close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nádej na lásku 4.kapitola

14. července 2009 v 19:19 | Dark Angel |  Nádej na lásku by VampireGirl
4. kapitola
Život pokračuje a ja musím platiť za chyby
…aká chyba to bola vyhýbať sa citu tak silnému ako je láska. Chcela som sa ospravedlniť Edwardovi ako som sa k nemu správala. Aj k jeho rodine. Bola som hnusná len kvôli svojej minulosti a tomu, že ho milujem. Dnes na obede sa s ním porozprávam a ospravedlním sa mu. A aj sa mu poďakujem. Prvé hodiny ubehli príliš rýchlo a prišiel čas obeda. Išla som do jedálne. Sadla som si do najvzdialenejšieho kúta a len tak som sa pozerala. Potom prišli oni. A aké bolo moje prekvapenie keď tam nebol. Toto som teda nečakala. Okamžite som sa postavila a vybehla som s jedálne. Sadla som si von na lavičky a zložila si tvár do rúk. Po chvíľke som počula tichučké kroky vedľa seba.
"Smiem si prisadnúť?" spýtal sa hlas, ktorý som chcela počuť najviac. Zdvihla som hlavu a usmiala som sa.

"Áno. Ja chcem sa ospravedlniť. Za moje správanie. Bola som hnusná na celý svet a na vine som bola iba ja."
"Nie Bells neospravedlňuj sa." Keď vyslovil moje meno stuhla som. Takto ma volal Matt a odvtedy mi to nikto nepovedal. Staré rany sa ako keby otvorili. Stratiť neznamenám prestať milovať. Aj keď Matta už nemilujem(skôr nenávidím po tom čo my urobil)stále bolí čo urobil.
"Povedal som niečo zlé?" spýtal sa.
"Nie to je moja vina. Ja…vlastne ty s tým nič nemáš." Povedala som. "Len staré rany. Mohol by si ma ospravedlniť? Necítim sa dobre." Povedala som a postavila sa. Prebehla som školu a nasadla som do auta. Do kelu čo sa to so mnou deje?
Edward:
Dnes som nechcel ísť na obed. Tak či tak nejem a ani Bella tam nikdy nieje. Chcel som si ísť sadnúť na lavičky keď som ju zbadal. Sedela s tvárou v rukách a vyzerala tak smutne, že som mal veľkú chuť ju objať. Pristúpil som k nej a opýtal som sa jej:


"Smiem si prisadnúť?" zdvihla hlavu a usmiala sa na mňa. Jej úsmev bol ako dar… niečo po čom som vždy túžil.
"Áno. Ja chcem sa ospravedlniť. Za moje správanie. Bola som hnusná na celý svet a na vine som bola iba ja."začala sa ospravedlňovať.
"Nie Bells neospravedlňuj sa." keď som vyslovil jej meno ako keby zamrzla. Nevedel som čo sa deje.
"Povedal som niečo zlé?" spýtal som sa.
"Nie to je moja vina. Ja…vlastne ty s tým nič nemáš."povedala smutne.
"Len staré rany. Mohol by si ma ospravedlniť? Necítim sa dobre." Povedala a potom odbehla. Sedel som tam ako primrznutý. Čo sa jej stalo? Zazvonil zvonček a ja som sa nie veľmi nadšene presunul na ďalšie hodiny.
Bella:
Keď so prišla domov znova som sa zrútila na sedačku. Čo je to so mnou? Ako to, že myslím na Matta(poznámka autorky: ako predtým povedala nenávidí ho, ale myslí na neho s nevysvetliteľného dôvodu. Dôvod sa skrýva v jej vidinách.)? A prečo som vždy taká šťastná keď som s Edwardom? Ja… ani sama sa v sebe nevyznám. Na Matta som zabudla už dávno a ani som si ho poriadne nepamätala. A Edward…to čo som k nemu cítila bolo niečo iné… niečo nové. Ako keby sme si boli súdený alebo tak. A tá láska, ktorá spaľuje moje srdce…nikdy to nebolo také intenzívne a ja som cítila, že ho milujem, že je ten pravý a nikoho iného nechcem.
Stála som v jedálni a hľadala som knihu, keď ma znovu prepadla tá vidina.
Na ďalší deň bolo slnečno takže škola sa nekonala. Zavolala som, že sa stále necítim dobre a, že prosím o ospravedlnenie. Nadávala som na počasie. Dnes ho teda neuvidím. Vyšla som si teda na lov. Lov mi netrval dlho tak som sa zasa len tak prechádzala. Dostala som sa až na prekrásnu lúku. Na jej kraji zurčal potok a bola posiata miliónom kvetov. Sadal som si na jej kraj a bola som ešte v tieni no po pár minútach sa ma dotklo slnko a moja pokožka zažiarila. Chvíľu som ju sledovala ale potom som obrátila svoj zrak k nebu. Pred očami sa mi ukázal Edwardov obraz. Bol tak prekrásny. Usmiala som sa a zatvorila som oči. Len tak som si lahla a myslela na neho. Oči ma donútilo otvoriť len jemné zašušťanie.
Edward:
Dnes svietilo slnko a ja som ho preklínal. Dnes Bellu neuvidím. Stále som na ňu myslel a chcel som byť s ňou. Jasper vždy keď okolo mňa prešiel musel sa rozosmiať. Od rána sa len tak motám a neviem čo mám robiť. Ani len hudba, ktorá ma dokázala vždy upokojiť to tentokrát nedokázala. Rozhodol som sa teda, že zájdem an svoju obľúbenú lúku a tam na ňu môžem pokojne myslieť. Na lúke som bol do pár minút ale tesne pred ňou som sa zastavil. Ležala tam a usmievala sa. Jej pokožka sa blyšťala sťa milión diamantov a ja som z nej nedokázal spustiť oči. Pomalým krokom som sa pohol k nej ale stúpil som na vetvu a ona otvorila oči a posadila sa. Obzrela sa mojím smerom a keď sa naše oči stretli usmiala sa na mňa. Pre tento úsmev by som dokázal aj umrieť. Pre ňu by som dokázal vraždiť ale čo ak ona ku mne necíti to čo ja k nej? Podišiel som ku nej a sadol som si vedľa nej. Nič sme nevraveli a ani asi nebolo treba. Pozeral som sa jej do očí akoby ma hypnotizovali. Po chvíľke sa ona odhodlala k slovu.
"Nečakala som, že ťa dnes uvidím." Povedala a znova sa usmiala.
"Myslím, že to nikto z nás. Bella odkiaľ vlastne si?" spýtal som sa otázku, ktorá ma dosť zaujímala. Ako sa také nádherné stvorenie stalo týmto?
"Je to dlhá história. Pochádzala som s New Yorku. Moji rodičia zomreli a ja som poprosila priateľku aby ma premenila. Odišla som sem a chcela som začať nový život."
"Ty si túžila stať sa týmto?" a ukázal som na ňu. Prekrásne sa rozosmiala.
"Áno aj keď to asi väčšina nechápe. Stratila som všetko pre čo som kedy žila a…proste som chcela…"nedohovorila ale jemne posmutnela.
"Prepáč nechcel som aby si sa cítila zle."
"To je jedno. Nemala by som ťa s tým zaťažovať." Zašepkala so sklonenou hlavou.
"Na to sú priatelia."
"Vďaka." Povedala a na jej tvári sa znova ukázal ten prekrásny úsmev.
"Nechcela by si sa zoznámiť so zvyškom mojej rodiny?"
"Veľmi rada." A tak sme sa postavili a išli sme k nám. Po ceste sme sa rozprávali a veľa sa smiali. Za celých svojich 100 rokov som nestretol nikoho ku komu by som cítil to čo cítim k Belle. Ale nemôžem jej povedať čo cítim. Môžem zničiť aj ten priateľský vzťah, ktorý sme si konečne vybudovali. Nikto nebol doma. Žiadne myšlienky som nepočul. Sadli sme si s Bellou na sedačku a pokračovali sme v našej konverzácii až kým Bella stícha.
"Stalo sa niečo?"
"Smiem?" spýtala sa a pozerala priamo na moje krídlo. Prikývol som a ona sa postavila a došla k nemu. Sadla si a jemne prešla prstami po klávesách. Zaznela mne neznáma melódia. Potom prestala a pozrela na mňa.
"Nechceš si zahrať so mnou?" a na perách vyčarila prekrásny úsmev. Sadol som si vedľa nej. Naše boky sa dotýkali a my sme ticho hrali. Občas sa ma mňa pozrela a usmiala sa. Bolo to prekrásne len tu s ňou byť a nemyslieť na nič. Zrazu sa otvorili dvere a dnu sa nahrnul ako víchor môj brat Emmett a za ním zvyšok mojej rodiny. Bol som tak ohúrený Bellou, že som ani nepočul ich myšlienky. Chvíľu v tichosti stáli a my sme tiež nič nehovorili. Skákali očami s jedného na druhého až sa Bella nenormálne rozosmiala. Jej prekrásny smiech sa rozliehal po našej obývačke.
"Viem asi ako to vyzerá, ale len sme hrali." Povedala a zrazu sa smiali všetci.
Bella:
"Myslím, že by som mala už ísť." Povedala som a postavila sa k odchodu. Celé hodiny sme sedeli a všetci sa rozprávali. Veľa mi o sebe povedali a ja som ich spoznala. Alice a Rose nákupné maniačky ako som kedysi bola aj ja. Carlisle mi povedal veľa o našej histórii ale aj o jeho. Opisoval veci, ktoré som si ani nevedela predstaviť. Esme rozprávala o svojej rodine ako milujúca mama. Emmett nás v jednom kuse rozosmieval. A Jasper mi veľa o časoch keď žil. Ostatný sa tvárili akoby to počuli aspoň zopár krát ale ja som tým bola nadšená. Doba v ktorej žil bola mojou obľúbenou časťou histórie. A k tomu Edwardove, Alicine a Jasperove úžasné schopnosti. Edward dokáže čítať myšlienky ale moje sú mu chvála Bohu neznáme. Alice vidí budúcnosť. A Jasper cíti pocity a emócie ostatným. Každý mi povedal veľa o sebe a ja som to veľmi rada prijala.
"Bells…"znova som stuhla a Edward šľahol vyčítavým pohľadom po Alice. Tá sa však nenechala zastrašiť a pokračovala.
"Ja a Rose ideme zajtra nakupovať a tak sme si vraveli či by si nešla s nami."
"Dobre, teším sa. A ďakujem za pozvanie."
Rozlúčila som sa a vyšla von. Nemala som chuť sa nikam ponáhľať. Bol už večer takže som sa nemala kam ponáhľať a ani na mňa nikto nečakal. Takže som si pomalým ľudským tempom kráčala. Nebola som ešte ani na ceste, ktorá viedla ku Cullenovcom, keď sa za mnou objavil Edward.
"Nechceš zviesť?" spýtal sa a znova sa tak neodolateľne usmial. Nemohla som racionálne uvažovať tak som len prikývla. Do minútky stál pri mne aj s autom. Vystúpil a otvoril mi dvere a potom čo som nastúpila ich aj zavrel. Bol taký pozorný. Cestou sme sa rozprávali. Zastavil pri mojom dome. Sedela som v jeho aute a nechcela som odísť. Vdychovala som jeho úžasnú vôňu. Túžila som ostať s ním a dozvedieť sa ešte viac o ňom. Vdychovať tú vôňu celú noc a vychutnávať si jeho prítomnosť.
"Neostaneš tu?" spýtala som sa.
"Veľmi rád." Vystúpil a znovu mi otvoril dvere. Sedeli sme spolu na sedačke a rozprávali sa. Opierala som sa o neho a bolo mi s ním tak príjemne. Občas ma pohladil po ruke.
"Bella tak som si hovoril no… budeme mať školský ples a ja… nechcela by si ísť so mnou?"
Úplne som stuhla. Tak toto som nečakala.
"Budem rada." Chabá odpoveď. Najradšej by som mu odpovedala, že po ničom inom netúžim len byť s ním. Ostal so mnou celú noc. Až nad ránom odchádzal a ja som ho sledovala dovtedy kým jeho auto nezmizlo. Potom som zatvorila dvere a odtancovala som sa pripraviť na nákupy. Spievala som si všetky songy, ktoré ma napadli a bola som ako v siedmom nebi. Dokonca som si aj poskakovala. Keď prišla Alice a Rose ešte stále ma neopustila moja euforická nálada. Nasadla som do auta.
"Ahojte!"
"Hmmm ahoj čo sa stalo keď si taká mimo?"
"ÁÁÁÁle nič…"
"Vyklop to."
"Edward ma pozval na ples."
Obe ostali pozerať na mňa. Úplne prekvapené.
"Že aj. Konečne ťa pozval." Poznamenala po chvíľke Rose. Všetky tri sme sa rozosmiali.
Potom sme naštartovali a odišli sme do Siettlu. Nakupovanie bola veľká zábava. Alice a Rose boli veľmi milé, zábavné a mali úžasný cit pre módu. Pomohli mi vybrať šaty na ples. Boli úzke a tesne obopínali moju postavu. Začínali bielou farbou a postupne prechádzali do šedej až čierne. A pod prsiami bola saténová páska s mašľou. Vracali sme sa neskoro večer. Rozlúčili sme sa a ja som išla domov. Doma som sa nudila tak som si pustila film. Bol príliš krátky takže po chvíľke som zasa nemala čo robiť. Chcela som zavolať Edwardovi ale bolo mi to blbé. Namiesto toho som vyšla hore a spod postele som vytiahla moju krabicu spomienok. Už som ju chcela otvoriť keď som sa zarazila a radšej som si vyšla na lov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 KaTeCuLleN KaTeCuLleN | 15. července 2009 v 19:05 | Reagovat

jj super diel to bol,teším sa na pokračovanie :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.