close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nádej na lásku...7. kapitola

17. července 2009 v 17:42 | Dark Angel |  Nádej na lásku by VampireGirl
7. kapitola

Spomienky alebo hrôza…pre mňa jedno slovo

Nebola som dlho sama. Asi po pol hodine prišiel Emmett. Ospravedlnil sa a ja som sa na neho nevedela dlho hnevať. A pomoc som potrebovala. A tak sme balili spolu. Dobre tak sme sa viacej smiali ako balili ale o tom potom. S Emmom bola veľká haluz. Večer zasa odišiel a ja som balila sama. Edward mal prísť až v pondelok ráno.

V nedeľu ráno som už mala všetky veci zabalené. Išla som do Port Angeles a dala do predaja môj dom. Aj keď som tu nebola dlho bude mi chýbať. Bolo ešte slnečno takže som sa von nedostala. Znova som si vytiahla svoju krabicu spomienok. Otvorila som ju a znova nahliadla do svojej minulosti. Sadla som si na sedačku a pozerala som si ju. Prechádzala som si fotky. Najprv svoje detstvo. Narodeninové oslavy, stretnutia, škola. Moje detstvo. Ani si ho poriadne nepamätám. Ďalej fotky , ktoré už niesu také šťastné, ktoré si pamätám a, ktoré bolia. Fotky mňa a Matta. Možno keby som ho nikdy nestretla…ale vtedy nám bolo dobre. Keby sme sa nerozišli nikdy by som nestretla Emmu a nestala by som sa tým čím som. A nenašla by som pravú lásku svojho života(existencie) a milujúcu rodinu. Potom nasledovalo len zopár fotiek s obdobia keď som ani nežila. Potom fotky s Emmou a rodičmi. A tam fotky skončili. Rodičia zomreli a Emma sa odsťahovala. Ďalej zopár darčekov. Emmin prívesok, rodičovské dary a darčeky od Matta. A nakoniec mobil, na ktorý mala číslo len Emma. Bol vybitý. Pohľadala som nabíjačku a dala ho nabíjať. Pustila som ho a našla 4 SMS. 3 boli od Emmy jedna prekvapivo od neho. Prečítala som si najprv tie od Emmy. Písala o tom ako sa má, o tom, že mi každý mesiac napíše a nakoniec blahoželanie k mojím nastávajúcim narodeninám. Celá šťastná som jej odpísala a poďakovala som jej. Potom prišla tá horšia časť. Otvoriť SMS od neho. To čo v nej stálo ma prekvapilo, zarazilo aj vystrašilo. S hrôzou som čítala tých pár riadkov. Stálo v nej:

Miláčik všetko najkrajšie pre teba. Myslím, že by ťa zaujímalo ako som skončil. Tá tvoja kamarátka Emma. Zvláštne stvorenie, že? Celý čas som bol pri tebe bližšie ako si myslíš. Stretneme sa. Ľúbim ťa Matt.
P.S. Já si ťa nájdem. Kdekoľvek.

S hrôzou som na to hľadela. Mobil som hodila do krabice a ostatné veci som tam šmarila tiež. Zaklapla som ju a vybehla som ju odniesť do svojej izby. Mala som neblahé tušenie. Nadávala som si, že som neostala u Cullenovcov. Ale v konečnom dôsledku som bola rada, že sa im nič nestane. Pomaly som schádzala dole schodmi. Cítila som sa ako v tých hororoch. Sedel tam dole. Oveľa krajší ako keď bol človek. No jeho modré oči tam už však neboli. Stratili sa v krvavom mori. Hľadel na mňa ako na svoju korisť. Nikdy som necítila skutočný strach. Ale teraz tu ten strach bol. Ladne sa postavil a kráčal smerom ku mne. Koľko krokov on urobil on ku mne toľko som ja urobila od neho. Ale ustupovať som nemohla večne a tak som narazila do steny. Teraz som si priala aby ma prijala medzi seba. Keď stál predo mnou mala som pocit silného dejavu.

"Myslel som si, že ti to skôr dôjde."

"To sme boli my?" hlas mi zlyhával. Moje oči odrážali všetok ten strach, ktorý napĺňal moje srdce.

"Čo odo mňa chceš?" snažila som sa aby sa môj hlas netriasol. Aby som vyzerala silná.

"Chcel som byť len s tebou. Tak dlho si tu nebola. A mne si už chýbala." Zasmial sa. Prišiel ku mne a zastrčil mi prameň vlasov za ucho. Ucukla som sebou. Zdrapil ma za ruku.

"Nerob si to ťažšie Bells." Chcela som sa rozbehnúť preč. No on mnou trhol späť a pritisol ma ku stene. Jednu ruku mi ešte stále zvieral a tú druhú si oprel k mojej hlave. Nemala som kam ujsť. Skláňal sa ku mne akoby sa ma snažil pobozkať. Kopla som ho nohou do brucha a dúfala, že aspoň zabránim tomu bozku. Zabránila som mu. Ale on mi zvrtol rukou a ja som počula zreteľné puknutie a potom riadnu bolesť. Zosunula som sa po stene a dúfala, že ma nechá a odíde. Pobozkal mi čelo a odchádzal. No pri dverách sa otočil a povedal ešte:

"Ešte sa uvidíme Bells. A snaž sa byť lepšia. Nebudúce by to nemuselo skončiť len zlomenou rukou." A jeho smiech sa strácal v diaľke. Sedela som opretá o stenu a tíško vzlykala. Ruku som si držala pritisnutú k hrudníku. Netušila som čo mám urobiť. Ak sa vráti a ja vtedy budem s niekým koho milujem…ak mu ublíži. Postavila som sa zobrala si len mobil a klúče ktoré som mala v izbe na posteli a vybehla som do auta. Dúfala som, že Carlisle je už doma. Keď som prišla ku Cullenovcom (nedokážem uveriť ale toto je teraz aj mojím domovom) všetci už boli doma. Otvorila som dvere a Edward sa mi rovno hodil okolo krku. Jemne som ho jednou rukou objala a rozhliadla sa. Carlisle tu nikde nebol. Takže bude vo svojej pracovni. Vymanila som sa Edwardovi s náručia a vybehla som do jeho pracovne. Zaklopala som a vošla a v zápätí som aj zamkla.

"Carlisle potrebujem pomoc." Povedala som. "Ja myslím, že som si zlomila ruku." Vyskočil zo stoličky a pribehol ku mne. Jemne vzal moju ruku a prezrel si ju. Prikývol a prešiel k stolu ku kľúčom od auta.

"Budeme musieť zbehnúť do nemocnice." Povedal a otvoril mi dvere. Poslušne som išla pred ním. Edward sa chcel hneď na mňa vrhnúť ale snažila som sa tom u vyhnúť. S Carlislom sme do nemocnice išli potichu. Nič sa nepýtal a ja som za to bola vďačná. Až cestou späť, keď sa na mojej ruke už skvela dlaha, sa ma spýtal.

"Bella čo sa stalo?" nevedela som čo mám povedať. Trepla som prvú hlúposť, ktorá ma napadla.

"Ja bola so hore na schodoch a ponáhľala som sa k vám a … zakopla som a … a spadla som a … podarilo sa mi zlomiť si ruku." Ledva som zo seba vysúkala. Mračil sa. Zrejme mi neveril. Ale predsa nič nepovedal. Prišli sme domov. Vystúpila som a rozhliadla som sa. Skenovala som každý kúsok lesa v okolí ich domu. Mala som pocit, že tu niekde je.

"Ideš dnu Bella?" spýtal sa Carlisle. Prikývla som, ešte raz skontrolovala terén a vošla som dnu. Ani som nestihla poriadne zatvoriť a už stál pri dverách a objímal ma. Schúlila som sa mu v náručí a on si ma privinul.

"Bella kto ti to urobil?" jemne som sa od neho odtlačila a pozrela mu do očí.

"Nikto. Len moja nešikovnosť."

"Bells, láska, prosím neklam ma. Čo sa stalo?"

"Nič." Klamala som znovu.

"Bells… prečo mi nedôveruješ? Ja pochopím všetko. Ja ťa chápem."

"Nechápeš nič Edward jasné? Nemôžem ti to povedať. Nemám ti čo povedať!" ani som ho nenechala dopovedať a vybehla som. Bola som neskutočne naštvaná. Nie na moju lásku ale na Matta. Zničil znova všetko šťastie. Prečo nemôžem byť šťastná? Prečo?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 18. července 2009 v 19:02 | Reagovat

Zaujímavý diel :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.