23. července 2009 v 20:36 | ewikk
|
7. Prisahám na to čo milujem
Mám tu pre vás ďalšiu kapitolu. Musela som si spísať obsah všetkých kapitol aby som potom nebola v koncoch že neviem čo tam bude. Väčšinou túto kapitolu venujem mojim kamarátkam ale teraz som sa rozhodla ju venovať dvom ľudom, ktorý mi dávajú vždy krásne komentáre
( aj keď som chcela kritiku. Sú to Angel a KaTeCuLLeN
. Veľmi, veľmi, veľmi, veľmi a veľmi vám ďakujem že mi pomáhate ( vždy keď si to prečítam som celá šťastná) a všetkých prosím vás o komentáre lebo som to trochu pozmenila. Pôvodne mala na Edwarda naraziť v lese a rozprávať sa o tom ich tajomstve...( Ďalej vám prezrádzať nebudem čo mu povedala) ale tá kapitola by bola krátka a nezáživná takže som to celé rozvila. No nebudem zdržovať. Ďalšia bude skôr ale neviem kedy :)
Spokojne som sa obrátila na druhý bok a ešte viac sa zakryla prikrývkou. Bola veľmi jemná a príjemná na dotyk. Premýšľala som nad tým koľko je asi hodín no Taylor by ma určite zobudila. Až potom môj mozog si začal vybavovať spomienky na ten les. Zalapala som po dychu a prudko otvorila oči. Nado mnou sa skláňala božská tvár a až potom sa začala spoznávať rysy tváre. Edward ma pobavene, pokriveným úsmevom sledoval a hladil ma po vlasoch. Lepšie ráno som si nemohla predstaviť. Snažila som sa prísť na spôsob akým ležím, keď sa je moja tvár pod tou jeho. Bol v tureckom sede a ja som mala hlavu položenú v jeho lone. Chcela som ju zdvihnúť a presunúť ale iba pokrútil hlavou a ešte viac sa usmial.
" Mne to nevadí" zašepkal a pohladil ma po ramene. Premýšľala som nad tým ako som si zaslúžila zobudiť sa na bohovi, doslova.
" Kde to som?" bola prvá otázka, ktorá ma napadla keď som prešla po smotanovej, saténovej a jemnej prikrývke.
" U nás" odpovedal jednoducho a zase sa mi začal hrať s vlasmi. Chcela som aby svoju odpoveď rozvil lenže jemu sa zrejme páčilo nič nerobiť len ma hladiť po vlasoch. Až potom som si uvedomila že som sa na neho musela poriadne lepiť keď som skončila takto a sčervenela. Nie, to nebolo červenanie ja som doslova nabrala farbu tmavo červenej až bordovej.
" Čo som rozprávala?" Zamračil sa.
" Niečo si rozprávala ale nezaujíma ťa ako to že si neumrela v lese?" Mala som pocit že je to až vyčítavý tón.
" Veď ma niekto našiel a ďalej vedieť nemusím" pokrčila som ramenami. Prišlo mi trochu divné, že na ňom ležím ako keby som to robila od pradávna.
" Bella, povieš mi koľko si nejedla? Carlise hovoril že si bola vyhladovaná" Aha, tak už viem prečo sa tváril tak naštvane.
" Deň a niečo. Nebola som hladná. A kto ma našiel?" vypytovala som sa ďalej, nevšímajúc si ako sa tvári.
" ja" pritom sa zhlboka nadýchol a pokračoval " odniesol som ťa za Carlisom k nám domov. Bola si podchladená a vyčerpaná. Povedal že bude lepšie keď zostaneš u nás tak som ťa odniesol do svojej izby. Alice s Grace ťa dali pod sprchu a prezliekli ťa. Pred hodinou odišli do školy" vysvetlil a nežne sa usmial. Bolo mi s ním, no na
ňom veľmi príjemne ale potom som sa zarazila.
" Koľko som tu?"
"Je streda" Nevedela som... počkať. V nedeľu som ho spoznala, v pondelok som sa stratila to znamená...
" Tak dlho?" vypleštila som oči
" Si hladná" povedal a postavil sa. Nebola to otázka, iba konštatovanie.
Vlastne som ani nechcela aby išiel. O pár minút vstúpil do izby s táckou plnou
ovocia, vajíčkami, lievancami a veľkým pohárom džúsu.
" Toľko toho nezjem"
" Budeš musieť. Carlise povedal že musíš odpočívať a veľa jesť" Široko sa usmial.
" Vieš... ja ani nie som hladná" keď som to povedala zase ma spražil tým svojím zlým pohľadom, odkrojil kúsok lievancov s jahodovým džemom a čokoládou a zastavil sa
pri mojich ústach.
" Ja tú vidličku udržím" zašomrala som. Urobil psie oči tak som otvorila pusu, požula a poslušne prehltla.
" Je to výborné" usmiala som sa.
" Varil som to" Wow, čo on nevie? Zabudla som k tomu môjmu vysnívanému pridať túto vlastnosť. Bože, nad čím premýšľam.
" Nemusíš ma kŕmiť" podotkla som keď naberal ďalší kúsok.
" Urob mi radosť, prosím" poprosil ma a pridal tam ešte polovicu jahody čo boli okolo lievancov ( pozn. Priznávam že som hladná :)) Zvláštne že mu to robilo takú radosť ale nenamietala som.
Natlačil do mňa všetko jedlo čo bolo na tanieri až som si myslela že prasknem. Edward išiel odniesť tácku a ja som si zatiaľ pozerala izbu. Celá izba bola bledá a jednu stenu mala presklenú a bol z nej nádherný výhľad. Toto nebola hosťovská izba v ktorej som spala cez víkend. Prezerala som si poličku s cédečkami a žasla nad jeho zbierkou.
" Čo si z toho večera pamätáš" ozvalo sa mi za chrbtom až som nadskočila.
" Stratila som sa a dve studené ruky, potom tmu" pokrčila som ramenami. Otočila som sa a pozrela mu do očí. Jeho oči naberali zo zamysleného výrazu do nežného.
" Mala by si si ľahnúť. Musíš si oddýchnuť" Prikázal mi. Zamračila som sa a pokrútila hlavou. Nechcelo sa mi už ležať ani minútu. Povzdychol si, na to som sa škodoradostne usmiala a zrazu som nemala pevnú zem pod nohami. Položil ma na posteľ a sadol si na jej okraj.
" V koho som izbe?" napadlo ma.
" V mojej" Strnula som. V jeho izbe? Prečo? No nevadí. Potľapkala som na miesto vedľa seba a usmiala som sa.
" Ja nehryziem" Ľahol si na posteľ vedľa a zamračil sa. Niečo zamrmlal a znelo to ako
" ty nie" ale nezaoberala som sa tým.
" Povieš mi už čo som rozprávala?" trvala so na svojom.
" Neviem či by si to chcela počuť" usmial sa. " ale ja som to počul rád" dodal potichu
" Ty si ma pozoroval keď som spala?" vykríkla som zhrozene. Nevadilo mi to ale nechcem si ani predstaviť čo som robila. Pokrčil ramenami a anjelsky sa usmial.
" nezabúdaj že je to moja izba" zaškeril sa. Prudko som hodila hlavu do mäkkého vankúša a hneď potom mi zadunela hlava. Zatvorila som oči a snažila som si to nepredstavovať ale nešlo to.
" povedala si moje meno a tiež si povedala že..." do tváre mi zaviala sladká vôňa. Bola ako ruža, čokoláda a vanilka dokopy. Nasala som ju a otvorila oči aby som zistila zdroj tej vône a prekvapene som sa zahľadela do Edwardových očí, ktoré boli pár centimetrov od mojich.
" že ma miluješ" vypleštila som oči a zalapala po dychu. Krv sa mi nahrnula do tváre a ešte viac som sa priblížila tej nádhernej vône a nasala som ju do pľúc. Pohľad mi skĺzol z jeho do očí na pery a to bolo jediné čo som v tej chvíli dokázala vnímať. Váhala som ale on sa priblížil ešte o kúsok a tým nás delili iba milimetri. Usmiala som sa lebo až teraz uvedomila že po tomto túžim keď v tom sa prudko otvorili dvere a v nich stála Gracen.
" SME DOMA!!!" vykríkla nadšene ale pri pohľade na nás sa zarazila a víťazoslávne sa usmiala.
" Nebudem rušiť" povedala a zatvorila za sebou dvere. Až potom som si uvedomila čo som ja blbá chcela urobiť a on zrejme tiež lebo sa posadil. Napodobnila som ho aj keď som bola ešte stále otupená tou prekrásnou vôňou.
" Ako som povedal odpočiň si" vstal prešiel k dverám posledný krát sa na mňa pozrel a potom otvoril. Pri dverách prešľapovala z nohy na nohu Grace ale keď videla mňa a Edwarda zamračila sa, chytila Edwarda za rameno, zatvorila oči a znovu otvorila.
" Blbec" pokrútila hlavou a vstúpila.
" Neboj, Bell on nevie čo chce" povedala keď mi podala colu.
" Asi potrebuješ niečo studené" Cítila som sa lepšie keď mi cez hrdlo prešla ľadovo vychladená a osviežujúca tekutina. " Carlise povedal že by si nemala ale hrdlo ťa očividne nebolí takže je to jedno" dodala s úsmevom.
" Ďakujem" šepla som ticho a znova sa napila.
V tento deň ma bola navštíviť celá rodina až na jedného člena. Gracen s Alice mi pripravovali oblečenie, Carlise ma samozrejme skontroloval. Juliet tie dve neposedné dvojčatá krotila a rozprávala sa so mnou. Esme prišla s večerou. Potom prišli Grace, Alice a Juliet a rozprávali mi že niektorý ich súrodenci sú v Európe na vysokej a Alice chodí s Jasperom a veľmi jej chýba. Edward už neprišiel aj keď mi jeho spoločnosť chýbala najviac.
Až na ten jeden detail mi tu bolo dobre aj keď som Edwardovi obsadila izbu. A keď som zaspávala zdalo sa mi že na vlasoch cítim niečo studené a na čele tiež ale vlhké. Ten dotyk doprevádzala lahodná melódia.
A takto to bolo celý týždeň, každý deň večer prišiel Charlie aj Catherine ale Taylor nie. Sále sa ma pýtali nejaké otázky až som poprosila Carlisea aby ich nenápadne poslal preč ináč by asi neodišli.
Až v piatok keď som zažmurkala a porozhliadla som sa po izbe našla som Edwarda sediaceho na kraji postele.
" Ahoj" zašepkala som a posadila sa. Samozrejme predo mňa položil stolík ale nechal ma aby som sa nejedla sama a odišiel. Takže tým moja nálada klesla z bodu 10 do bodu 2. Už sa mi naozaj nechcelo ležať tak som si obliekla bielu košeľu s vyhrnutými rukávmi, trojštvrťové čierne rifle k tomu biele balerínky a na hlavu bielu čelenku. Premýšľala som čo budem robiť. Na prechádzku by ma zrejme nepustil, ešte by som sa stratila tak som aspoň vyšla na terasu, ktorá viedla z jeho izby. Bolo síce zamračené ale zato bol vlhký a čerstvý vzduch. Zhlboka som sa nadýchla a nasala do pľúc ten studený vzduch. Na zábradlí bola námraza rovnako ako na tráve. Sadla som si naňho tak som to robila v Los Angeles čelom k dverám a nechala priestor mojim myšlienkam. Trochu som sa natočila aby som videla na les a rieku. Ten pohľad ma upokojoval ale nie dostatočne.
" Nad čím premýšľam?" ozvalo sa odniekadiaľ. Edward stál pri presklených dverám medzi terasou a jeho izbou a ležérne sa o ne opieral. Pri tom vyzeral ako boh alebo ako na fotení photoshootov.
" O tom prečo sa ti tak rýchlo menia nálady. Ešte nikoho som takého nestretla" priznala som mu pravdu. Zrazu na mňa prišli mdloby, zahmlilo sa mi pred očami a všetko sa otočilo. Chcela som nájsť pevný bod tak som sa chcela zachytiť zábradlia ale zabudla som na zamrznutú rosu na nej a tak sa mi ruka šmykla, stratila som rovnováhu. Môj mozog začal pracovať rýchlejšie a bolo mi jasné že to nestihne a ja spadnem. Nohy sa mi tiež šmykli a ja som padala z tretieho poschodia cullenovskej vily. Zrazu ma niečo studené pevne chytilo za ruku, vyšvihlo hore do vzduchu a dopadla som do niečej studenej náruče. To je posledné čo som vnímala.
" Bell?" doliehal ku mne niekoho hlas.
" Viem že ma už počuješ" povedal ten vysoký hlas.
Zažmurkala som do prítmia a pretrela si oči. Po chvíli som začala poznávať obrysy. Nado mnou stála Alice a Gracen bola vedľa mňa na posteli. Juliet stála pri presklených dverách a mračila sa na Edwarda, ktorý stál pred posteľou. Alice sa mi okamžite vrhla okolo krku a čudovala som sa že ma ešte nezadusila ale ja som sledovala Edwarda, ktorý si ma skúmavo prezeral.
" Alice, choď zavolať Carlisea a povedz mu že sa prebrala mi s Grace jej prinesieme večeru" povedala Juliet. Myslím že to urobila naschvál lebo sme s Edwardom zostali osamote.
" Ako..." začala som "ako si ma chytil?" opýtala som sa.
" Stál som vedľa teba, Bella" odpovedal mi s istotou. Chcel aby som si myslela že vraví pravdu.
" Nie" pokrútila som hlavou "stál si pri dverách. Päť metrov odo mňa" usmial sa. Bol to ale úsmev, ktorý sa nedotkol jeho očí.
" Nie, nestál" presviedčal ma.
" Áno, stál" trvala som na svojom.
" Bella, buchla si si o to zábradlie hlavu ako si padala a nedokázala si vnímať veci poriadne"
" Ale ja viem ako to bolo" namietala som.
" Ako?" teraz sa to spýtal tvrdo a zlato v jeho očiach stuhlo.
" Ja som padala ale ty nejako ku mne pribehol a vyhodil hore k sebe" Viem že to znelo ako blázon, nemohol ma udržať len rukou a ešte ma vyšvihnúť meter nad zábradlie. Aby som sa tak necítila postavila som sa na nohy.
" Nikto ti neuverí" povedal nakoniec keď som k nemu prešla.
" Ja len chcem poznať pravdu" Nechcela som na dôvod myslieť ale bil mi do očí.
" A prisahám ti na všetko čo milujem že ju zistím!" skríkla som mu do tváre.
" Prečo?" Ach, zase ma nachytal takouto otázkou. Čo mu mám povedať? Hlavne nie pravdu ale ja klamať neviem.
" Nemám rada keď mi niekto klame" Nič lepšie si si Bella nevymyslela?
" V tom je niečo iné. To tajomstvo sa ťa netýka" nachytal ma a mal aj pravdu.
" Nechcem byť s ľuďmi ktorý mi klamú"
" Celý svet je o klamstvách a kamufláži a ty v tom svete žiješ"
" kamarátim sa s vami" pokrútil hlavou.
" Nikto nikomu nehovorí všetko a ani ty nám" oponoval mi. " prečo si taká zvedavá, Bella? Prečo to chceš vedieť keď do tejto rodiny nepatríš a netýka sa ťa? Tak hrozne ťa nudí vlastný život že čmucháš okolo iných a robíš zo seba samovraha? Prečo sa staráš do vecí do ktorých ti nič nie je?" Teraz som už plakala. Nebola to iba jedna malá slzička ale veľký a nezastaviteľný prúd slaných sĺz.
" PRETOŽE NECHCEM ABY MI KLAMAL ČLOVEK,KTORÉHO MÁM NAJRADŠEJ!!!" zakričala som z plných pľúc a hneď na to som si zakryla pusu aby ma nedonútil povedať ešte niečo.
ahoj, nespřátelíme?