6. Noc bez hviezd
Takže dnes pridávam ďalšiu kapitolu. Neviem čo mám napísať lebo na jednej strane hrozne chcem aby sa vám páčila ale na tej druhej chcem kritiku aby som vedela v čom sa mám zlepšovať. Takže mám dilemu. Preto vás poprosím o toto : jednoducho napíšte čo si o tom myslíte. Hneď vám ďakujem :)
" Uvidíme sa" postavila som sa. Gracen s Alice sa usmiali ale Juliet sledovala Edwarda. Alice sa mi pozrela do tváre a jej zamračený výraz na okamih zmizol.
Ako som kráčala na hodinu biológie mala som podivné chvenie v bruchu. Šaliem zo toho! Alebo by som mala povedať z neho? Nie, nie! Každým krokom som bola tým dverám bližšie a každý krok bol pomalší ako ten minulý. Keď som vošla dverami, omylom som sa usmiala a následne zamračila. Takéto reakcie by vo mne nemal vzbudzovať ani on ani nikto, hovorila som si. Obozretne som sa posadila, vyložila veci na stôl a pozrela sa naňho. Samozrejme ma pozoroval, prirodzene. Snažila som sa tie výrazy prečítať a on moje. Niečo na jeho tvári mi nesedelo. Hľadela som na bradu, pery, ktoré vo mne vyvolali zvláštny pocit ,nos a zastavila som sa na očiach. Vypleštila som oči a s hlasným sprievodom, buchla hlavu o lavicu.
" Deje sa niečo?" jeho hlas znel ako pohladenie a mňa zahrialo na duši. Ďalšia, tupá reakcia.
" Nosíš čočky?" Táto otázka ma hrozne pálila na jazyku, chcela som ju prehltnúť ale nedalo sa. V duchu som vypustila také nadávky až som sa nad sebou pozastavila.
" Nie" Odpovedal. Pamätám si ako som ho videla prvý krát. Ten tmavý odtieň, ktorý tak kontrastoval s jeho pokožkou až to bolo neprirodzené. Všetko na ňom bolo neprirodzené.
" Predtým si mal iné oči a teraz ich máš rovnaké ako celá tvoja rodina a pritom pokrvný príbuzný nie ste" vypálila som. Stuhol a táto reakcia bola taká prirodzená až som sa radovala že konečne som ho nachytala. Prižmúril oči.
" Si všímavá, Bella" Povedal to presne vtedy keď zazvonilo. Prebúdzal vo mne reakcie na každé jeho slovo, gesto aj úsmev. Usmiala som sa. Zvláštne že jedine pri jeho rodine som sa smiala najviac a to aj pri ňom. S chlapcami v mojom veku som sa nerozprávala, neusmievala sa na nich a nevšímala si ich. Naopak tento vo mne dokázal vzbudiť a červenanie a mňa by zaujímalo: Ako? Odpoveď som poznala: Sebou.
" Aj ty" usmiala som sa ešte viac ale nebolo to nič oproti tomu keď sa usmial on. Jeho úsmev sa ešte rozšíril keď som sklopila zrak. Až teraz som si uvedomila že ten Edward Cullen, ktorý je neskutočne protivný, ale zachránil mi život sa na mňa usmieva a ja na neho. Zrazu sa zamračil a otočil sa. Nejako som ho napodobnila a stretla sa s pohľadom mračiacich sa tmavých očí. Ten chalan mal červenohnedú pokožku, tmavé vlasy, takže som si ľahko domyslela odkiaľ je. Môj úsmev pohasol a otočila som sa späť na tabulu. Edward urobil to isté a jeho úsmev mi chýbal. Znova to bol ten zlý Edward. Som zvedavá koľko ma ešte tvári ale niečo mi hovorilo že je nebezpečné to zisťovať. Ale oči mal presne ako jeho rodina, nádherné a mňa by zaujímalo ako môžu mať rovnaké oči. Nebudem sa tým zaoberať. Zvyšok hodiny sme sa mračili na tabulu. Ten indián mi pokazil jednu krásnu chvíľu. Nikdy som nebola sadista ako Alice ale v tejto sekunde som bola nad jej predstavy. Ďalšia tupá reakcia spôsobená jedinou osobou. Keď sa ozval zvuk, ktorý hlásil koniec hodiny, nechcelo sa mi odísť z jeho prítomnosti.
" Nabudúce seď s rodinou" povedala som mu keď som ho dobehla cestou na parkovisku. Zastavil sa a ja tiež. Prišlo mi divné že robíme každý to čo ten druhý.
" Prečo?" Tváril sa že to nechápe alebo sa so mnou chcel iba rozprávať?
" Nechcem aby ste sa kvôli mne rozdeľovali" niečo zašomral a znelo to ako "Všetko sa deje kvôli tebe" ale statočne som sa tvárila že som ho nepočula. Išiel trochu predo mnou ale keď nás od parkoviska delili iba hlavné dvere, spomalil a nechal ma prejsť prvú. Gentleman? Myslela som že vymreli v polovici 20.storočia. Myslím že na takéto správanie naša generácia nebola zvyknutá. Usmial sa tým srdečným úsmevom, mne poskočilo srdce a jeho úsmev sa
( neviem prečo) ešte rozšíril. Sklopila som oči a hanblivo sa usmiala. Keď som bola pri ňom šepla som " ďakujem" ale myslela som tým oveľa viac. Zarazila som sa. Nechcela som zamilovať do starostlivého, láskavého, odvážneho, milujúceho a pekného gentlemana? V duchu som ho porovnala so všetkými vlastnosťami a vyšiel mi výsledok. Chybný alebo výstižný. Nie! Poznám ho presne od včerajška. Zavrtela som hlavou a vyhľadala jeho sestry. Samozrejme stáli pri ch autách. Biele a čierne porshe a vedľa nich strieborné volvo. Edward ma dobehol a spolu s ním sme k nim mierili. Nemohla som si nepovšimnúť vypleštené pohľady všetkých. Čo zas? Veď sa nedržíme za ruky. Môj mozog automaticky pridal zatiaľ
ale tvárila som sa že to tam nie je. Už sa nemračili ale usmievali sa ako slniečko ale keď som po očku pozrela na Edward, ten sa na Alice mračil akoby mal k nej prísť a uškrtiť ju. Ona to okázale ignorovala, má odvahu na rozdiel odo mňa.
ale tvárila som sa že to tam nie je. Už sa nemračili ale usmievali sa ako slniečko ale keď som po očku pozrela na Edward, ten sa na Alice mračil akoby mal k nej prísť a uškrtiť ju. Ona to okázale ignorovala, má odvahu na rozdiel odo mňa.
" Ja som to vravela" zašvitorila. ZASE neviem o čom sa nerozprávajú, no ja som bola
zameraná na niečo iné alebo niekoho iného. Nikdy som si nevšimla akú má vypracovanú hruď kým si nedal tmavo modré tričko. Teraz to tak nebolo vidieť, mal šedý kabát. Alice niečo pošepkala Gracen, pritom hľadeli na mňa. Tá pokrútila hlavou.
zameraná na niečo iné alebo niekoho iného. Nikdy som si nevšimla akú má vypracovanú hruď kým si nedal tmavo modré tričko. Teraz to tak nebolo vidieť, mal šedý kabát. Alice niečo pošepkala Gracen, pritom hľadeli na mňa. Tá pokrútila hlavou.
" Bella!" zavolal za mnou niekto. Ten hlas som poznala, Taylor. Stála pri našom aute a mračila sa.
" Už by som mala ísť" Nerozhodne som pozorovala raz Taylor potom ich a nakoniec Edwarda.
" Nechceš ísť večer do Seattlu?" nadhodila Grace.
" Ehm" Než som stihla niečo povedať ozval sa Edward.
" Nemyslíte si že je vystavená nebezpečenstvu už dosť? Ja tam predsa nebudem" dohováral im. Cítila som sa akoby to bol môj otec.
" Viem sa o seba postarať" oponovala som mu rozhodným hlasom, ale keď sa na mňa pozrel tým naštvaným pohľadom, hneď som sa stiahla. Blbec!
" Ehm... budem sa učiť" vymyslela som si. Nemala som ani náladu aj keď som potrebovala s niekým byť. Alice sa ako na povel zamračila.
" Nezastrašuj ju" Ona vždy presne vedela čo Edward robí.
" Buď rada Bella, Gracen si ide vyberať topánky a ver mi že conversky to nebudú" zatvárila sa ako na mučidlách. Chce ma od nich Edward odstrčiť? Zrejme sa mu to darí. Juliet na nás hľadela, potom ku mne prišla a objala ma okolo ramien. Až moc dobre vedela ako sa cítim, zvláštne.
" Edward sa občas tvári ako otec" šepla mi.
" Neboj sa, Bella, tvoj otec to rozhodne nebude" keď to dopovedali začali sa na plné hrdlo smiať tak som stiahla obočie, pozrela na Edwarda. Tak sme sa na seba mračili, jeho sestry umierali od smiechu. Museli sme vyzerať ako blázni. Až potom som si všimla Taylor ako beží k nám.
" Ideš?" spýtala sa ma podráždene. Bezmocne som prikývla, chcela som im Taylor predstaviť ale tá ma už vliekla preč. Cesta prebehla v tichosti, nemohla som nad ničím premýšľať, myšlienky mi v hlave lietali ale po jednom hovoriť nedokázali. Zastavili sme na príjazdovej ceste ale ja som nechcela ísť von z auta. Ja neviem, jednoducho vždy keď som od nich odchádzala pripadala som si taká... neúplná. Nechcela som to povedať nahlas kvôli tomu že ja mám rodinu ale prečo mi boli bližší Cullenovci? Eh, chcela som povedať Cullenové?
Á zase s tým začínam. Zvalila som sa na posteli, chcela som spať, lebo učiť sa určite nebudem ale nešlo to. Každá veta, ktorú mi povedal mi znela v ušiach ešte raz a ešte raz. Zavrtela som hlavou ale veľmi to nepomohlo. Žalúdok sa mi prevrátil akoby som bez neho nemohla žiť a pľúca sa mi stiahli ale nevydýchla som. Zavrela som oči a predstavovala si piesok pod nohami, more predo mnou a slaný morský vzduch. No stále sa mi objavoval les. A nakoniec som padla do bezsenného spánku.
" Bella!" ozývalo sa z diaľky.
" Bella!" teraz to bolo bližšie.
" BELLA!!!" trhla som sebou. Nado mnou sa skláňala Catherine a starostlivo mi hľadela do tváre. Asi som zaspala.
" Si v poriadku?" Ten pocit že nemôžem dýchať sa ešte viac prehĺbil, už som mala pocit že lapám po dychu.
" musím ísť na vzduch" posadila som sa na posteli. Hlava sa mi krútila.
" Priniesla som si večeru lebo si ju zmeškala" Pri pohľade na plný tanier sa mi stiahol žalúdok.
" Pôjdem von len na chvíľku, nie je mi dobre" vysvetlila som.
" ahoj, oci" pozdravila som ho pri obúvaní.
Konečne som sa nadýchla čerstvého, vlhkého, zimného vzduchu a dýchalo sa mi lepšie. Rozhodla som sa ísť tou istou cestou ako prvý deň. Pripadala mi že je zvláštna tma, až príliš veľká. Na oblohe nebolo jedinej hviezdy, jediný záchytný bod aby som vedela kde som.
Išla som ďalej po bezpečnej, horskej cestičke. Nevidela som nič, len cestu pod mojimi nohami. Niečo za mnou zašušťalo. Hneď som sa otočila ale nič tam nebolo. Všade bola tma, nič som nevidela a už ani len cestu pod nohami ale trávu. Nechcela som na to myslieť ale cítila som sa ako v Port Angeles. Znova niečo zašušťalo a ja som zrýchlila. Toto nebol dobrý nápad, neviem kde je severka a tieto lesy nepoznám. Zmocňovala sa ma panika, veľmi som sa bála. Roztriasla som sa keď na mňa padali kvapky dažďa, vpíjali sa mi do oblečenia, do vlasov a prekrývali moje slzy. Pozrela som sa na oblohu. Bola absolútne čierna. Dnes mesiac nevyšiel - asi bolo zatmenie, nov mesiaca. Zachvela som sa. Objala som si rukami ramená a išla ďalej. Nevedela som kam ale na jednom mieste som určite zostať nechcela. A nechcela som ani premýšľať čo sa potuluje v týchto lesoch. Za sebou som počula kroky - ďalšia spomienka na Port Angeles, ďalšie vzlyky a ďalší klinec do hrobu. Ani som im nestihla povedať že chcem zospodu voňať frézie, nech mi ich tam zasadia. V týchto chvíľach mi išiel čierny humor asi najlepšie. Zasmiala som sa ale hneď som prestala keď sa mi na vlhkej tráve, pár dní po roztopení snehu, zvrtla noha a ja som dopadla na zem. Šklbla som nohou keď som cítila bolesť pri členku. Tie conversky sa mi vo vlhkom prostredí zídu brblala som v duchu. Ruky som si zastrčila do vačkov lebo tie ma boleli. Ako som našľapovala, pri každom kroku som sa strhla.
Už sa nikdy nevrátim domov, nikdy neuvidím nikoho, koho mám rada. Aj v tejto situácie som sa šikovne vyhla povedať niekoho konkrétneho. Celá som sa triasla zimou aj strachom.
Takto to predsa nemôže dopadnúť! Ale môže a aj dopadne. V duchu som počítala koľko som nejedla, neraňajkovala som, na obede som nejedla a večeru som nezjedla. Takže viac ako deň. Krútila sa mi hlava a pred očami som mala škvrny. V hrdle som mala vyschnuté. Vzlykala som, triasla zimou. Zrazu sa mi podlomili kolená a vedela som že na tomto mieste ma čaká smrť. Keď som padala predstavovala som si studenú zem, no nedopadla som. Posledné čo si pamätám boli dve studené ruky, pritisnuté na mojich bokoch, niečo studené na mojom krku ale to sa mi zahmlilo pred očami až ma tá hmla úplne pohltila a ja som upadla do bezvedomia.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





perfektne ... ja viem, ze sa stale opakujem, ale je to paradne