close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Reťazec príbehov 5 kapitola - Carlisle a Jasper Cullen?

6. července 2009 v 21:27 | Dark Angel |  Reťazec príbehov by Rose Dublest
V izbe sa rozhostilo úplné ticho. Jasper mal nasadenú neutrálnu masku a ja som tŕpol čo mi na to povie.


" ty...ty by si ma chcel za syna?"


Opýtal sa ma opatrne.


" Ja...Jasper...viem že je to moc narýchlo...ale ja som tu sám... a bolo by mi dobre keby tu niekoho mám zo sebou."


" Naozaj?"



Opýtal sa Jasper a ja som mu len pritakal. V tom na mňa dopadol a horlivo ma začal objímať.


" ďakujem, ďakujem, ďakujem....rád sa stanem tvojím synom!"


Vykríkol a potom sa stiahol aby asi skontroloval situáciu. Ale ja som si ho zase vzal do náručia a takto sme spolu " oslavovali". Večer som volal Billymu , či si môžem vziať na zajtra dovolenku, dovolil mi to a potom sa ešte vypytoval na Jaspera...povedal som mu všetko a Billy bol úprimne rád že mám niekoho pri sebe.


Na druhý deň sme teda išli s Jasperom všetko vybaviť. Zavolal som Arovmu kamarátovi ohľadom všetkých jeho spisov, preukazov, papierov. Nadiktovali sme údaje a taktiež sme vydali adoptovací list. Potom som išiel s Jasperom na nákupy. Kúpili sme si oblečenie...ani ja som už dlho nebol na nákupoch, tak bolo treba ísť. Ale tie obchodníčky, ak som nepočul 200 zavzdychaní tak ani jedno.


Potom sme išli kupovať nábytok. Jasper hoci tvrdil že mu stačí iba pohovka, veď aj tak nespí neje. Ale ja som chcel pre svojho nového syna čo najlepšie veci. Takže sme nakoniec kúpili zelenú pohovku, modrú posteľ, drevený stôl so stoličkou, počítač, dve skrine a šatník. Jasper sa na mňa mračil, ale ja som mu povedal že ak chce byť môj syn musí ma aj poslúchať. Na tom sme sa poriadne pobavili.


Ale potom prišlo niečo ťažšie. Jasper chcel vedieť niečo o sebe. A tak, keď sme prišli domov, všetko sme vybalili a poprenášali, rozhodli sme sa zájsť do knižnice. Tam by mali mať archív časopisov aj s iných zemí.


Jasper mi povedal že vie len to kde býval a ako sa volá. Teda nejaký Jasper z Oregonu. Nevedel presne koľko bol u tých upírov. Predpokladal že pol roka. Prezerali sme všetky čísla Oregonských novín. Až som tam našiel jedného chlapca ktorý sa dosť na neho podobal. Jasper sa na to zadíval.


Nebolo tam napísané že sa hľadá, ale už to bola úmrtná správa.


" Dňa 9.11.1976 sa vykonala rozlúčka s mladým 16násť ročným chlapcom Jasperom Donegonom, ktorý sa 24.7.1976 stratil v Oregonskom lese. Pokoj jeho duši. "


Pod týmto textom stál text na náhrobnom kameni.


" Ak si kde si...ja si ťa raz nájdem zlato.....tvoja najdrahšia matka"


Jasper sa o mňa oprel a po tichu povzlykával. Pevne som ho objal a pokúšal sa ho ukľudniť. Je to hrozné dozvedieť sa o vlastnej smrti...pohrebe. Mňa by tiež zaujímalo ako vysvetlili mojej žene, že kde som. Nasadol som aj s Jasperom do auta a radšej sme už šli domov.


Jasper sa zavrel do izby zo slovami.


" potrebujem byť chvíľu sám"


Potom som už počul len jeho vzlyk. Zavolal som zatiaľ Billymu , že ako bolo v práci. Billy vravel že fajn, ale bezo mňa celkom nuda. Pýtal sa aj na Jaspera. Povedal som mu všetko čo sa stalo. Bol celkom z toho smutný. Ale potom povedal nech mu dám čas, že sa z toho dostane a že ho mám pozdravovať. Rozlúčili sme sa.


Už som to nemohol vydržať...boli to už 4 hodiny a tak som vošiel ku nemu do izby. Sedel pri okne, nohy pri tele a pozeral sa na oblohu. Možno si ma ani nevšimol, až keď som sa ho dotkol tak sa rýchlo strhol.


" Kľud...to som len ja...už je to v poriadku."


Mlčky prikývol. Natiahol som ku nemu ruky a on mi vhupol do náručia. Chápal som ho, ani ja by som nebol iný. Tíško nariekal v mojom náručí a triasol sa. Zistiť o vlastnej smrti by nik nechcel. A tie slová jeho matky. Mám to!


" Jasper?"


Vzhliadol mi do tváre. Bol tak zmučený.


" nechcel by si ísť pozrieť svoju mamku?"


" ale...ale veď...veď to nejde"


" Ale ide...prídeme v noci....môžeš ju aj pohladiť...aspoň sa s ňou rozlúčiš, a i ona s tebou"


" A ty by si išiel so mnou?"


Spýtal sa ma opatrne Jasper.


" To je hádam jasné že pôjdem s tebou, synu"


Usmial som sa na neho a i on na mňa. Neprešla ani hodina a my sme vyrazili. Lietadlá do Oregonu chodili pomerne často. Sedeli sme iba pol hodinu v letiskovej hale. Počul som hlásiť náš let a tak sme sa rýchlo rútili ku vchodu.


Let prebehol po tichu, nik sme nič nevraveli. Spomenul som si na Ara a tak som mu napísal sms.


" Ahoj najdrahší priateľ Aro...naše stretnutie sa blíži, už len 3 mesiace. Našiel som si syna, presne ako máš ty. Je úžasný, teším sa keď vás zoznámim. Pozdravujem všetkých.....Carl"


O vyše dve hodiny sme už pristávali v Oregone. Začali sme hľadať ulicu Fredericka Buttea. Nakoniec sme ju našli medzi poslednými. Bola na konci Oregonu. Číslo 14.


Krásny, veľký dom. Jasperovi rodičia asi celkom dobre zarábali. Jasper ohmatkával všetky steny domu. Pozeral sa na ne s takými iskričkami v očiach. Bolo to zaujímavé sledovať ho. Otočil sa na mňa a ja som mu len pokynul že môže ísť. Ja si tu počkám na môjho syna.


Jasper vyskočil a po stene vyliezol do okna. Našťastie bolo pootvorené, takže s ním nemal veľa práce. Vyšiel som si na strom a sledoval som Jaspera. Nechcel som aby náhodou urobil nejakú hlúposť. Nieže by som mu neveril, ale on sa teraz zíde s matkou ktorá si myslí že je mŕtvy.


" Mami"


Počul som aspoň tisíc ráz šeptať Jaspera. Posadil sa ku svojej spiacej matke a hladil jej ruku. Jeho matka sa usmievala. Asi vycítila svojho syna. Po chvíli otvorila oči.


" Zlato?"


Zašeptala a z očí jej vyhŕkli slzy.


" Áno som to ja mami"


Zašepkal zlomene Jasper. Matka sa rýchlo napriamila a objala ho. Jasperova matka bola celkom malá osôbka. Jasper bol asi po otcovi, ale nikoho takého som tu nevidel. Jasper si mamku vyhupol na seba a objímali sa. Matka ho hladila a bozkávala po celej tvári, nemohla uveriť že jej stratený syn sa vrátil.


" Mami ja som sa ....prišiel s tebou rozlúčiť"


Povedal zlomene, matka vzhliadla do jeho tváre.


" Jass... prečo nemáš zelené oči? Tie zelené oči do ktorých som sa tak rada dívala?"


" Mami... to ti nemôžem povedať...len chcem aby si vedela....že sa mám dobre...nemôžem tu ostať...bolo by to až príliš nebezpečné...ale ja sa ti budem ozývať...budem ti písať listy... a navždy ťa budem MILOVAŤ!"


Skoro až vykríkol. Matka sa mu hodila okolo krku a obidvaja nariekali....možno šťastím ale i nešťastím. Začínalo sa rozjasnievať. Začínalo ráno. Zo stromu som šepol ku Jasperovi, ktorý ešte stále svoju matku hojdal v náruči.


" Musíme už ísť synu...je mi to ľúto"


Jasper sa zahľadel na svoju mamku, po chvíli šepol.


" Mami... prepáč....ale ja už musím ísť...ja sa ti ozvem... milujem ťa"


Zašepkal. Matka vzhliadla usmiala sa na neho a pobozkala ho na čelo. Len choď synček, veď ja si na teba počkám. Pomaly ju položil na posteľ prikryl ju a posledný krát pobozkal, pohladil a šepol


" MILUJEM ŤA"


Vyskočil z okna. Jeho mamka zasnene zaspala. Jasper ešte rýchlo vbehol do domu. Napísal na malý lístoček "ďakujem, milujem ťa, navždy". Potom vzal pero a na brucho si priam vyrýval adresu domu. Bál sa asi že ešte raz stratí pamäť.


Potom zavrel a prešiel ku mne. Už nenariekal, iba ma objal a zašeptal.


" ďakujem"


Rozbehli sme sa na letisko, chytili najbližší let na Aljašku. Doma sme si obaja sadli na sedačku a rozprávali sa o našom živote, ale nie minulom. Nad minulosťou sme nerozmýšľali. Tešili sme sa na budúcnosť na to čo nás ešte čaká. Ja a môj syn, konečne šťastní....obaja...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 7. července 2009 v 15:26 | Reagovat

Smutná časť,to ako sa lúčil z mamkou,dojemné :-(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.