close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Nádej na lásku...10.-11. kapitola

21. července 2009 v 19:07 | Dark Angel |  Nádej na lásku by VampireGirl
10. kapitola
Sen, ktorý mizne
Jediný kto vedel čo sa stalo na lúke sme boli my dvaja a Alice. Ostatným sme to ešte nepovedali. Chceli sme aby si to všimli. Keby sme boli ľudia bolo by to ľahšie. Stačilo by poklebať rukou pri večeri a všimli by si to. Alebo keby bol môj vyvolený niekto iný tiež by to bolo ľahšie. Edward je pozorný a často krát mi niečo kúpi.

A tak nám ostávalo len čakať. Jeden večer asi týždeň po tom čo ma Edward požiadal o ruky pritancovala Alice do obývačky kde sme sedeli zatiaľ len my dvaja aby nám oznámila, že Esme si to do troch minút všimne. A nezabudla pripomenúť, že konečne. A ako aj povedala tak sa stalo. Esme aj Carlisle zišli dole k nám a Esme si to všimla. Prv sa jej to zdalo normálne, že nosím prsteň ale potom sa jej to vyjasnilo a objala nás. Carlisle si to všimol ako druhý. A potom si to všimli aj ostatný. Zagratulovali nám a Alice už začala plánovať našu svadbu. Ako by sme ju aj mohli zastaviť. Aj keď som si teraz užívala svoje najkrajšie obdobie stále som mala na pamäti, že ešte nieje všetko v poriadku. Ešte stále tu niekde je Matt. Zatiaľ sa neozval ale nemohol ma navždy nechať. To sa mu nepodobalo. Ale pokiaľ tu nebol dokonca som si dovolila zariskovať. Ostávala som cez noc u Cullenovcov. Bola som si už istejšia. Strach nahradila dôvera v samu seba a vo svoju silu. Teda ak sa rozhodne na moju rodinu zaútočiť pozná kto v skutočnosti som. Emma ostala zatiaľ u nás. Tiež si po pár dňoch všimla, že sme s Edwardom zasnúbený. Bola rada lebo vlastne ona bola pri mne po tom čo som sa rozišla s Mattom. Ale ako to býva nič nieje naveky. Sedeli sme spolu všetci v obývačke a ja som zasa mala vidinu. Nieee. Bolo to niekde v lese bližšie nič neviem. Ale nebude to ďaleko.
"Ja musím ísť."
"Bells…dávaj si pozor."
Prikývla som a odišla som. Vonku som sa rozbehla. Prebehla som zopár sto metrov a zastavila som. Vedela som, že ma tu nájde a nechcela som bežať ďaleko. Aj keď som sa v duchu modlila aby nedošiel, prišiel. Hneď si všimol toho prsteňa. A mne ako keby oťažela ruka keď nič nevravel. Len sledoval ten prsteň a bol ticho.
"Myslel som si, že si my kedysi vravela, že ma miluješ naveky. Ale vidím, že si klamárka. Dám ti trochu času na to aby si sa s ním rozišla. Aby sa niečo nestalo tebe alebo tvojím blízkym. Nie som v tom sám. Nemysli si, že ak príde na boj budem bojovať sám. Zatiaľ sa maj. A skús to urobiť rýchlo aby sme potom mohli byť spolu." Znova zmizol. Prv sa vo mne nahromadilo neskutočne veľa hnevu. Hnev na neho. Ale potom sa pomaly menil na strach, beznádej, neistotu a znova na čas sa rozhodnúť. Znova stále predo mnou rozhodnutie, ktoré môže zraniť. Nielen mňa a Edwarda ale aj jeho rodinu. Zosunula som sa ku stromu a rozvzlykala som sa. Nenávidím ho. Ale ak by sa mi podarilo vymotať sa s tej svadby. Ak by sa mi podarilo odísť. Ale vedela som, že by sa mi to nepodarilo a aj keď veľmi chcem aby moja rodina bola v poriadku nedokážem to urobiť. Na to som príliš sebecká. Príliš chcem byť šťastná a chcem byť s nimi. Chcem tak veľa? Šťastie? Za to mám platiť takú cenu? Nie je na tomto svete spravodlivosť? A ak je tak kde? Milióny otázok sa mi rodili v mojej hlave. Konečne som si myslela, že je to za mnou, konečne som si myslela, že toto je môj šťastný koniec ale nie. Zobudila som sa s krásneho sna. A on mi mizne medzi prstami. Ako vzduch či dym. Proste je preč a ja s tým nemôžem nič urobiť. Jediné čo môžem je byť sa za svoju budúcnosť. Nič viac nemôžem urobiť.
Dostaviť sa domov mi trvalo dlhšie ako som si myslela. Potlačiť vzlyky a urovnať si to v hlave ma stálo veľa síl a tak či tak sa mi to nepodarilo. Domov som ešte prišla rozvzlykaná. Všetci boli dole a dobre sa zabávali. Znova som sa cítila sama. Sama vo svojej bolesti, sama vo svojej nerozhodnosti. Aj keď okolo mňa bolo veľa ľudí, ktorých milujem aj tak som a cítila sama. A o to mu asi aj šlo. Nie jemu ide o to zruinovať mňa aj moju rodinu. Urobiť z nás trosky. A ani neviem prečo to robí. Neverím, že je to len v tom, že ma miluje. Musí tam byť iný dôvod. Prešla som okolo nich ako duch. Akoby ani neexistovali. Ťažilo ma, že im to nemôžem povedať. Vyšla som do našej izby. Nechcela som byť sama v mojej. Chcela som byť v prítomnosti Edwardových vecí akoby my mohli pomôcť nájsť správnu cestu. Cestu, ktorá tam ani nieje. Nedokážem to urobiť tak aby boli všetci spokojný lebo taká cesta nieje. O chvíľu niekto zaklopal na dvere. Myslela som si, že je to Edward.
"O chvíľu som dole, láska."
"To som ja." Počula som Emmin hlas.
"Aha."
"Smiem vojsť?"
"Uhmmmm."
Pomaly sa otvorili dvere. Emma vyzerala nerozhodná ale potom prešla izbou a sadla na sedačku.
"Možno nechceš o tom hovoriť. Ostatní mi povedali, že o tomto nechceš hovoriť. Ale vieš, že sme k sebe boli vždy úprimné a kedykoľvek mi to môžeš povedať."
"Ak sľúbiš, že o tom nikomu nepovieš a čo najskôr odtiaľto odídeš po tom čo ti to poviem súhlasím. Nemala by som ťa vôbec ohrozovať ale ja to musím niekomu povedať. Poď so mnou." Povedala som. Ak by to dodržala nemuselo by sa jej nič stať. Nikdy by sa to nemusel dozvedieť. Vyšli sme spolu von a keď som si bola istá, že to nepočujú spustila som. Povedala som jej úplne všetko. Od začiatku. Keď som skončila chvíľu mlčala.
"Ja som tušila, že je to poriadny debil. To ťa teraz vydiera?" prikývla som.
"Čo od teba presne chce?"
"Aby som sa rozišla s Edwardom, opustila som rodinu a vzala si jeho. Ale ja nemôžem. Proste to nejde. Mám ísť sama proti sebe?"
"Neboj sa. Ostanem dlhšie. Niečo vymyslíme."
"Nie. Vrátiš sa. Sľúbila si mi to. Ak sa to dozvie…prosím."
"Dobre. Ale vieš, že to nerobím rada. Ostaneme v kontakte. Akonáhle ma niečo napadne volám ti."
"Dobre. Ďakujem ti. Nevieš si predstaviť ako mi odľahlo. Aj keď som ťa zatiahla do toho. Ja nechcela som. Ale keď som sa vyrozprávala… vďaka."
Vrátili sme sa spolu, Emma sa zbalila a rozlúčila a ja som ju odprevadila. Potom som sa vrátila. Bolo mi už lepšie aspoň som už nevzlykala. Pritúlila som sa k Edwardovi a ostala som pri ňom celú noc. Ako keby to bol posledný deň čo som s ním. A možnože to tak aj je…
Nebudem napínať... čítajte ďalej :))
11. kapitola
Ak je to čo chceš… som zmierená
No nebol to môj posledný deň a som rada. Aj keď riešenie problému som zatiaľ nepoznala. No nezaoberala som sa tým. Keď príde čas a ja sa budem musieť rozlúčiť s Edwardom a mojou rodinou urobím to. Budú vedieť, že odchádzal lebo ich milujem nie preto, že ich už nechcem vidieť. Že odchádzam lebo musím a nie preto že chcem. A preto som si čas s nimi užívala. Vedeli to. Vedeli, že sa deje niečo zvláštne niečo zlé ale nechali ma. Boli mi oporou a ja im za to ďakujem. Urobili z posledných mesiacov tie najkrajšie aké som kedy zažila. Skoro každý deň sme spolu niekde boli. Buď sme šli nakupovať(len my baby) alebo som so svojími bratmi a otcom trávila čas na lovoch. Dovolím si ich nazývať pravou rodinou. Lebo to sú. Milujúca mama Esme, najlepší otec Carlisle, Jasper a Emmett bratia na nezaplatenie a Rose a Alice najlepšie kamarátky a sestry. A v neposlednom rade Edward. Láska mojej existencie a nikto koho budem mať navždy v srdci. Či to bude v našej šťastnej budúcnosti alebo v mojej samote. Samote ale s láskou a rodinou navždy v srdci. Chcela som si ich zapamätať takých aký sú. Aj keď som nepoznala riešenie tohto všetkého vedela som čo budem musieť urobiť. Odísť. Odísť a nechať ich žiť s vedomím, že sa raz stretneme. Že ich budem mať navždy rada. A dovtedy kým sa dostaví tá vidina, ktorá ma len utvrdí, že je koniec tak budem pripravená. So slzami v očiach(myslené metaforicky lebo to žiaľ nejde) a láskou v srdci ktorá bude naveky patriť im. Myšlienkami budem blúdiť ku krásnym chvíľam, ktoré som strávila s Edwardom. No hlboko v srdci som cítila, že zasiahne vyššia moc. Že nebudem odsúdená na veky v samote a smútku, že sa láska vráti a ja budem znovu s Edwardom. Naveky. Nech tento čas nastane kedykoľvek a kdekoľvek. Nechcem sa s ním rozísť ale ak je to čo osud chce tak som zmierená. Aj keď viem, že možno to nedopadne dobre. Že toto nieje rozprávka a nekončí sa to vždy dobro víťazí nad zlom. Ale hlboko vo svojej duši cítim, že moja nádej pretrvá. A, že lásku znovu stretnem. Sedela som sama vonku a do vetra som zašepkala.
"Som rozhodnutá…ale nádej umiera posledná."
Jediné čo teraz ostávalo je rozlúčiť sa s nimi. Ale čakala som na poslednú chvíľu. Čakala som na znamenie a tým bola vidina. Vidina, ktorá keď príde budem vedieť, že je čas. Čas vzdať sa tohto snu a postaviť sa čelom k tejto nočnej more. Nočnej more zvanej večnosť v samote. Vošla som dovnútra a neušiel mi ich smutný výraz. Nič síce nevedeli ale vedeli, že sa stane niečo čo im zmení život. No ja som vyčarila úsmev na perách. Nádej a láska sú silné. A mňa udržia pri živote. Vzala som Edwarda za ruku a priviedla som ho ku jeho krídlu.
"Prosím zahraj mi." znela moja prosba. Jednoduchá vec, ktorá mne však dá tak veľa. Hral. Oprela som sa o neho a zavrela oči. Znova a znova som si prehrávala svoj život. Možno bol často bolestivý, nespravodlivý ale chvíle, ktoré som prežila so svojou rodinou, priateľmi, novou rodinou a Edwardom boli to najkrajšie čo som zažila. Imaginárna slza, ktorú som videla len ja mi stiekla po líci. Ani som si nevšimla kedy prestal hrať. Len ma pohladil po líci a povedal hlasom smutným ale plným lásky:
"Upozorníš ma však? Keď príde to čo má prísť."
"Ja prisahám. Budeš to vedieť."
A vtedy to prišlo. Bola to vidina iná ako každá iná, ktorú som videla. Bola som to ja. A lúčila som sa. Pred domom ma čakalo čierne auto s čiernymi oknami a ja som sa vydala do nového neznámeho života. Prehrala som si ešte raz tu víziu v hlave. Bola som si 100% istá, že sa to stane takto za 2 dni. Videla som totiž digitálne hodiny ktoré ukazovali presný čas a deň.
"Zajtra. Zajtra sa to dozvieš." Zašepkala som tak ticho, že so to nepočula skoro ani ja.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 LiL_BeLLa LiL_BeLLa | 21. července 2009 v 19:25 | Reagovat

WoW...zaujímavé,napínavé,krásne...

2 maily1709 maily1709 | 22. července 2009 v 10:03 | Reagovat

neviem preco ale dako som nenasla 9.kapitolu tak nechcem skakat

3 KaTeCuLLeN KaTeCuLLeN | 22. července 2009 v 10:17 | Reagovat

napínavé,škoda že ich musí opustiť toje smutné..som zvedavá ako to dopadne

4 wero wero | E-mail | 23. července 2009 v 16:55 | Reagovat

ahoj....prosim, nemohla by si pridat aj deviatu kapitolu....vdaka....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.