X. kapitola
"Alex som doma." Zakričala som do domu.
"Ahoj kde si bola? Inak máme návštevu. Čaká Ťa v obývačke." Odpovedal mi Alex keď sa vynoril spoza rohu.
Išla som do obývačky. Na sedačke sedel niekto, čo by ma ani nenapadlo.
Išla som do obývačky. Na sedačke sedel niekto, čo by ma ani nenapadlo.
"Ahoj Bella." Pozdravila ma Samantha.
Samantha bola moja kamarátka, ktorú som si našla pred 4 rokmi na škole. Vtedy som bývali v New Yourku.
Samantha bola moja kamarátka, ktorú som si našla pred 4 rokmi na škole. Vtedy som bývali v New Yourku.
"Ahoj Samantha. Čo tu ty robíš? Nemala by si byť v New Yorku?" Opýtala som sa jej.
"Hej mala. Ale včera sme sa presťahovali sem do Forks. A bola som v okolí obchodu so starožitníctvom a stretla som Alexa. Sme sa zarozprávali. A Alex ma pozval k vám. Ty si nebola doma tak som na teba počkala." Pokrčila ramenami.
"Dlho čakáš?" Prisadla som si k nej.
"Ani nie. Nejakých 10 minút."
"Aha. No bola som preč niečo si zariadiť." Vyhýbala som sa jej odpovedať priamo.
"Povedz páči sa ti tu? A čo škola? Vieš chcem sa tam prihlásiť."
"Škola je fajn. Možno budeme mať aj nejaké spoločné hodiny." Usmiala som sa na ňu.
"A čo máš chlapca?" Nadhodila tému čo je podľa nej tá naj.
"Mám." Odpovedala som jej hrdo.
"A ty máš chlapca? No asi ťažko keď ste sa presťahovali." Domyslela som si.
"Mala som chlapca. Lepšie povedané. Ale nedávno mal autohaváriu. Ja som bola s ním v aute. Ja som mala šťastie, ale on nie. Neprežil to. Toto je vlastne tá vec o ktorej som sa chcela porozprávať." Náhle hovorila smutným tónom hlasu.
"To bude dobré. Aj ja som to zažila. Viem Ťa pochopiť. A čo konkrétne by si chcela vedieť." Opýtala som sa opatrne.
Nahla sa ku mne a začala šepkať: "Mám taký čudný pocit. Ako keby tu stále so mnou bol. Možno to je podľa teba divné, ale ja verím, že je tu jeho duch. Akoby stál vedľa mňa a viedol ma ťažkými situáciami." Pozerala som na ňu s otvorenou pusou.
"Ale prosím Ťa možno sa ti len zdá. Aj ja mávam taký pocit, ale to je málokedy. A vôbec možno si to len namýšľaš." Zahovorila som to.
"A kde tu vo Forks vlastne bývaš:" Opýtala som sa jej a zmenila rýchlo tému.
"Na začiatku Forksu. Vedľa Angely Weberovej." Zamrzla som na mieste.
"Na začiatku Forksu. Vedľa Angely Weberovej." Zamrzla som na mieste.
"Angely. Angely Weberovej." Neverila som vlastným ušiam.
"Poznáš ju?" opýtala sa zvedavo Samantha.
"Áno poznám. Veľmi dobre." Povzdychla som si.
"No ja budem musieť ísť. Rodičia budú sa strachovať." Vstala zo sedačky. Aj ja. Doprovodila som ju k dverám.
"Ahoj Samantha." Pozdravila som ju.
"Ahoj. Ahoj Alex." Zakričala cez rameno.
Zabuchla som dvere a spoza záclony sledovala odchádzajúce auto. Otočila som sa. Hľadala som Alexa. Našla som ho v záhrade.
"Alex to je ďalší? Kto je na rade opustiť tento svet?" Opýtala som sa ho roztraseným hlasom.
"Samantha." Tíško vydýchol jej meno.
Mne sa zrútil svet. Všetci milovaní má opúšťajú.
Mne sa zrútil svet. Všetci milovaní má opúšťajú.
***
Na druhý deň všetko začalo od znova. Len s patrným rozdielom. Do školy prišla aj Samantha. Väčšinu predmetov som mala s ňou. S Angelou to bolo také isté ako posledné 3 dni. Jedine s Cullenovými sme postúpili vyššie. Už sme sa medzi sebou aj zdravili. Dokonca ma pozvali k sebe pri stôl. Zdvorilo som odmietla, ale oni na tom trvali. Tak som musela zo sebou zobrať aj Samanthu. Pretože sa na mňa lepila. Celý čas sa pri Cullenových ošívala. Kto vie asi prečo? Možno na ňu pôsobili dojmom strachu. Dokonca sa opýtala či je Edward voľný. Zarazila som ju pekne. Zdvorilo som jej predstavila svojho chlapca. Skoro jej vypadli oči z jamôk.
"To si robíš srandu. Že?" Snažila sa šepkať, ale všetci to pri stole počuli. Emmett vybuchol do smiechu. A potom aj zbytok rodiny. Bol to pekný deň pre mňa. Ale pre Samanhu možno ten posledný.
"To si robíš srandu. Že?" Snažila sa šepkať, ale všetci to pri stole počuli. Emmett vybuchol do smiechu. A potom aj zbytok rodiny. Bol to pekný deň pre mňa. Ale pre Samanhu možno ten posledný.
XI. kapitola
"Čo Ťa trápi?" Opýtal sa ma Edward jedného dňa, keď sme boli u neho v izbe a ležali na posteli.
"Nezdá sa ti, že sa na mňa lepí smola? A to ja druhým prinášam šťastie." Neveselo som sa zasmiala.
"V niečom máš pravdu. Ale hlavne v tom, že prinášaš šťastie. Pozri sa," ukázal na nás, " my sme toho svedkom. Máme jeden druhého. Čo si viac môžeme priať?" Objal ma tuhšie.
Posunula som sa vyššie. Ochotne v tom spolupracoval. Pritisla som pery na jeho krk. Posiala som ho tisíckami bozkov. Posunula som sa ešte vyššie. Drtila som jeho pery. On mi kĺzal rukami po tele. Skúmal každú moju krivku. Každý záhyb. Náhle strhol zo mňa oblečenie. Nie že strhol on ho brutálnym a tak vášnivým prudkým pohybom zahodil do kúta. S ním som spravila to isté. Len som si vytrpela na trpezlivosti. Ukazovákom som kreslila línie jeho svalov. Cez pery, po krku dole, cez stred hrudníka až po pupok. Tam som sa zastavila na opasku. Na to so už nemala trpezlivosť. Strhla som z neho nohavice. Vzdychal. Vrnel. Potešene som sa usmiala.
Spravil prudký pohyb. Teraz prevzal velenie on.
"Netráp ma." Zašepkala som mu v návale emócií. Potom sme splynuli jedno telo, jedna duša. Len náš svet.
On a ja.
***
Spravil prudký pohyb. Teraz prevzal velenie on.
"Netráp ma." Zašepkala som mu v návale emócií. Potom sme splynuli jedno telo, jedna duša. Len náš svet.
On a ja.
***
Ležala som v objatí Edwarda. Všetko bolo perfektné. Až do jedného momentu.
"Bella stávaj niečo sa deje." Prerušil to hrobové ticho.
"Och nie." Vedela som čo sa deje. Vedela som, že raz sa to stane. Skôr či neskôr. Ale nevedela som kedy. Nebolo to napísané čiernym tušom na bielom papieri.
Rýchlo som sa obliekla. Zobrala som prvé veci, ktoré mi padli pod ruku. Zišli sme dole po schodoch. Všetci Cullenoví stáli v bojových pozíciách. Náhle Edward stuhol. Toto neveští nič dobré.
"Bella budeš musieť ísť s nami." Oval sa Gustáv. Šéfov zástupca. Alebo skôr dával pozor na anjelov, ale len niektorých, hlavne tých čo neposlúchajú. Ako ja.
"Bella ty ich poznáš." Opýtala sa Alice. Edward pootočil hlavu.
"Áno poznám. Sú to čo ja. Anjeli. Ale nie strážny. Myslím, že ani ja už nebudem." Pozrela som na Gustava, Ale v tvári mal neutrálny výraz.
"Budeme musieť ísť Bella." Upozornil ma Gustáv.
"Mám vás všetkých rada. Sľubujem, prisahám, že raz sa vrátim." Všetkých som zúrivo objala. Naposledy som objala a pobozkala Edwarda.
"Edward si to čo ma v živote postretlo to najlepšie. Budeš v mojom netĺčucom srdci navždy. Nikdy ťa neprestanem milovať. Aj keď mám to nie je súdené. Budeš vypĺňať každú bunku môjho teľa. Každá myšlienka bude patriť len a len tebe. Ty budeš vždy mať prvé miesto a najväčšie v mojom srdci." Stekali mi slzy po tvári. Neboli to tie slzy šťastia, ale slzy smútku. Ešte naposledy som ho objala, pobozkala. Ostatným som venovala posledný pohľad.
"Nechoď preč. Prosím. Nevydržím bez teba." Šepkal naliehavo Edward.
"Musím." Pohladila som ho po tvári.
Prešla som okolo Gustáva a ostatných. Slzy zaliala celú moju tvár. Posledná nádej umiera ako posledná. Vyšli sme všetci na záhradu. Rozprestreli krídla. A postupne jeden po druhom mizli v lese. Naposledy som sa obzrela na zničenú tvár tých čo najviac ľúbim. Zamávala som im. A zmizla aj ja.
Teraz už len čakať na svoju druhú smrť. Možno to bude vyslobodenie. Ale to bude bolestivé. Tak ako pre mňa. Tak ja pre Edwarda.
Ach. Bude mi chýbať. Ale život ide ďalej. A aj ten môj.
Sľúbila som. RAZ SA VRÁTIM. A TO MIENIM DODRŽAŤ. Svoje sľúbi plním.
Ach. Bude mi chýbať. Ale život ide ďalej. A aj ten môj.
Sľúbila som. RAZ SA VRÁTIM. A TO MIENIM DODRŽAŤ. Svoje sľúbi plním.
XII. kapitola
"Isabella uvedomuješ čo si spravila?" kričal na mňa ON. Ja som sa len krčila v kútiku.
"Porušila si všetky pravidlá. Všetky čo existujú." Dopovedal.
Toto bol môj súd. Život alebo druhá smrť. Iná voľba tú nebola ako kedysi. To boli iné časy.
Toto bol môj súd. Život alebo druhá smrť. Iná voľba tú nebola ako kedysi. To boli iné časy.
"Niekedy by som dala všetko za to, aby som ti mohla ukázať svoju bolesť. Ale to teba netrápi. Ty si asi niekedy nebol zamilovaný. Povedz mi. Mal si niekedy pocit šťastia, keď bola tvoja druhá polovička vedľa teba?" Kričala som na neho naspäť. On len smutne hľadel. Tvár mal skrivenú bolesťou.
"Vidíš asi hej. Vieš aký je to pocit. Tak mi nekaz tú radosť, šťastie. Celých 177 rokov som sa necítila kompletná. Chýbalo mi toľko vecí. U nich som získala vecí, ktoré som chcela ešte k tomu aj navyše." Začala som plakať.
"Ja som si myslel, že sa bavíme o tom, že si to povedala Angele. A nie o tomto. To mi nevadí. Je to tvoja voľba." Zdvihla som hlavu.
On sa usmieval. Ako sa mohol usmievať? Je snáď trafený? Asi hej.
On sa usmieval. Ako sa mohol usmievať? Je snáď trafený? Asi hej.
"Viem prečo si jej to povedala. Toto bola moja prvá chyba, keď som sa stal tým čím som. Ale nemôžem Ťa tam znova poslať. Budeš musieť aspoň 2 roky počkať. Potom ti dám slobodu. Zaslúžiš si ju." Pokýval rukou, aby som sa postavila.
"Ďakujem."
"Vieš, ale veľmi sa podobáš na moju dcéru, ešte keď som bol človek. Dodnes chodím na jej hrob." Otočil sa na mňa.
"Som nevedela, že ste mali dcéru."
"Áno mal. Mala pekné oči. Modré. Tie mala po matke Susian. Po mne mala hnedé vlasy. Keď malá bola menšia mala ich kučeravé tak ako ty. Keď si bola menšia." Potopil sa vo vlastných myšlienkach.
"Veľmi vám chýba." Konštatovala som.
"Áno. Ale to už je veľmi dávno. A život ide ďalej. V našom prípade večnosť."
"Pane len som chcela, že prišla do Forks moja kamarátka Samantha. A je na zozname. Nedalo by sa zariadiť, aby to bolo aspoň neskôr?"
"Toto nie je v mojej moci. To dobre vieš."
"Aspoň som sa o to pokúsila." Povzdychla som si.
"A ešte kto ju ma na starosti? Minule keď bola u mňa hovorila, že ma čudný pocit. Akoby bol niekto pri nej. Ale ja som ho nevidela."
"Snažíme sa zistiť kto to je už veľmi dlho. Ale nedarí sa nám to." Odpovedal mi.
"A Bella, nový zverenec. Angelu preberá niekto iný. Si odhlásená zo školy. Nový zverenec býva zase v Taliansku. Starý dom tam máš stále."
"Ďakujem. Hneď sa o to postarám." Poďakovala som.
"ešte. Nespackaj to ako teraz. Potom to už bude horšie a horšie. Pamätaj si to." Dodal.
Naposledy som pozdravila.
Naposledy som pozdravila.
***
V TALIANSKU
Tentoraz všetko dobre dopadlo. Zase som sa prihlásila na školu. Ale inú. Zverenec sa volal Marko. Mal len 15 rokov. Bol veľmi tichý a väčšinou doma presedel nad knihami. Bol aj veľmi učenlivý. Každú noc som bola u neho v izbe.
Už to bol rok čo som preč od svojej lásky. Stále ho milujem a možno ešte viac. Ale bude aj on má mať rád? Či si už našiel niekoho iného. Na jednej strane mu to prajem. Ale na strane druhej žiarlim. A to veľmi. Ďalší nový ľudský pocit.
Ako sa má Samatha? Čo robí Angela? Prežili obidve? Často krát otázky na ktoré som si nevedela ani odpovedať. Keď jednej som ohrozila život a tej druhej ešte len skazí život smrť. Neľútostný osud. Prepojený mnohými cestami.
ROK A 5 MESIACOV
Po úspešnom zverencovi v Taliansku mi šéf konečne začal dôverovať viac. Raz si ma zavolal k sebe a oznámil mi tú najlepšiu správu: "Si volná Isabella Marie Swan Thomson. Dostala si voľnosť skôr." Skákala som ako malé decko.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





uchvatne ... tato poviedka nema chybu ... len by ma zaujimalo, preco ju vlastne nakoniec nepotrestali ...