5. Prvé stretnutie

Sedela som na konci plného stola spolu so spolužiakmi, s ktorými som sa včera zoznámila a snažila sa konverzovať. Možno sa pýtate, prečo nesedím s Jakom. Na to je však jednoduché vysvetlenie. Nie je v škole a zrejme sa tu kvôli chorobe nedostane celý týždeň. Aká irónia, zlomenina, či akékoľvek poranenie sa mu okamžite vylieči, no nádcha nie.
Témou dnešného dňa bol ples, čo nie je nič pre mňa. Tak som sa aspoň tvárila, že ma to zaujíma a bola ticho. Keď mám povedať pravdu, neznášam takéto akcie, je tam strašne veľa ľudí a navyše tancovanie nie je mojím obzvlášť veľkým koníčkom.
"A čo ty Bella?" spýtal sa ma zrazu Mike. Všetky pohľady sa otočili na mňa. Začervenala som sa a nervózne si zahryzla do pery. Zamyslela som sa až natoľko, že som akosi stratila niť ich rozhovoru.
"Hmm?" skúsila som to nejako zachrániť.
"Mike sa ťa pýtal, či sa chystáš na ples?" zhovievavo mi zopakovala otázku Angela. Vďačne som sa na ňu usmiala. Pohľady upreté na mňa čakali na odpoveď.
"No..." začala som a vidličku, ktorú som držala v ruke som zložila na tanier, aby som sa mohla lepšie sústrediť. "...ja na to veľmi nie som."
"Neblázni Bella. Poď. Bude zábava." Presviedčal ma Eric a z tašky vybral akési letáky a každému z nás jeden podal.
"No ja neviem. Ešte si to premyslím." Odvetila som vyhýbavo a pozrela sa na papier.
"Monte Carlo? To je téma maturáku?" ozvala sa prekvapene Jessica.
"Hazard, smokingy a Bond, James Bond." Vžil sa do toho Eric. Všetci pozorne študovali letáky.
"Musíme ísť do Port Angeles, než ostatní vykúpia pekné šaty." Povedala Jessica Angele, keď sa pozrela na dátum v pravom dolnom rohu.
"Do Port Angeles? Môžem ísť s vami?" spýtala som sa nevinne. Potrebovala som niekam vypadnúť, preč od La Push a stereotypu.
"Jasné, poradíš mi." Nadchla sa Angela a usmiala sa na mňa. Angela je super. Sme si veľmi podobné, myslím, že budeme dobré kamarátky. A aj napriek tomu, čo hovoril Jake.
"Budem sa snažiť." Opätovala som jej úsmev.
"To pre teba nebude problém. Vo Phoenixe si určite bola na viacerých plesoch. Musí to byť super, chodiť na takéto akcie. Mne by sa to páčilo. Chápeš, žiť v takom veľkom a rušnom meste." Zaplietla sa do toho Jess.
"No, vlastne, ja som vo Phoenixe na plese nikdy nebola." Odvetila som pravdivo. Jess aj Angela ostali prekvapené. Mike s Ericom sa rozprávali o niečom inom, takéto babské reči ich zrejme nezaujímali.
"Vážne? To si nikdy nešla s priateľom alebo s niekým?" neveriacky sa ma vypytovala Jess. Celkom ma dostala do pomykova.
"Naozaj. Vieš, ja som nikdy nemala priateľa a väčšinu času som trávila doma." Odvetila som vyhýbavo a radšej som nespomenula aké muky prežívam, keď musím tancovať.
"Tomu neverím." Ozvala sa tentokrát Angela. "Vieš, tu si medzi ľuďmi fakt obľúbená, aj keď o tom možno nevieš."
"Ach.." vypravila som len, pretože som toho ani viac nebola schopná.
"Napríklad taký Mike. Určite by s tebou rád chodil." zašepkala Jess so žiarlivosťou v hlase. Kam sme sa to dostali? Od plesu až k chalanom? Začervenala som sa. Hlupaňa, nadávala som si.
"Kto ma tu spomínal?" Mike otočil svoju rozžiarenú tvár smerom na mňa. Znova som sa začervenala. Dofrasa, už by som to mala nejako kontrolovať, lebo by si mohol myslieť, že sa mu páčim.
"Jess akurát hovorila Belle, že organizuješ snehovú vojnu." Rýchlo niečo vymyslela Angela. Za to som jej naozaj bola vďačná. Musím jej to niekedy oplatiť, pomyslela som si.
"No, vlastne áno." Potvrdila Jessica a žiarivo sa usmiala na Mikea.
"Kedy?" zaujímala som sa, už len pre svoje dobro, aby som sa tomu mohla vyhnúť. Pri pomyslení, že mi snehové gule budú lietať okolo hlavy, mi prešiel po chrbte mráz. Keď to však vezmem z tej lepšej stránky, sneh nie je až taký mokrý ako dážď, pokiaľ mi ho niekto nehodí za golier a on sa tam nerozpustí.
"Hneď po škole. Pridáš sa?" horlivo sa spýtal Mike.
"Nemôžem, ponáhľam sa domov." Pokrčila som plecami a snažila som sa vypadať, akože mi je to ľúto. Zrejme mi na to skočili.
"Ach, to je škoda." Ozval sa skleslo.
"No nič, decká, ja už idem, lebo sa cez ten sneh neprebrodím." Vstala som od stola a odniesla tácku. Za chrbtom sa mi ozvali kroky. Bol to Mike. Zdvorilo mi otvoril dvere, aby som mohla prejsť.
"Ďakujem." Vyšla som von, no okamžite som stuhla, keď mi popred tvár preletela snehová guľa. "Uf." Skúšala som nájsť vinníka, no všetky pohľady sa akoby náhodou odvrátili.
"Nevšímaj si ich. Keď prvýkrát napadne sneh, správajú sa ako malé deti." Vysvetlil mi Mike a rukou si prehrabol účes, v ktorom sa mu zachytili chumáče snehu.
"Možno ich aj trochu chápem." Odvetila som a kľučkovala medzi snehovými guľami, ktoré lietali v povetrí. "No sneh som si predstavovala trochu ináč, každá vločka je jedinečná, chápeš." Mike sa zatváril prekvapene.
"Ty si ešte nikdy nevidela sneh?"
"Jasné, že áno. V telke." Mike sa rozosmial a z úst mu vychádzal obláčik pary. V tom ho do hlavy trafila snehová guľa a rozpustila jeho dokonale nagélovaný účes. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. Jeho podozrenie, rovnako ako moje padlo na Tylera, ktorý stál opodiaľ a podozrivo sa uškŕňal popod nos. Zohol sa, chytil do ruky sneh a vytvaroval ho do gule. Trochu som cúvla.
"No, tak ja už radšej pôjdem. Vidíme sa na hodine." Vykoktala som a rýchlo zdrhla. Bola som nesmierne rada, keď som sa bez ujmy dostala až do triedy. Do teplej a hlavne suchej triedy.
Niektoré decká tu už boli a poctivo si opisovali z tabule to, čo na ňu profesor načarbal. Zrejme sme dnes mali labák. Super, pomyslela som si. Vo Phoenixe sme skúmali všeličo možné a toto určite nebude nič zložité.
Pomaly som odkráčala k svojej prázdnej lavici a v snahe zložiť na ňu tašku, som trochu zakopla a všetky zošity sa mi rozsypali po zemi. Dopekla. Zrejme ani to, že som vlkolak, mi neubralo na mojej neschopnosti.
Začervenala som sa a nemotorne sa zohla, aby som ich pozbierala. Ale to ma už predbehol ktosi iný, šikovne poskladal zošity do úhľadnej kôpky a podal mi ich.
"Ďakujem." Zamrmlala som bez toho, aby som sa na toho ochotného spolužiaka bola pozrela a so svojím nákladom som vstala.
"Ty musíš byť Bella Swanová." Ozval sa krásny melodický hlas. Stuhla som. Zaskočili ma dve veci. Ten hlas a to ako ma oslovil- nikto mi doteraz pri prvom stretnutí ešte nepovedal Bella. Moje oči sa stretli so zlatistým pohľadom jedného z Cullenovcov. Tohto som však ešte nevidela. Bol vysoký a štíhly. Strapaté bronzové vlasy mal upravené, no predsa pôsobili ľahko neupraveným dojmom a trblietali sa mu v nich vločky snehu, ktoré sa ešte nestihli rozpustiť. Najkrajšia však bola jeho tvár. Bola nádherná, úplne dokonalá. V podstate som nič dokonalejšie ešte nevidela. Črty mal pravidelné, rovné a ostré. Veľké okrové oči na mňa so záujmom hľadeli a kútiky pier mu vystupovali v úsmeve. Vyzeral ako Boh.
"Ehm, áno." Vykoktala som neschopná povedať čosi zmysluplnejšie.
"Och, zabudol som sa ti predstaviť." Jemne, kúzelne sa zasmial. Ešte viac som naňho civela, nevedela som odtrhnúť pohľad od jeho tváre, čo ako som si to prikazovala. "Som Edward Cullen."
Čo? Nie, to nemôže byť pravda. Všetko pekné je fuč. Toto je ten chalan, ktorý tak veľmi ublížil Vanesse a Jacobovi. Prečo ale došľaka voči nemu cítim iba sympatie a nie nenávisť? Prečo?
"Ehm, nesadneme si?" ozval sa znova, keď si všimol, že na to asi nič nepoviem. Zrejme si o mne musel myslieť, že som duševne nespôsobilá alebo čo.
"Ďakujem." Začervenala som sa, keď mi odtiahol stoličku, aby som si mohla sadnúť. Dokonalý gentleman. Toto nemôže byť ten istý Edward Cullen, ktorý spôsobil Vanessinu smrť!
Stolička vedľa mňa hlučne zahrmotala, keď si na ňu sadal. Prekvapilo ma to, pretože upíri sú ešte tichšie bytosti ako vlkolaci. Zrejme ešte nevedel, čo som zač. Vlastne aj ako vlkolak som divná, možno to ho zmiatlo. Najviac ma však prekvapilo, že vôbec nekrčil nos, hoci bol pri mne dosť blízko, veď viete, že vlkolaci a upíri majú medzi sebou akúsi nepochopiteľnú čuchovú averziu.
"To je nanič s tým snehom, čo?" zvedavo na mňa uprel svoje veľké oči a trochu naklonil hlavu ako zvedavý chlapec, ktorý skúša, čo sa stane ak bude v rozhovore pokračovať ďalej. Hlas sa mi akosi divne zadrhol v hrdle. Nevedela som, čo mu na to povedať. Tak som hlúpo tresla prvé, čo mi napadlo. Ako vždy.
"Neznášam ho. Pokiaľ môžem, snažím sa vyhýbať všetkému studenému a mokrému." Znova sa zasmial, akoby nejakému súkromnému vtipu.
"Čo?" skúsila som sa to z neho vypáčiť.
"Ale nič." Znova sa zasmial. Keď nič, tak nič. Nebudem sa mu vnucovať.
Otočila som sa dopredu, pretože profesor práve začal hodinu. Najprv nám vysvetlil, že máme rozdeliť preparáty podľa fáz mitózy a potom nám rozdal mikroskopy aj so vzorkami.
"Dámy majú prednosť." Ozval sa zasa Edward a bledou rukou ku mne prisunul mikroskop. Ozval sa tupý škrípavý zvuk. Rýchlo som sa natiahla za prvou vzorkou a položila ju pod objektív. Našťastie som toto cvičenie už robila, takže sa nemusím báť, že sa strápnim.
"Nebol si tu." Slová mi vychádzali z úst samé. Zahryzla som si do jazyka. Určite to muselo vyznieť nevychovane. Je to pre mňa cudzí človek, - vlastne upír- nemala by som niečo také hovoriť. On sa však zamyslel.
"Bol som pár dní mimo mesta...... Vždy, keď je pekne idem s rodinou na stanovačku." Vysvetlil po krátkej odmlke. Nezmysel. Jeho rodina, teda súrodenci boli v škole, ON nie.
"Stanovačku?" prekvapene som zažmurkala a pozrela sa do mikroskopu. Vedela som presne, čo mám hľadať, takže pre mňa nebol žiaden problém zistiť, že je to anafáza.
"Áno. Príroda, stan, rodina." Vysvetľoval mi, akoby som bola nekompletná a nevedela, čo to slovo znamená. Mňa však zaujalo iba jedno slovo, pri ktorom moje slzné kanáliky zväčšili produkciu.
"Rodina..." vzdychla som si nečujne. On ma však počul. Chápavo sa na mňa pozrel.
"Musí to byť pre teba ozaj ťažké." Prejavil súcit a zlato v jeho očiach zaplápolalo. Nedokázala som zabrániť tomu, aby sa mi po líci skotúľala slza, no bola som ticho. Ešte s nikým som sa nerozprávala o smrti mojich rodičov. Tak prečo by som mala práve s ním? "Stavím sa, že trpíš viac, než to dávaš druhým najavo." Povedal po chvíli. Po celý ten čas na mňa upieral pohľad a skúšal na mňa moc svojich zlatohnedých očí. Zrazu sa vo mne všetko vzbúrilo.
"Čo ty o tom môžeš vedieť?! Tvoji rodičia sú nažive, ty máš rodinu..." hlas sa mi zadrhol v hrdle a do očí sa tisli slzy. Rýchlo som sa pozrela na lavicu, aby som ich ukryla. No pred ním bolo také niečo ukryť veľmi ťažké. Zrejme bol viac vnímavý ako hocikto, koho som doteraz poznala.
"Možno mi neveríš, ale chápem ťa. Nechcel som ťa však rozplakať." Vzdychol si a previnilo sklopil oči.
"Ach, nie, to nie je tvoja chyba. Nemohol si vedieť ako zareagujem." Rýchlo som ho chcela utešiť, aj keď neviem prečo som to robila. To skôr ja som potrebovala útechu.
"Nemohol..." zamrmlal a znova na mňa uprel skúmavý pohľad. Zrazu som nevedela, čo mu mám povedať. Chvíľu sme na seba len tak pozerali. Z každého kúta triedy sa ozýval šum a vrava, všetci sa trápili nad laboratórnym cvičením a snažili sa zistiť fázy mitózy. Potom sa mi v hlave rozsvietila žiarovka.
"Je to anafáza." Vyhŕkla som úplne od veci a rukou ukázala na mikroskop. Zasmial sa.
"Smiem?" natiahol ruku. Bola taká krehká a jemná, že som sa jej chcela dotknúť. Posunula som mu mikroskop. Prstami sa trochu dotkol moje ruky. Srdce mi bláznivo poskočilo. Prekvapene som naňho pozrela. Nie však pre to, že jeho ruka bola ľadovo studená, ani pre to, že bola naozaj taká jemná a hebká ako sa na prvý pohľad zdalo, ale pre to, že v momente keď sa naše ruky spojili mnou bolestivo prešiel akýsi výboj.
"Anafáza." Potvrdil po krátkom prezretí, ktoré netrvalo ani dve sekundy. Potom to úhľadne zapísal do prvého riadku na svojom papieri. To písmo sa ani trochu nedalo porovnávať s mojim škrabopisom.
"Ako som povedala." Zasmiala som sa. Aj on sa na mňa usmial. Zasa ticho.
"Prečo si sa presťahovala práve do Forksu? Chápeš, keď tak neznášaš všetko studené a mokré. Je to najdaždivejšie miesto v Spojených štátoch." Opýtal sa ma. No zrejme sa len zo zdvorilosti snažil udržať konverzáciu.
"Ehm, no..." koktala som. "V podstate som nemala na výber. Mama s Philom sa stále kamsi sťahovali a mňa nebavilo mať iba dočasné bydlisko. Najhoršie by na tom bolo to, že práve vtedy, keď by som si zvykla a našla si kamarátov, museli by sme odísť. Tak som prišla za Char....ockom. A potom sa stala tá strašná nehoda." Vysypala som to zo seba na jeden dych. Nerozumela som tomu, čo bolo v tomto chlapcovi, že som sa mu bez akýchkoľvek výhovoriek zdôverila s celým svojim životom. Pokojne sa mi mohol vysmiať a povedať to celej škole. To by bol trapas.
"To znie rozumne." Odvetil na moje prekvapenie a vážne kývol hlavou. "Kde bývaš teraz? Vo Forkse asi nie..." opýtal sa, pod mikroskop vložil preparát číslo dva a krátko sa doň pozrel.
"Nie. V La Push." Odvetila som a pozorne si ho prezrela, keď sa nepozeral. Mierne sa skláňal nad papierom a úhľadným písmom čosi zapisoval do druhého riadku. Keď som však vyslovila meno rezervácie, pero sa mu trochu zaseklo. Bolo to však také nepatrné, že som tomu nevenovala pozornosť, aj keď som vedela, čo to spôsobilo.
"Je to interfáza. Ak chceš, môžeš sa pozrieť." Šibalsky sa na mňa usmial. Rozpaky, ktoré ma v tej chvíli premkli som sa snažila zakryť tým, že som sa načiahla za mikroskopom a pozorne si prezerala vzorku.
"Interfáza." Potvrdila som.
"Ako som povedal." Zasmial sa, keď zopakoval moje slová.
Boli sme hotoví skôr ako ostatní spolužiaci a samozrejme sme mali všetko dobre. Profesor nás pochválil a do klasáku nám zapísal jednotky.
Keď zazvonilo, rýchlo som si pozbierala veci a otočila sa, že sa rozlúčim s Edwardom. Už tam nebol.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





ahoj....pises naozaj krasne poviedky a tesim sa na dalsie pokracovanie....ale niektore casti su opisane z knihy....skus pouzit vlastnu tvorbu....prepac...dakujem...