close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nádej na lásku...8. kapitola

18. července 2009 v 11:31 | Dark Angel |  Nádej na lásku by VampireGirl
8. kapitola

Dni plné prázdnoty…

Celú noc som bola vonku. Do svojho bývalého domu som nemohla ísť našiel by ma tam. A tak som sa túlala. Skoro ráno som sa vrátila. Počkala som až kým neodišli do školy. Potom som vbehla dnu, prezliekla sa a išla do školy. Školu som stihla len tak tak. Počas hodín to bolo v poriadku. Mala som ich sama. A na chodbách som sa nezdržiavala. No obed bol niečo iné. Nechcela som tam ísť. Stretla by som ich. A tak som sa radšej vybrala do lesa za školou. Prechádzala som sa. Keď zazvonilo čakala ma hodina s Edwardom.

Chcela som tam ísť. Ale po včerajšej hádke a strachu, že by tam došiel Matt(čo bolo nepravdepodobné, ale strach tu bol) a to som nechcela. Takto to šlo už zopár dní. Vyhýbala som sa milujúcej rodine a mojej jedinej láske. Cez noc som ostávala vo svojom dome. A cez deň som sa musela pozerať do jeho smutných, prázdnych očí.

Sedela som sama v izbe keď som mala ďalšiu s tých vidín. Videla som seba a Matta na záhrade. Pomaly som vstala a presunula som sa na záhradu. Nemuselo to byť dnes v noci ale niečo mi našepkávalo, že to tak bude. A mala som pravdu. Samoľúbo sa usmieval.

"O toto ti išlo však? Aby Edward trpel. Aj jeho rodina. Aj ja…"pomaly som stišovala hlas.

"Vieš prečo ťa mám tak rád. Si stelesnenie krásy a inteligencie. Bravo Bells."

"Prosím, prosím daj mi pokoj. Mne a mojej rodine. Prosím…"

"Teraz ti dám pokoj…na chvíľu. Ale Bells… mňa sa nezbavíš."

Znova zmizol. Stála som tam sama. A moju tvár zmáčal dážď namiesto sĺz, ktoré by som najradšej vyliala sama. Zdvihla som oči k nebu. Videla som každú kvapku. Znova som sa pozrela pred seba. Bola som taká sama, taká stratená bez neho. Ale… po tej hádke, z bezpečnosti. Nemôžem ho ohroziť. A najviac ma zožierala sa mu ani nemôžem ospravedlniť. Nevedela som čo robiť. Rozhodla som sa pre to najjednoduchšie. A to útek. Nasadla som do auta a došla som k nim(v podstate aj ku mne, aj keď sa to tak neodvážim nazvať) domov. Vybehla som hore. Na nikoho som sa nepozrela, s nikým nehovorila. Zobrala malú tašku hodila tam zopár vecí, mobil a kreditku, a odišla som znova do auta. Nikto ma nezastavil. Až na Alice. Čakala ma vonku a to som ja nečakala.

"Nedovolím ti odísť." Povedala chladným hlasom.

"Neodchádzam."šepla som.

"Tak prečo toto všetko?"

"Ver mi. Keby som mohla poviem ti to. Ale nemôžem. Prosím, nechaj ma odísť."

"A čo keď sa nevrátiš? Stane sa ti niečo? Nikam nejdeš!"

"Alice!" teraz som nasadila tvrdý tón. "Dokážem sa o seba postarať. A nikam nejdem. Len na pár dní do NY. Pozrieť rodičovský hrob a tak. Vrátim sa. Prisahám." Ani som nečakala na odpoveď len som sa otočila a nasadla. Kým som stihla zatvoriť schytila mi dvere.

"Ty nevidíš ako nám ubližuješ?! Ako ubližuješ jemu?! Alebo ti to je jedno?"

"Tak to nie. Nikdy by ste mi neboli jedno! Keby si vedela koľko teraz trpím. A nie kvôli tomu, že sa mi to páči. Je to kvôli tomu aby som vás chránila. Čo to nechápeš? Ja musím Alice! Odkáž mu, že ho milujem. Že je to pre jeho dobro. Pre dobro vás všetkých." Po tomto som musela odísť. Jednak som toho povedala veľa a musela som si premyslieť čo teraz.

Táto cesta sa podobala môjmu "úteku" s NY. Lenže! Tentokrát idem do NY a po druhé je mi horšie ako predtým. Oveľa. Cestu som trávila s krásnymi spomienkami a ťažkým rozhodnutím ako ďalej. Každá myšlienka smerovala len k nemu. Ako mi len chýba!

Ležala som v hotely na posteli. Oči zaborené do stropu. A myseľ znova pri mojom rozhodnutí čo ďalej. Ostať s ním? Aj napriek tomu, že sa mu to môže stať osudným? Odísť? Neviem. Tápam a rozhodujem sa. Ak by som odišla ranila by som ho ešte viacej. Ak ostanem. A dám si pozor…mohla by som sa aspoň ospravedlniť. Zatriasla som hlavou. Už sa stmievalo. Mohla som fungovať. Moje prvé kroky viedli k cintorínu. Navštívila som hrob rodičov, trochu tam urobila poriadok a položila tam dve biele ruže. Potom som šla na svoje obľúbené miesta. Spomínať.

V NY som strávila tri dni. Párkrát mi volala Alice, jediný člen, ktorý sa so mnou rozpráva. Vracala som sa domov. Rozhodnutá neraniť už nikdy viac. A rozhodnutá chrániť. Ak mám zvyšok večnosti stráviť s tyraniou s Mattovej strany, budem tak žiť. Ale mojich najbližších nikdy nesmiem raniť. Sú pre mňa všetkým. Stelesnením lásky a krásy. Nechcela som to riešiť so všetkými. Chcela som si to vyriešiť najprv len s Edwardom. Len ja a moja láska, ktorú som teraz tak ranila. Zaparkovala som na školskom parkovisku. Zašla som si vybaviť ospravedlnenku do kancelárie. Vedela som kde má Edward hodinu tak som zašla pred jeho triedu. Oprela som sa o stĺp a čakala som. Keď vyšiel len jediný pohľad ma dokázal zraniť. Ten smútok v očiach. Ostal stáť predo mnou a ostatný študenti pomaly odchádzali. Po chvíli sme tam ostali už iba mi. Len ja a moja láska.

"Smiem sa s tebou porozprávať?" prikývol. Prišla som k nemu bližšie. Natiahla som k nemu ruku ale potom som ju stiahla. No on ju však stihol chytiť. Zdvihol si ju k ústam a vtisol mi bozk do dlane. Potom si ma pritiahol k seba a objal ma. Úplne som sa stratila v jeho objatí. Cítila som sa taká slabá a zraniteľná. Ale bol tu on. Moja láska. Moje svetlo v tmách. Moje všetko.

"Odpusť mi. Prosím."

"Nevieš si predstaviť aký som rád, že si sa vrátila Bells. Už mi to nikdy neurob. Prosím. Nebudem od teba žiadať vysvetlenie. Ani ťa nebudem spovedať. Mne stačí tvoja prítomnosť. To je to najkrajšie." Už som nemohla ďalej čakať a prisala som sa na jeho pery. Vychutnávala som si náš bozk. Keď naše pery a jazyky tancovali v dokonalej súhre svoj náročný vášnivý tanec. Keď sme sa od seba odtrhli usmiali sme sa na seba. Chytil am za ruku a pomaly ma viedol k jeho autu. Zháčila som sa.

"Nemôžeme prv zaviesť moje auto? Potom by som mohla ísť k vám. A tiež sa chcem niečo pozrieť." Prikývol a odprevadil ma k môjmu autu. Potom prešiel k svojmu. Naštartovala som a odviezla som ho k sebe. Zaniesla som si kľúče dovnútra a pár minút som počkala či sa neobjaví vidina. Zatiaľ nič. Vybehla som von a vbehla som rovno do Edwardovho náručia. Zastavil ma a podržal ma v náručí.

"Tešíš sa už domov?"

"Nevieš si predstaviť ako veľmi. A tiež chcem vypadnúť s tohto miesta." Keď tento dom predám a zbavím sa už všetkých prekážok čo mi stoja v ceste tak konečne budem šťastná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 18. července 2009 v 19:09 | Reagovat

fakt super diel...som rada že od neho neodišla

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.