Nedokázala som sa pohnúť so svojou poviedkou tak som napísala toto. Dúfam, ža sa vám to bude páčiť. Ak nežiadam veľa pls nechajte mi koment. Ďakujem...
My immortal…
My immortal…
Nemala som pre neho žiadnu cenu. Nebola som pre neho nič. Len ďalší človek na jeho ceste večnosťou. Ale on ma miloval. A aj ja jeho. Boli sme spolu šťastný. Prekonali sme veľa nástrah a nebezpečenstiev.
Dokázali sme, že aj vzťah dvoch tak odlišných ľudí môže fungovať. Aj keď ja som len obyčajná ľudská bytosť a on je stelesnenie krásy. Mala som všetko. Lásku, novú rodinu, priateľku, dôvod na život. Mala som niečo po čom som tak dlho túžila. Ale prečo by to tak malo ostať však? Prečo by som mala byť šťastná? Nebol na to dôvod ty hlúpa. Asi každé MILUJEM ŤA bolo len klamstvo. Bola som len hračka s ktorou sa zahral a potom ju odhodil. Ale ja verím, že je tam teraz niekde šťastný. Že si niekde užíva s niekým pri ktorom si nemusí dávať pozor. Nemusí sa premáhať. Nemusí sa strážiť aby ju nezabil. Ale prajem mu to. Ak je šťastný tak nieje dôvod nebyť šťastná aj keď ja ostanem naveky smútiaca, prázdna schránka o ktorú nebude mať nikto záujem. Len ďalšia zranená duša. A načo sa vlastne ľutujem? Toto sa stáva denno denne. A tiež som o tom vedela. Vedela som, že raz tento sen skončí. Ale bol prekrásny. Plný lásky, dôvery, romantiky, pravidiel. Prežila som pekný život ale teraz je čas na smrť. Stála som na vrchole útesu a hľadela som dole. Jeho hlas na mňa kričal a more bolo pokojné ako keby nechcelo aby som skočila. No tak rozbúr sa. Zabi ma hneď ako sa ťa dotknem. Ale nechcelo sa ani pohnúť. Len sa lenivo prevaľovalo z vlny na vlnu. Nerozhodne som si sadla na kraj. Nevedela som čo mám urobiť. Skočiť? Neskočiť? Jeho hlas ma ubezpečoval, že ma miluje len nech neskáčem. Keď som sem kráčala cítila som sa taká silná. Ale teraz? Chcem zomrieť? Je to to čo ma vykúpi? Asi áno. Znova som sa postavila ustúpila o pár krokov a konečne sa rozhodnuto pozrela na koniec skaly. Stačí sa len rozbehnúť a je to. Koniec života. Tohto smútku, žiaľu, života bez lásky. Zatvorila som oči a začala kráčať. Keď som cítila, že útes sa končí, roztiahla som ruky a na pery sa mi usídlil úsmev. Posledný myšlienka na ktorú som myslela bolo, že ho nikdy neprestanem milovať a, že ostane v mojom srdci naveky. Zhlboka som sa nadýchla ale neskočila som. Niekto ma potiahol späť. Zdrapil ma za ruku a viedol ma čo najďalej od toho útesu. Keď uznal za vhodné, že už sme dosť ďaleko objal ma tak silno ako sa dalo. Bola to Angela. Neviem ako sa dozvedela, že som tu. Ako to mohla vedieť? Plakala. Potom ma vzala za ruku a odviedla ma do La Push.
"Mám ju." zašepkala slabo. Bol tak môj otec. Vzal ma do náruče a odniesol do auta. Nič som nechápala. Nevedela som prečo tam boli skoro všetci, ktorých poznám. Nevedela som prečo Ang plače ani prečo môj otec vyzerá tak strhane. A nateraz to bolo jedno. Moje viečka oťaželi a ja som sa područila snom. Snívalo sa mi o Edwardovi. Už to nebola tá strašná nočná mora, ktorá ma prenasledovala celé dni. Bola tam len on a ja, a naša lúka. Zobudila som sa na mieste, ktoré som nepoznala. Bola to pekná izba. Zvláštna. Iná ako tá moja. Bola tam len pekná posteľ, skriňa, sedačka a stôl a stolička. Znova my som asi zaspala ak by som nepočula Charlieho šepot za dverami. Rozprával sa s niekým ale neviem s kým.
"Musíme ho nájsť. Len on to vie napraviť."
"Nepáči sa mi to Charlie. On jej ublížil a mi ho máme ísť hľadať?" Jake?
"A kto jej pomôže? Pozri sa ako skončila. Nič si nepamätá s dňa predtým ako sa chcela zabiť. Nepamätá si ani, že mi, jemu a Cullenovcom a Angele nechala list. Už som sa s ňou rozprával ale najskôr si ani to nepamätá! Je na psychiatrii a len on to dokáže zvrátiť. Len on to dokáže napraviť. A jediné čo chcem je aby bola Bella šťastná."
Ďalej som nepočúvala. Pamätala som si to. Teda teraz už áno. A koho chcú hľadať? Kto mi pomôže? Nejaký úžasný cvokár, ktorý mi len povie to čo viem? Preboha ja počujem hlasy v hlave! To mi už nikto nepomôže. Jedine on. Ale on sa nevráti. Nemiluje ma. Je mu jedno ako som skončila. Mala by som ho nenávidieť ale ja ho namiesto toho milujem. Milujem ho a nikdy neprestanem.
Znova som asi zaspala lebo keď som sa prebrala stál v rohu miestnosti Jake. Pozeral na mňa smutnými očami a ja som nechápala prečo. Posadila som sa na posteli a usmiala sa na neho.
"Jake. Ako sa máš?" spýtala som sa naoko veselým tónom ale vo vnúti každá moja bunka kričala nech tu je on… on môj anjel.
"Nie som si tým istý. Myslím tým ako sa mám. A ty?"
"Ja? úplne v pohode." Zaklamala som. V poslednom čase som sa naučila aj klamať. Síce ma občas dokázali prekuknúť ale zväčša mi to išlo.
"Bella prečo si to urobila? Prečo si skočila? Kvôli nemu? Pozri sa kam ťa dostal."
On urážal moju lásku. Niekoho koho som milovala. Nie.. on za to nemohol. To ja. To ja som len slabý človek.
"Opováž sa to na neho hádzať." Zasyčala som.
"Ja to na neho nehádžem je to pravda! Pozri sa na seba. Si oživlá mŕtvola. Počuješ hlasy! Ako Jana z Arcu! Celé noci nespíš. Preplakala si kvôli nemu celé dni. A ja to nemám hádzať na neho. Je to len odporná hnusná pijavica!" rozkričal sa na mňa. Vyskočila som s postele a ukázala na neho.
"Neopováž sa tak hovoriť o ňom lebo…" nedohovorila som. Zahmlilo sa mi pred očami, srdce mi zrýchlilo a ja so potom videla len čierno.
Počula som pravidelné pípanie nejakého stroja a môj dych. Inak tu bolo ticho. Zobudila som sa znova v mojej izbe v cvokárni ako som to nazývala. Bola som pripojená na prístroj a v ruke som mal zavedenú infúziu. Fuj ihly. Odvrátila som zrak od mojej ruky a rozhliadla som sa po izbe. Bola som tu sama. Úplne sama. Nebol tu on, ani jeho rodina dokonca ani Charlie alebo Jake. Na stolíku som si našla lístok.
Bells keď sa zobudíš budem najskôr v práci a Jake v škole. Pokúsim sa ťa každý večer navštíviť. Mám ťa rád Charlie
Do izby mi prišla nejaká žena a skontrolovala prístroje, usmiala sa na mňa, spýtala sa ma ako sa mám a znova odišla. Ostala som tam sama a myslela som na svoju lásku. Ako som tak myslela napadla ma jedna pieseň. Mala som ju moc nemusela ale teraz sa mi tak hodila. Bolo mi jedno čo sa mi stalo. Tak som sa odpojila od tých prístrojov aj od infúzie, prešla som k oknu a začala som spievať.
I´m so tired of being here
suppressed by all of my childish fears
and if you have to leave
I wish that you would just leave
because your presence still lingers here
and it won´t leave me alone
suppressed by all of my childish fears
and if you have to leave
I wish that you would just leave
because your presence still lingers here
and it won´t leave me alone
Áno bolo to ako pre mňa. Môj hlúpy strach. A tiež bol stále tu. Stále som cítila jeho prítomnosť. Do izby mi vbehla tá istá sestra ale keď ma videla pohrúženú do seba a ticho spievajúcu odišla so smutným úsmevom.
these wounds won´t seem to heal
this pain is just too real
there's just too much that time cannot earse
this pain is just too real
there's just too much that time cannot earse
Nie. Rany na mojom srdci sa skutočne nezahoja. Jedine, že by sa vrátil a ostal tu so mnou. Ale viem, že nepríde a ja do konca svojho sprostého života budem musieť trpieť touto bolesťou.
when you cried I'd wipe away all of your tears
when you'd scream I'd fight away all of your fears
and I've held your hand through all of these years
but you still have all of
when you'd scream I'd fight away all of your fears
and I've held your hand through all of these years
but you still have all of
Bol to on čo zaháňal moje slzy, čo zahnal môj strach, čo ma držal za ruku a bozkal moje pery. A aj to skončilo a nikdy sa to nevráti.
you used capivate me
by your resonating light
but now I'm bound by the life you left behind
your face it haunts my once pleasant dreams
your voice it chased away all the sanity in me
by your resonating light
but now I'm bound by the life you left behind
your face it haunts my once pleasant dreams
your voice it chased away all the sanity in me
Tvoj hlas. Pomaly ale iste na neho zabudnem. Zabudnem na to ako si presne vyzerala ale vždy ťa budem vidieť vo svojej hlave. Vždy keď zavriem oči budem ťa vidieť. A asi stále budem počuť tvoj hlas aj keď už si nedokážem vybaviť presné zafarbenie.
these wounds won't seem to heal
this pain is just too real
there's just too much that time cannot earse
this pain is just too real
there's just too much that time cannot earse
when you cried I'd wipe away all of your tears
when you'd scream I'd fight away all of your fears
I've held your hand through all of these years
but you still have all of me
when you'd scream I'd fight away all of your fears
I've held your hand through all of these years
but you still have all of me
I've tried so hard to tell myself that you're gone
and though you're still with me
I've been alone all along
and though you're still with me
I've been alone all along
Ja a ty. Ja som tu a ty si len výplod mojej fantázie. Hlas, ktorý počuje, v mojej hlave. Ako milujem, keď sa na mňa hneváš. Ako milujem ten hlas, ktorý , hovoríš. Taký krásny. Taký úžasný. Neobyčajný. Vždy keď som robila niečo nezodpovedné objavil sa v mojej hlave. A ja som si to len vychutnávala a snažila sa dôjsť na to, ako ho donútiť aby tam bol. Aby mi hovoril v hlave.
Je zvláštne vedieť, že ste cvok. Chodili za mnou ľudia, ktorých som mala rada ale ja som stále čakala kedy príde on. Kedykoľvek sa otvorili dvere trhla som sebou ale vždy ma tam čakal niekto iný. René, Phil, Charlie, Angela, Jacob.
Spala som. A sníval sa mi pekný sen. Snívalo sa mi, že sedí pri mojej posteli a hladí ma svojou studenou rukou po tvári. Trhla som sebou a posadila sa. Predo mnou sedel na stoličke môj anjel. V celej svojej kráse. Úžasný sen pomyslela som si. Ale nemala som takú fantáziu. Aby sedel tu pri mne a smutnými očami plnými viny sa na mňa pozeral.
"Si nádherný." Zašepkala som. Ak je to len sen tak nech si ho aspoň užijem.
"Bella. Nie som. Som len netvor, ktorý ublížil tej najjemnejšej a najkrajšej žene na svete."
"Nekaz mi môj sen." Povedala som mu.
"Bell toto sa ti nesníva. Som tu. Vrátil som sa."
Neverila som mu ale musela som sa presvedčiť. Natiahla som ruku a prešla som mu po tvári. Ten dotyk bol takýto som si ho pamätala. Hebký ako hodváb a tvrdý ako žula. Bol to on. Sedel v mojej izbe a hľadel na mňa.
"Nebuď smutný."
"Ja ale som smutný. Nahnevaný a celému tomuto na vine. Bell to čo som ti povedal v tom lese to bola lož! Hnusná nepravdivá lož! Chcel som ťa len uchrániť pred samým sebou a pred mojou rodinou ale len som to zhoršil. Pochopím keď budeš nenávidieť a neodpustíš mi. Ale vrátil som sa aby som ti povedal, že ťa milujem. Že chcem byť s tebou a chcem aby si sa cítila znova dobre. Aby si mohla chodiť do školy a aby si mohla byť doma. A aby si mi odpustila."
"Ja ti nemám čo odpúšťať. Vrátil si sa a jediné čo chcem je aby si už neodišiel. Prosím už ma neopusť."
"Sľubujem, láska. A vďaka." povedal a prisal sa mi na pery.
Bella ostala s Edwardom a jeho rodinou navždy. Stala sa tým po čom túžila a žila nádhernú večnosť.
Pár slov na záver:
Aj keď v skutočnom živote to takto asi nie je, treba si udržať nádej. Len nádej na nový začiatok nás dokáže posunúť vpred. Máme milujúcu rodinu a priateľov, ktorý nás nezradia. V láske sa sklameme ešte mnohokrát ale skutočná láska prekoná všetky nástrahy. Pochopila som prečo píšem- pretože to mi dáva nádej. Nádej, že aj ja niekedy niekde nájdem človeka, ktorému budem veriť a budem ho milovať. Pretože nádej umiera posledná…VampireGirl

%20%E2%80%93%20okraj.png)





kraaaaaasnee