne obliecť. Je to prvý deň v novej škole. Tak nech mi neurobíš hanbu." Znela Billyho odpoveď.
"Jasné, šéfe." Odpovedal Jake. Potom som už len počula ako si Billy spokojne zahundral a zapol televízor.
"Myslel som si, že to už nestihneme. Keby otec videl, aký tu bol binec, určite by bol dostal jeden z tých svojich záchvatov. Je strašne citlivý na poriadok." Prevrátil oči Jake a znova si odhryzol. Moja žemľa ležala nedotknutá na tanieri. Akosi ma prešla chuť.
"Tak to je potom dobre, že sme to stihli." Usmiala som sa a odštipla si kúsok žemle. "Nechcela by som sa stať Billyho terčom." Zažartovala som.
"Ha-ha-ha. Budeš to jesť?" ukázal na moju nedojedenú žemľu. Vlkolaci majú poriadne veľký apetít, no na mňa to zrejme neplatí.
"Nie. Kľudne si zober." Odvetila som a vložila do úst ten odštipnutý kúsok.
"Dík." Poďakoval a už si ju pchal do úst. Chvíľu som ho sledovala a potom som sa znova ozvala.
"Nerozumiem tomu, ako môžeš toľko zjesť. Keby som ja natrepala do seba také množstvo jedla, asi by som praskla." Nechápavo som pokrútila hlavou.
"Mám to v génoch." Vyhlásil hrdo. "Veľký podiel na tom však má aj to, že som vlkolak." Povedal a do úst si vložil posledné sústo.
"Aj ja som vlkolak a jem omnoho menej ako ty." Vyvrátila som mu jeho teóriu. Zamyslel sa a pošúchal si hranatú bradu.
"Tomuto jedinému nerozumiem. Všetci zo svorky majú veľký apetít až na teba, Bella. Neuraz sa, ale ty si bola vždy iná ako ostatní. Možno to bude tým."
"Možno." Zamyslela som sa a celkom zabudla na pokročilý čas.
"Stretneme sa o pätnásť minút pri aute." Povedal mi Jake, vstal a vybehol do izby. Ešte som počula ako sa za ním zatresli dvere, potom nastalo ticho- teda až na hlas komentátora a rev fanúšikov, ktorý sa ozýval z obývačky. Billy pravdepodobne sledoval opakovanie nejakého baseballového zápasu.
Tak toto je celkom obyčajné ráno u Blackovcov.
Vzdychla som si, vstala a napustila do dresu vodu, aby som umyla taniere. Poctivo som ich vydrhla, opláchla a položila nabok, aby trochu odkvapkali. Potom som uchopila nôž.
"Už som tu." Ozvalo sa nečakane za mojím chrbtom. Strhla som sa a ostrá čepeľ noža ma porezala na ruke.
"Au! Do frasa!" Zatočila sa mi hlava a trochu mi skrútilo žalúdok, keď som videla ako mi po prstoch steká krv. Nemysli na to, nemysli na to.....
"Je ti zle?" opýtal sa ma Jacob- už kompletne oblečený- , keď videl ako som zbledla. "Na, omotaj si to okolo rany. O chvíľu sa to zahojí." Povedal a pomohol mi sadnúť si. Nemysli na to!
Čochvíľa ma závrat prešiel a začala som sa cítiť lepšie. Odmotala som si uterák, ktorý bol celý skrvavený a pozrela sa na dlaň. Po rane tam ostala iba malá vystúpená ružová jazva. Naozaj to bola výhoda byť vlkolakom. Usmiala som sa.
"Už som v pohode. Môžeme ísť." Vstala som.
"Určite?" podozrievavo si prezrel moju bledú tvár.
"Na sto percent." Usmiala som sa znova, aby som ho uistila.
"Dobre. Ale šoférujem ja." Vyšiel z kuchyne a zamieril von. Nemala som ani šancu protestovať.
"Dovidenia." Zakričala som ešte na Billyho, keď som prechádzala okolo obývačky.
"Veľa šťastia, Bella." Odvetil a znova sa zahĺbil do baseballového zápasu.
"Myslím, že ho budem potrebovať." Zašomrala som si popod nos a otvorila dvere auta na strane spolujazdca.
"Hovorila si niečo?" opýtal sa Jacob a naštartoval svoj Volksvagen. Môj Pick-up bol odstavený hneď vedľa.
"Ale nič." Sadla som si a pribuchla dvere. Vnútri bolo trochu dusno, ale to som si takmer nevšimla, pretože teplota môjho tela sa okamžite prispôsobila. Toto bola ďalšia výhodná vec- vlkolakom nikdy nebola zima, aj keby bolo vonku mínus päťdesiat stupňov a oni by boli len v krátkom tričku a rifliach. Ale možno len preháňam...
O chvíľu sa už naše auto rútilo po ceste smerom do Forksu. Konečne som začala premýšľať o novej škole. Aké to tam bude? Nájdem si aj nejakých iných priateľov ako vo svorke a v rezervácii? Ale čo ak mňa ani Jacoba neprijmú? Čo potom? Začalo ma to trápiť. Určite medzi nich nezapadneme. Sme iný.
"Čo sa deje, Bella?" opýtal sa zrazu Jacob a tak prerušil ticho. Prekvapene som sa naňho pozrela. "A nesnaž sa mi tvrdiť, že nič." Dodal rýchlo.
"Myslíš si, že nás v tej škole prijmú? Že medzi nich zapadneme?" opýtala som sa ho. Zrejme to nečakal, zatváril sa šokovane. Potom sa rozosmial.
"Tak toto ťa trápi? Bella, nám môže byť jedno, či nás prijmú alebo nie. Aj tak by sme sa s nimi nikdy nemohli priateliť. Bolo by to proti pravidlám. Riskovali by sme odhalenie." Odvetil úplne vážne.
"Hmm..." vypravila som zo seba.
"Nestačím ti ja?" opýtal sa ma po chvíli, keď som mu nič neodpovedala. "Bella ty vieš, čo k tebe cítim. Vieš, že keby si chcela tak môžeme byť viac ako len priatelia." Znova to vytiahol aj keď som ho prosila, aby s tým znova nezačínal. Teraz sa len tak ľahko nevzdá.
"Myslím, že zatiaľ to postačí. Nechcem stratiť najlepšieho priateľa." Odvetila som. Vedela som, že keby som mu dovolila, aby prejavil svoje city, už nikdy by to medzi nami nebolo také ako predtým.
"Ale veď ty ho nestratíš. Budem naďalej s tebou, len nie iba ako priateľ." Nedal sa. Vzdychla som si a zahľadela sa pred seba. Stromy postupne redli a na bočnej strane som si všimla odbočku k veľkej budove. Pred ňou bola tabuľa s nápisom STREDNÁ ŠKOLA VO FORKSE.
"Jacob, o tomto sme už hovorili, poznáš môj názor." Odvetila som a vystúpila z auta na veľkom priestrannom parkovisku. Všade už bolo plno áut, väčšina z nich bola rovnako stará ako náš Volksvagen, výnimku tvorili len dve autá- strieborné volvo a červené BMW.
"Ale keby si si to rozmyslela...." Spoločne sme zamierili na recepciu.
"Budeš prvý, kto sa o tom dozvie." Zasmiala som sa a vošla do malej miestnosti.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





ahojky jak je a co prazdniny?
jinak tu povidku si prectu :)