28. července 2009 v 21:32 | ewikk
|
8. Nauč sa držať jazyk za zubami
Ahojte, veľmi ma mrzí že som nedala novú kapitolu skôr ale moje poviedky dávam na ďalší web takže musím tam dať aj tu prvú a dobehnúť tento blog aby tam boli všetky kapitoly, ktoré som napísala. Každopádne som zase ten môj chudák zoznam s kapitolami prerobila takže je chudák úplne doškrtaný. Na budúci týždeň idem do Grécka ale dúfajte so mnou že tento týždeň ešte stihnem dať ďalšiu kapitolu. Zase vás prosím o komentáre, ktoré by mi trochu zdvihli dnešnú náladu lebo som vyčerpaná. Skoro celú kapitolu Bella spomína čo sa dialo po tom ako povedala tú vetu ,ktorú nemala a na konci je také malé prekvapenie. Možno aj vám to zdvihne náladu. Túto kapitolu venujem mojej skvelej kamarátke Emme a to že sa hádali s dobre a fajn bol jej nápad! Takže ak vás môžem poprosiť komentujte a komentujte a komentujte!
" PRETOŽE NECHCEM ABY MI KLAMAL ČLOVEK,KTORÉHO MÁM
NAJRADŠEJ!!!"
Tá veta sa mi v hlave opakovala proti mojej vôli stále dokola a ani ja som to nebola schopná zastaviť to. Som tak neuveriteľné blbá. Ako som to len mohla povedať?! Sakra! Bolo to hrozne trápne ale horšie to predsa bolo až potom.
Dlho sme sa pozerali jeden druhému do oči, no nikto nechcel prvý uhnúť pohľadom. Obidvaja sme boli hrozne tvrdohlaví ale aj sme na to doplatili. Tak som prešla na niečo iné
" Povedz mi niečo" poprosila som ho pevným tónom.
" Čo?"
" Napríklad prečo som v tvojej izbe" Vypálila som. Tomuto som nechápala aj keď mi odpoveď bila do očí, no spôsob akým sa ku mne správal tvrdil opak. Priznávam že sa v ňom nevyznám. A kto by sa aj vyznal?
" Lebo som ťa sem odniesol" odpovedal jednoducho.
" To ale nie je vysvetlenie" namietla som.
" Teraz si už izby nevymeníme. Okrem toho Alice ti pripravuje vlastnú izbu, dobre?" Očividne sa snažil odviesť moju pozornosť ale ja sa nedám.
" Dobre" odpovedala som mu a pritom som vedela že chce mať posledné slovo.
" Dobre" Ha! Prvá vec, ktorú som uhádla.
" Dobre" nedala som sa.
" Dobre" zrejme ani on to nemal v pláne. V tom sa otvorili dvere. Konečne sme od seba odtrhli oči a pozreli na návštevníka JEHO izby.
" To by už stačilo. Ešte raz poviete slovo dobre tak si ma neželajte" povedala Juliet nahnevaným hlasom.
" prečo to tak dlho trvalo?" spýtal sa jej podráždene Edward. Do dverí vstúpili Alice a Grace a ja som v duchu zaúpela. Ešte tie tu chýbali.
" Rozprávali sme sa o niečom čo sa vás netýka" zašvitorila Al.
" Hej, rozprávali sme sa o vás" dodala Grace a všetci až na mňa a Edwarda vyprskli smiechom.
Juliet položila na posteľ
večeru. Otočila sa k nám a videla že čakáme kým odíde. Ona si zložila ruky na hrudi a povzdychla si.
" Bella, mala by si sa najesť. Edward? Carlise ťa volá, fajn?" Ešte o tom nevedela ale ja som vedela čo príde.
" Fajn" odvetil.
" Fajn" povedala som a posadila sa na posteľ. Edward sa nepohol ani o milimeter iba ma sledoval.
" Fajn" dodal ešte raz. Našpulila som pery.
" Fajn" odvrkla som a teraz to už znelo ako hádka.
" Fajn!" to už skoro zakričal.
" Fajn!"
" Stop!" prerušila nás Juliet. " musíte byť obaja tak tvrdohlaví?!" Pritom si trela spánky. Ešte sme po sebe hodili ten zlý pohľad dokým som si neuvedomila že oni tu nie sú jediný, ktorý predstierajú. Prečo tak hrozne chcem byť k nemu zlá keď to vlastne nechcem? Alebo chcem? A vtedy som si uvedomila že ja to nechcem. Presne v tej chvíli sa môj pohľad premenil z tvrdého do smutného. Áno, presne to som vtedy cítila. Pretože on ma donútil povedať to, čoho som sa celé roky strávené osamote a presvedčovania druhých že ja nikoho nechcem a nepotrebujem bála priznať. Že mám niekoho rada. Nechcem ani uvažovať ako veľmi ale pravda bola že predo mnou stál chalan, ktorý jediný sa dostal cez ten múr, ktorý som si tak dobre budovala pred opačným pohlavím. Na malý okamih sa zdalo že je z toho zničený. Že je mu ľúto čo mi povedal ale kým som sa mu chcela ospravedlniť tak odišiel. A mne do srdca priniesol niečo iné. Zmätok. Možno to bolo tým že som nechápala ako to tento chalan dokázal. Ako sa ku mne dokázal dostať tak blízko. Blízko môjho srdca. Moja sekunda pravdy skončila jeho rukou, ktorá zatvorila dvere. Dvere ku mne. Jediný kto tu zostal bola Juliet, Alice a Gracen. Aj tie to dokázali aj keď odlišným spôsobom. Dokázali vo mne vzbudiť moje pravé ja, ktoré som pochovala hlboko do seba. To že za nami zavrel dvere a tie nás delili do seba neznamená že sa nedajú otvoriť.
" Bells?" Roznieslo sa izbou a znovu mi pripomenulo to, že pri sebe nemám moje tri najlepšie kamarátky. Chcela som uriecť z reality a hlavne nemyslieť na nič. A dá sa to vôbec? Ešte viac som si zakryla hlavu prikrývkou a vankúšom.
" Chceš sa zadusiť?" Zaznelo mi pri hlave.
" Hej" zamrmlala som.
" Bells, je nedeľa. Za pár minút bude obed s Blackovcami a ty si nevyliezla z postele" kárala ma ale mne to bolo úprimne jedno. Nejaký Blackovci sú mi ukradnutý. Uznávam že je to trochu kruté ale nemala som náladu na ten vyčítavý pohľad, ktorý po mne Jacob Black hádzal pri našich troch náhodných stretnutiach na parkovisku.
" Sú mi ukradnutí" Viem že sa jej páčil a to teraz nechcem riešiť. Je mi zo všetkých vzťahov zle. Tí ľudia sa pomaly ani nemajú radi len spolu randia a na to ostatné nechcem pomyslieť.
" Bella, prestaň a zdvihni sa. Preležala si týždeň u Cullenovcov a týždeň doma" napomenula ma.
" Staraj sa o seba" povedala som a hneď som sa zarazila. Čo som to za človeka keď nechcem vidieť svoju vlastnú sestru ale namiesto toho chcem byť s ľuďmi ,ktorých poznám mesiac. Odkedy sa moja spoločnosť zúžila len na túto rodinu? Uznávam že pri nich som sa cítila úplná ale aj tak to moja rodina nie je. Moja posteľ bola oveľa ľahšia, takže sa postavila.
" Fajn, môžeš v tej posteli zhniť!" zakričala a poriadne buchla s dverami až mi to zaznelo v ušiach. Povzdychla som si a vyhrabala sa z postele. Dala som si šaty, ktoré sa v tomto malom zapadákove dávali na nedeľné omše aj keď som tam rozhodne nechodila ale patrilo sa to. V L.A sme sa v nedeľu chodili kúpať. Keby som tam ja blbá zostala tak by sa nič nestalo. V tej sekunde som zalapala po dychu. Čo to hovorím? Chcela som sa ísť. Vtedy mi v ušiach zaznelo Alicine slová o ,ktorých som nevedela že patria nej. Príprava na budúcnosť. Ja tu mám byť. A vtedy som si prvý krát uvedomila ako veľmi som na nich závislá. Prečo by sa mi to inak snívalo? Všetko má svoj dôvod a ,usí to mať aj toto.
Pomaly som zišla dole, pozerala som sa pod nohy a v duchu som si opakovala ako sa jej mám ospravedlniť. Taylor pomáhala Catherine v kuchyni a otec bol v obývačke. Aby som sa vyhla Tay tak som radšej išla k otcovi. Nevšimla som si ale že tu je návšteva.
" Bella, ako sa cítiš?" spýtal sa ma. Vtedy na mne spočinuli dva páry tmavých očí-Blackovci. Nepáčilo sa mi ako sa na mňa pozerali. Dalo by sa povedať že s opovržením, zvedavosťou, starosťami ale najviac ako na nepriateľa. Veľkého nepriateľa.
" Bella, toto je Billy Black a jeho syna Jacoba asi poznáš" povedal. Keď sa na mňa pozrel starec na vozíčku, zamrazilo ma.
" Dobrý deň, som Bella" podala som mu ruku.
" Ahoj, Bella" odpovedal potichu a stále ma pozoroval.
" Už je to hotové!" zakričala Catherine z kuchyne a radšej som sa hneď vyparila za ňou.
Jedli sme mlčky kým to Cathy nezačalo vadiť. Zadívala sa na nás. Sedela som pri Jacobovi a to vôbec nebolo príjemné. Cítila som sa ako pri nepriateľoch. Ako na cudzom území.
" Tak, s Bellou a Taylor ste dobrý priatelia?" spýtala sa a ja som pravdepodobne zbledla.
" Vlastne, iba s Taylor" odvetil, no nezdvihol hlavu od taniera.
" Hej, Bella trávi každú príležitosť s Cullenovcami" zašomrala Taylor. Počula som ako otcovi a Catherine spadla lyžička.
" Vážne?" zakuckal sa a začal kašlať.
" Ehm...áno. Sú skvelí, ako moja rodina" odvetila som pološeptom.
" S nikým sa nebavia" Túto jedinú vlastnosť som na Cathy neznášala. Milovala rozprávanie o iných.
" Možno majú na to svoj dôvod. Ja ich mám veľmi rada" Toto som už odvrkla.
" Nemyslím si že by si sa s nimi mala stýkať Bella" Vmiešal sa do rozhovoru Billy.
" Fakt? Cullenovci pri mne stáli a pomáhali mi keď som to najviac potrebovala. A to sa mi ani nedostavilo o ľudí, ktorých poznám od narodenia!" zakričala som a vstala od stola.
" Bella..." začal otec ale ja som mu to nedovolila.
" Nemám chuť na jedlo" A s tým som odišla. Všetko sa mi rúca ako domček z kariet. Naštvane som sa položila na kreslo a poriadne sa do neho zaborila. Všetko je na nič. Poriadne som predychávala ten hysterický záchvat, ktorý sa blížil. A prečo sa ich zastávam? Teda viem prečo ale prečo sa jeho zastávam. On si to nezaslúži po tom čo mi povedal. Zaslúži si aby som naňho nakričala ale tým by som bola ako on. Každý mal v niečom pravdu ale nikto nechcel ustúpiť. Vlastne ani moc nezáležalo na tom že sme sa hádali ale skôr ide otec princíp. Zaúpela som. Keby som si ho od seba držala ďalej ako všetkých nemusela by som to riešiť. Nechápem prečo sa tým vôbec zaoberám aj tak to nejde. Nikdy nebudeme môcť byť kamaráti. Na vyhnanie myšlienok z hlavy som sa postavila a začala som upratovať ten neporiadok ,ktorý sa mi tu nahromadil od môjho výletu do lesa. Ako vždy som z oblečenia robila kôpky a triedila ho na bledé a tmavé aby to nemusela robiť Cathy a ja som mala viac práce. Zobrala som z kresla oproti postele. Nadvihla som ho nad hlavu a trhla aby neboli také pokrčené pretože sú moje obľúbené hodila som ich na kopu. Hodila som ju do kúpeľne tak aby ma nebolo počuť a vrátila som sa do izby. Asi vymením aj povlečenie na posteli. Prešla som k posteli a chcela to dávať dole keď som strnula uprostred pohybu. Na vankúši bolo niečo biele. Prešla som k čelu postele a poriadne si to obzrela. Na vankúši ležala biela ruža a pod ňou biela obálka. Kde sa tu vzala? Opatrne som ju vytiahla z pod ruže pozrela do vnútra. Bola tam malá kartička. Privoňala som si k bielej ruže a zobrala lístok do ruky. Nádherným, krasopisným písmom tam bolo niečo napísané. Prečítala som si to a pousmiala sa. Vyzerá to tak že som sa mýlila a nič nie je stratené.
Na tom lístočku bola jedna veta, ktorá sa skladala zo šiestich písmeniek a tvorila jedno slovo. To písmo mi prišlo tak romantické až sa mi úsmev na perách rozšíril. Jedno slovo, ktorým som vymazala z hlavy všetko nepríjemné a nadávky mi došli. Od šťastia sa mi nahrnuli slzy do očí aj keď neviem prečo.
Stálo tam:
Prepáč
Klaasne, klaasne, moc moc... jak som citala posledne riadky kapitoly tiez som sa musela usmievat
D... prosim si co najrychlejsie dalsiu kapitollkuu... viem som az moc vtierava, ale ked je to take supis
D......