Nazov poviedky: Darkness
Autor: Mims
Predslov
Takže... Volám sa Mimi a toto je môj pokus o zhmotnenie mojej bujnej fantázie. (O tom aká je bujná sa presvedčíte neskôr ;D). Mám už nieaké skúsenosti s písaním poviedok ale šlo skôr o FF(Fan Fiction). Myslím, že je to podobné, no s poviedkou typu Twilight sa chystám popasovať prvý krát. Budem rada keď mi to okomentujete, poradíte alebo aj skritizujete :). V mojej poviedke sa objavujú dve hlavné hrdinky. Jedna cestuje k tej druhej do Forksu (kam inam J )na prázdniny. Všetko sa to začne náhodným stretnutím Alice na letisku v Ríme. Postupne sa budú osudy týchto dvoch dievčat prepletať s Cullenovcami. Obe sa budú chcieť, vďaka ich zvedavosti a čaru samotných Cullenovcov, dostať sa k nim čo najbližšie. Ako sa budú vzťahy vyvíjať a či sa vôbec budú vyvíjať sa dozviete ak budete čítať J
1. kapitola The Road to happiness
"Už nemám päť rokov!" Syknem cez zuby na oca ... "Myslím to dobre. Dávaj na seba pozor!" Povie a pozrie na mňa ustarosteným pohľadom. "Pravdaže dám" poviem mrzuto a do veľkého kufru hodím posledný kus oblečenia. "Načo ti je vlastne toľko vecí?" Opýta sa a priblíži sa ku kufru na mojej posteli. "Nech ťa ani-" Ani to nestihnem dopovedať a už mi prehrabuje veci v cestovnej taške. Zúfalo vypúlim oči, vytrhnem mu z ruky moje obľúbené tričko, hodím ho späť do kufra a rýchlo ho zazipsujem. "Less neviem načo ti je toľko vecí ideš tam sotva na týždeň." Povie a založí ruky na prsiach "Na dva týždne!" Vykríknem a pred nosom výhražné zamykám dvoma prstami z pravá do ľavá a naspäť. Niežeby som svojho ocka nemala rada. Ale ja skôr nemám rada príliš veľa pozornosti, starostlivosti alebo sa to dá nazvať aj strachu o mňa samotnú. "Aby si neotravovala" Povie takmer nepočujúco a odkráča z moj ej izby. Pretočím oči a začnem sa obliekať. Je 13:35 a okolo 15:00 mi odlieta lietadlo. Bolo na čase aby som sa skultúrnila. Obliekla som si tmavé jeansy, biele tričko na ramienka, a bieli opasok z veľkou prackou. Môj problém bola vždy samoľúbosť. Potreba byť perfektná. Veľa ľuďom to liezlo na nervy. No ak mam byť úprimná, na nervy to liezlo každému kto sa pohyboval v mojej prítomnosti. Dlhé rovne čierne vlasy som si prehrabla hrebeňom a nechala ich rozpustené. Modré oči som podčiarkla linkou, a na pery naniesla jemný marhuľový lesk. "Lessia! Nestihneš let!" Zakričal ocko, keď stal pri vchodových dverách. Hodila som si kozmetickú taštičku do kufra a len tak tak ho znova zazipsovala. Chvíľu som s ním bojovala ale nakoniec som úspešné vyhrala. Problém nastal keď som ho mala dvihnúť. Jednou rukou to určite nezvládnem . Zašomrala som si sama pre seba. Chytila som malú koženú rúčku oboma rukami a silno sa zaprela do zeme. "SAKRA!" Vyštekla som a s grimasou alá "prehrala som boj so svojim kufrom" Som sa postavila na začiatok schodov "Oci prosím ťa pomôžeš mi s tým kufrom?" Opýtala som sa opatrne a zahryzla sa do spodnej pery. Samozrejme, že som sa nevyhla pokarhaniu a vete "Vravel som že si si zbalila príliš veľa veci" No potom to už šlo. Otec ma v pohode doviezol na letisko. Nebolo žiadne srdcervúce lúčenie ani ja ani ocko to nemáme v povahe. Len zopakoval , že si mam na seba dávať veľký pozor. Bola som trochu nervózna pred letom. Ale nieako som sa premohla. Letušky boli milé. Problém bol, že som musela prestupovať pretože priamy let do Forksu z menšieho zapadákova proste neexistoval. Takže som absolútne dezorientovaná vystúpila na letisku v Ríme a na tabuli odletov a príletov som zúfalo až hystericky hľadala môj let. Forks, Forks.. Do kelu Fork s . Opakovala som si stále dookola . "Nie, nie to sa môže stať snáď iba mne!" Povedala som nahlas sama pre seba a zničene sa otočila, či neje na blízku nie aká stolička alebo lavička kde by som mohla svoje zničene telo na chvíľu položiť. Išlo o to že môjmu letu hlásili meškanie takmer tri hodiny. A ja som nato fakt nemala náladu. Zničene som ťahala za sebou obrovsky kufor a sledovala povrch dlažby. Čakať tri hodiny na sprostý let pri ktorom budem ako na ihlách. Hmm užasne! "Do prdele!" Zakričala som keď som do niekoho narazila a spadla som na zadok. Čo som nechápala pretože som nešla dostatočnou rýchlosťou nato aby som až takto spadla. Možno dotyčný. Prižmúrené oči som pomaly roztvárala. Nado mnou stali dve postavy. Videla som ich rozmazane bola som zjavne v miernom šoku z toho že môj zadok pristal na tvrdej podlahe. "Si v poriadku?" Opýtal sa ma žensky hlas, ktorý znel však tak zvonivo, že som mala pocit akoby mi niekto štrngal zvonkohrou pri uchu. Konečne som zaostrila pohľad. Nado mnou sa skláňala hnedovláska s krásnymi očami. Nezvyknem dávať dievčatám komplimenty ale tato bola fakt prekrásna. Bledá pleť len podčiarkovala jej zvláštne hnedé takmer zlaté oči. Mala veselý pohľad a z úsmevom mi nastavila ruku. Vďačne som sa jej chytila a postavila som sa na nohy. "Moja chyba. Prepáč" Povedala previnilo ale nakoniec sa usmiala. "T-To je v po-poriadku" Zavrtela som hlavou a pohľadom som skĺzla na svoj kufor. Opatrne som sa preň zohla a pevne chytila do roztrasenej ruky. DO hlavy mi nešli len dve veci. Tá prvá bola ako ma mohlo také útle dievča zraziť k zemi a ešte nechtiac, a tá druha bola ,že by som odprisahala že som videla dve postavy skláňajúce sa nad mojím nemotorných telom, ležiacim na studenej dlážke. "Alice!" Zakričal niekto a ta hnedovláska sa otočila smerom za seba. Potom sa otočila späť na mňa "Vážne si v poriadku?" Opýtala sa ma "Jasné. Len som bola trochu nemotorná" Usmiala som sa. Úsmev mi vrátila a potom zmizla v dave ľudí.

%20%E2%80%93%20okraj.png)




