close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

6. Teplota

31. července 2009 v 21:27 | ewikk |  Skúška osudu/ by Niki Lillian Evenson
Pozn.: Zajtra odchádzam, tak ešte uverejňujem 6.kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť.....

6. Teplota
http://images.buddytv.com/battleimages/usr3409917/3409917_82cdd3f8-cc26-47ec-a192-f53405e4a89e-dr.carlisle-cullen.jpg

"Čo sa stalo Cullenovi? Vyletel zo stoličky akoby ho pichla včela." Pýtal sa ma Mike, keď sme spoločne kráčali do telocvične.
"Ja neviem. Ani som si nevšimla, kedy odišiel." Odvetila som pravdivo.

"Vieš, fakt sa čudujem, že sa s tebou rozprával. Nikdy sa k nikomu dobrovoľne neprihovoril." V Mikovom hlase som pocítila osteň žiarlivosti.
"To vážne?" čudovala som sa. Edward sa mi nezdal namyslený. Iba ak sa izoloval od ľudí pre to čo je. Všimla som si však jeho sebaovládanie. Je dokonalé.
"Hej. On a jeho rodina sú fakt divný." Hovoril pohŕdavo a pridržal mi dvere, aby som mohla vyjsť do snehovej metelice. Silný vietor mi vmietol vlasy do tváre.
"Divný? Ako divný?" odhrnula som si vlasy z tváre a dúfala, že moja otázka vyznela iba ako nevinná zvedavosť. Rýchlo sme prebehli cez metelicu a vošli do telocvične. Líca sme mali vyštípané mrazom a trochu červené.
"No, každého ignorujú, s nikým sa nerozprávajú a čo je ešte čudnejšie, aj medzi sebou len veľmi málo." Zamrmlal Mike a oprašoval si oblečenie od chumáčov snehu.
"Kedy sa sem presťahovali?" opýtala som sa, keď sme vošli do chodby, ktorá rozdeľovala chalanské šatne od dievčenských. Mike sa zamyslel a pošúchal si okrúhlu takmer detskú bradu.
"Asi dva roky dozadu. Vtedy bývali na Aljaške. Ale prečo ťa to zaujíma?" Zrejme si uvedomil, ako dychtivo ho počúvam. Začervenala som sa. Znova...
"Len som zvedavá..." vykoktala som. Nemám ani šajnu, či mi uveril, ale je mi to v podstate jedno. "Tak ja už idem." Zakývala som mu a zdrhla do šatne.
Telesná bola brutálna. Profesor ma donútil hrať basketbal. Bola to pre mňa tá najhoršia nočná mora. Moji spoluhráči- chvalabohu- po chvíli zistili, že mi nemajú prihrávať, ani akokoľvek ma angažovať a hrali bezo mňa. Za to som im bola veľmi vďačná. No dovtedy som stihla zraniť jedného protihráča a aj ja som sa udrela do hlavy.
Teraz čakám na koniec hodiny s ľadom priloženým na veľkú bozuľu, ktorá sa mi nejasne črtá pod vlasmi. Vedela som, že o pár hodín tam už nebude, no aj tak. Strašne to bolelo a v hlave mi hlasno hučalo.
Po oslobodzujúcom zazvonení som sa rýchlo prezliekla, vyšla z telocvične a zamierila na parkovisko v nádeji, že uniknem z dosahu snehových gúľ mojich kamarátov. Mala som však smolu. Snehové gule lietali povetrím z jednej strany na druhú. Keď som chcela prejsť k svojmu autu, musela som najprv prejsť cez tú snehovú spŕšku. Zatvárila som sa zúfalo a poobzerala sa po nejakej únikovej ceste.
Trochu opodiaľ stál pri striebornom volve Edward Cullen a pobavene na mňa hľadel. Neviem, čo mu bolo také smiešne. Ja, či tá nezávideniahodná situácia, v ktorej som sa ocitla.
"Mike, kde si bol tak dlho?" pýtal sa Eric a jeho tmavá tvár bola mokrá od roztopeného snehu. Pravdepodobne to schytal priamo do tváre. Striasla som sa.
"Zdržal ma profák!" odkričal a celý zadychčaný pribehol ku mne. "Čo tu ešte robíš, Bella?"
"Ehm, no ja. Akosi sa neviem cez tú paľbu dostať k svojmu autu." Urobila som grimasu.
"Ach, jasné, ty nemáš rada sneh. Chápem." Zasmial sa. "Hej decká, prestaňte nachvíľu, aby mohla Bella prejsť." Otočil sa k ostatným.
"Diky." Usmiala som sa, prebehla cez sneh až ku svojmu autu -sprevádzaná pozdravmi - a pribuchla za sebou dvere. Vydýchla som si. Tu som v bezpečí.
Znova som sa pozrela smerom, kde stál Edward Cullen. Strieborné volvo tam už nebolo. Vzdychla som si, rukou našuchorila vlasy, aby mi rýchlejšie uschli a zapla rádio. Potom som naštartovala a vyrazila do La Push.
"Čavte." Zakričala som do ticha v dome. Nikto sa neozval. Pokrčila som plecami a vybehla po schodoch do izby. Presne v tej istej chvíli mi zazvonil mobil. Rýchlo som ho schmatla.
"Haló?" povedala som a čakala, kedy sa niekto ozve.
"Bella? Si to ty?" odpovedal dievčenský hlas.
"Ahoj Jess, áno som to ja." Prekvapilo ma, že sa mi ozvala práve Jessica. Čo asi tak môže chcieť?
"Neuveríš, čo sa mi stalo...." Začala horlivo a keď som bola ticho, pokračovala. "...Mike ma pozval na ples." V jej hlase som cítila radosť. Ja som ju však s ňou nevedela celkom zdieľať.
"Waw. To je super. A Angela?" skúsila som zmeniť tému.
"Ide s Davom." Odvetila. "No vlastne som ti nevolala len pre to. Chcela som ti povedať, že sme sa s Angelou dohodli, že do Port Angeles ideme zajtra. Tak teda, ak ešte máš záujem, vyrážame hneď po škole. Dúfam, že vtedy nič nemáš." Rozhovorila sa.
"Jasné, že chcem ísť s vami. A nemusíš sa báť, nič nemám." Uistila som ju. Čo také by som asi tak mala mať?
"No vieš, myslela som, že by si mohla mať niečo dohodnuté s Edwardom, preto som ti to povedala." Zasmiala sa, no jej smiech nebol úprimný.
"Myslíš tým Edwarda Cullena?" spýtala som sa prekvapene.
"Poznáš ešte nejakého iného? Jasné, že jeho. No vieš, Mike mi povedal, že ste sa dnes spolu bavili. Najprv som mu nechcela veriť. Veď Cullenovci sa s nikým nebavia a Edward už tobôž nie. Zrejme na škole nie je pre neho žiadne dievča dosť pekné." Odvetila zatrpknuto, akoby sa popálila. Ja toho Mikea asi zabijem!
"Podľa mňa sa so mnou rozprával iba so slušnosti. Keďže spolu sedíme na labákoch, nič iné mu neostávalo." Skúsila som sa z toho nejako vykrútiť, aby ma náhodou nezasypala otravnými otázkami.
"Je to možné....."
V tej chvíli mi ktosi zaklopal na dvere, takže som nepočula nič z toho, čo mi Jessica hovorila.
"Bella? Si tam? To som ja Jacob. Môžem vojsť?" ozval sa dobre známy hlboký hlas. Niečo v ňom však bolo iné. Bol akýsi zastretý a....smutný?
"Jess, prepáč, musím už končiť." Rýchlo som jej skočila do reči.
"Ach jasné. Dobre. Tak zajtra." Vzdychla si.
"Zajtra." Zaklapla som telefón a zakričala na Jaka, ktorý zrejme ešte stále stál za dverami:
"Jasné, poď ďalej." Sadla som si na posteľ. Keď vošiel dnu, sotva som v ňom spoznala toho vitálneho a zdravého chalana. Okolo krku mal obkrútenú hrubú šatku, na čele sa mu perlil pot a ohníčky v očiach mu akosi pohasli. Pomaly sa došuchtal do izby a sťažka sa zvalil do kresla oproti posteli.
"Fíha." Zatiahla som. "Nevyzeráš dobre." Pokúsil sa o úsmev. Nevyšlo mu to.
"To nič nie je. Zajtra budem zdravý ako rybička." Zakašľal.
"No, neviem. Bol si už u doktora?" spýtala som sa a trochu prižmúrila oči.
"Nie. Načo?" zamrvil sa v kresle a znechutene pokrčil nos.
"Že načo? Pozri sa na seba." Vstala som a obliekla si bundu. Jake ma podozrievavo pozoroval.
"Čo to robíš?!" vyštekol na mňa.
"Idem ťa zaviesť k doktorovi!" Povedala som neoblomne a vopred sa obrnila voči jeho odporu.
"Zbláznila si sa? Ja k žiadnemu doktorovi nejdem!" protestoval. Keď však zvýšil hlas, rukou sa bolestivo chytil za hrdlo.
"Ale ideš. Choď sa obliecť, počkám ťa v aute." Povedala som a ruky si neprístupne zložila na hrudi.
"Zrejme si zabudla na jednu maličkosť." Vyhŕkol.
"Akú?" Prekvapene som sa otočila vo dverách, kam som sa medzičasom presunula.
"Rovnako ako ty, aj ja som vlkolak. Doktor by tak či tak zistil, že so mnou nie je niečo v poriadku." Mal pravdu. Ale nemôžem ho nechať len tak. Potrebuje pomoc. V tom ma osvietilo.
"Doktor Cullen by ti mohol pomôcť... A aj keby zistil, čo si, teda čo sme, nemohol by vyzradiť našu totožnosť, pretože by riskoval porušenie dohody.... A možno už o tom aj tak vie...." Vychrlila som zo seba, aby nemal šancu prerušiť ma.
"K tej pijavici nepôjdem!" osopil sa na mňa.
"Jake! Vzchop sa. Nemôžeš predsa nenávidieť všetkých, ehm, upírov. A hlavne nie teraz. Potrebuješ lekársku pomoc. Tak prestaň hundrať a obliekaj sa!" tresla som dverami pred jeho zaskočenou tvárou, zbehla dolu schodmi a nastúpila do svojho pickupu. Chvíľu som to rozdýchavala. Po piatich minútach som bola na pochybách, či ma Jake poslúchne a zíde dole. Možno teraz trucuje niekde vo svojej izbe. Keď som ho však s namosúreným výrazom videla vyjsť z domu, víťazoslávne som sa usmiala. Trucovito hľadel do zeme a ťažkými krokmi sa blíži k autu. Tesne pred dverami zastal a chvíľu otáľal kým nastúpil na stranu spolujazdca. Naštartovala som a okamžite sme vyrazili.
Asi v polovičke cesty narušil hrobové ticho Jakov chrapľavý hlas.
"Ešte včera si IM nedôverovala a chcela si proti nim niečo podniknúť. Čo sa zmenilo?" jeho otázka ma prekvapila. Sama som nevedela čo. Možno to, že som sa presvedčila, že nezabíjajú ľudí. Dokonca sú schopný medzi nimi žiť. Možno to bol Edward. Edward Cullen. Pri tom mene ma trochu trhlo.
"Nič. Len som sa presvedčila, že Cullenovci nie sú takí ako som si myslela- chladnokrvní zabijaci. Dokážu žiť medzi ľudmi bez toho, aby prezradili svoju totožnosť. Úspešne krotia túžbu po krvi. A navyše sa ostatným vyhýbajú ako sa len dá, čo ma len utvrdilo v tom, že im nechcú ublížiť." Odvetila som uprene hľadiac na bielu cestu, ktorá sa strácala pod kolesami auta. Už sme boli takmer vo Forkse. Jake zakašľal, no neodpovedal. O chvíľu sme zastali na parkovisku pred malou nemocnicou.
Vnútri bolo teplejšie ako vonku a páchlo tu za liekmi.
Pristúpila som k stolíku na recepcii, za ktorým stála staršia žena s prešedivetými vlasmi.
"Dobrý deň." Ozvala som sa k nej. Pozrela na mňa svojimi myšími očkami a zažmurkala.
"Čo si želáte, slečna?" pokus o milý úsmev jej celkom zlyhal.
"Ideme za doktorom Cullenom." Povedala som nemastno- neslano. Žena záporne pokrútila hlavou.
"Pán doktor má veľa práce, teraz vás nemôže prijať."
"Ale, je to veľmi súrne. Môj kamarát je chorý. Necíti sa dobre." Naliehala som a spoločne sme sa pozreli na Jaka rozvaleného v čakárni na stoličke. Mal zatvorené oči a pokožku mal bledú s nádychom dozelena. Žena, ktorá mala na menovke napísané Judith, súcitne kývla hlavou.
"Uvidíme, čo sa dá robiť." Ustúpila, zdvihla telefón a vyťukala nejaké číslo.
"Mary? To som ja Judith. Mám tu jeden súrny prípad pre doktora Cullena. Pozri sa či ho môže prijať." Počas toho, čo hovorila, si ma kútikom oka prezerala. Jej pohľad mi nebol príjemný. Odvrátila som sa od nej a trpezlivo čakala, čo odpovie druhý hlas v telefóne.
"Vaše meno?" spýtala sa a rukou zakryla telefón.
"Isabella Swanová." Odvetila som. Kývla hlavou.
"Isabella Swanová." Zopakovala potom do telefónu. Potom bolo ticho. Hlas na druhom telefóne čosi hovoril, čomu Judith prikyvovala.
"Dobre. Áno rozumiem. Pošlem ich." Zložila.
"Máte šťastie, doktor práve nikoho nemá." Povedala mi.
"Ďakujem. Kam teda máme ísť?" spýtala som sa.
"Choďte na druhé poschodie, prejdite rovno a potom zabočte doľava. Mary vás už bude čakať." Otočila som sa, aby som sa vyhla skúmavému pohľadu jej myších očí a podišla k Jakovi. Chytila som ho za plece a jemne ním zatriasla. Strhol sa a doširoka roztvoril oči.
"No?"
"Poď, môže nás prijať." Nemotorne sa zdvihol a nasledoval ma až na miesto, ktoré mi povedala recepčná Judith. Na konci krátkej chodby stála nízka žena s ryšavými vlasmi a obrovskými okuliarmi na nose. Bola to zrejme Mary.
"Ty si Isabella?" zaškriekala svojím tenkým hláskom.
"Áno." Odvetila som prosto.
"Poďte dnu." Použila množné číslo, keď si za mnou všimla zeleného Jacoba. Otvorila dvere a keď sme vošli zasa ich zatvorila. Ocitli sme sa v priestrannej ordinácii s veľkými oknami. Všetko bolo biele a voňalo tu oveľa krajšie ako vonku. Pri okne sa nachádzal veľký stôl, za ktorým sedel doktor Cullen. Vyzeral ako vystrihnutý z nejakého módneho časopisu, aj napriek tomu, že mal na sebe dlhý biely plášť.
Pri slabom zvuku krokov sa otočil a svižne vstal. Jeho tvár sa rozžiarila v úsmeve. Prekvapilo ma, že je taký mladý, bol úplne dokonalý rovnako ako ostatní z jeho rodiny.
"Ty musíš byť Isabella Swanová." Prehovoril a jeho zamatový hlas bol takmer taký krásny ako Edwardov.
"Bella." Odvetila som automaticky.
"A toto je..." otočila som sa za Jakom, ktorý ledva stál na nohách. Zrejme mu bolo čoraz viac zle.
"My dvaja sa už poznáme." Zaskočil ma doktor. Jacob aj napriek tomu, že sa ledva držal na nohách na neho nepekne zazrel a ruky sa mu nepatrne zatriasli. Hneď sa však ovládol. "Takže, ako môžem pomôcť?" pristúpil bližšie.
"Jacob potrebuje vyšetriť. Od rána sa necíti dobre, zrejme prechladol." Robila som tlmočníka. Jacob by nebol ochotný povedať doktorovi Cullenovi čo i len jedno milé slovo, tak som sa toho radšej chopila ja.
"Sadni si sem. Vyšetrím ťa." Prikázal mu doktor. Jacob aj napriek tomu, že otáľal a celý čas len zazeral, ho poslúchol. Zrejme usúdil, že nemá na výber.
"Hmm...." zamračil sa tentokrát doktor, keď rýchlo a jemne prebehol rukami od Jacobových slúch až po krk. "Nevyzerá to dobre." Natiahol sa po niečo na stole. "Toto si pridrž pod pazuchou." Prikázal mu, keď mu podával malý digitálny teplomer.
"Je to vážne?" ozvala som sa a hlas mi trochu zachrípol, keď mi po celý ten čas, čo sme boli dnu sťahovalo hrdlo. Bála som sa odhalenia. Doktor sa po niekoľkých sekundách ticha natiahol za teplomerom a pozrel sa na display.
"Myslím, že hrdlo bude mať o pár dní v poriadku, je to len trochu zapálené. Starosti mi robí vysoká teplota. Je zázrak, že s ňou prišiel až sem a že dokáže stáť na nohách." Zamyslel sa.
"To nič nie je. O pár dní budem v poriadku." Vložil sa do toho Jake a tak prerušil doktorove myšlienky. Carlisle nesúhlasne pokrútil hlavou.
"Bella, dohliadneš na neho, aby ležal a oddychoval? Predpíšem mu nejaké lieky na bolesť hrdla a kašeľ." Zrejme už Jacoba poznal trochu lepšie, keďže vedel, že nebude ležať. Veď prečo by tým poveril mňa, no nie?
"Budem sa snažiť, pán doktor." Odvetila som. Hoci bude Jacob vymýšľať ako sa len dá, bude ma musieť poslúchnuť. Tak či onak bude musieť ostať doma, aby sa doktor cez jeho deti niečo nedopočul .
"Ozaj, máte doma nejaký paralen?" spýtal sa, keď sa rýchlo presunul k stolu, aby napísal recept.
"Určite sa nejaký nájde." Potvrdila som.
"Dobre teda. Nech sa páči." Vstal a podal mi recept. Ruky sa nám na malý okamih dotkli. Carlisle prekvapene zdvihol obočie. Moja pokožka horela skoro ako tá Jacobova, z čoho musel usúdiť, že aj ja mám teplotu. Trochu som sa začervenala a odvrátila od neho pohľad, aby mi v ňom nemohol čítať. Nasadila som doktorovi chrobáka do hlavy. Do pekla. Mala som si dávať väčší pozor.
"Ďakujeme, že ste nás tak ochotne prijali. Dovidenia." Hlas sa mi nevhodne zatriasol. Carlisle Cullen zrejme príde na to, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom.
"Do skorého videnia, Bella, Jacob." Aj napriek všetkému sa usmial. Keď sa dvere za mnou zabuchli, zhlboka som si vydýchla. Uvoľnila som sa však až vtedy, keď sme boli na polceste domov.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 bellla bellla | 31. července 2009 v 22:56 | Reagovat

jeeeej :D :-)

2 Luci & Dani & Kiki Luci & Dani & Kiki | Web | 1. srpna 2009 v 20:37 | Reagovat

Wow...super....=D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.