Pozn.: Pls, ak si to prečítate, okomentujte, potrebujem vedieť, či sa vám to
páči.
4. Zlomené srdce
Bolo už takmer pol desiatej, keď som celá premočená vošla cez okno do svojej izby. Rýchlo som sa obliekla a zbehla po schodoch do haly. Jacob sedel za stolom spolu s Billym a nervózne bubnoval prstami o drevo. Díval sa pred seba a tvár mal zachmúrenú. Dokonca aj jedlo pred ním ostalo nedotknuté, čo sa nestáva veľmi často. Zrejme si musel o mňa robiť ozajstné starosti. Začínala som sa za to cítiť previnilo.
Keď ma zbadal ako vchádzam do kuchyne, vstal a dvoma rýchlymi krokmi pristúpil ku mne.
"Konečne." Objal ma a hlas sa mu chvel od úľavy. Jeho silné ruky ma však zvierali tak silno, že mi to spôsobovalo bolesť.
"Jake, mohol by si..." skúšala som ho odtlačiť. "Neviem dýchať." Dostala som konečne zo seba. Jacob ma okamžite pustil. Zhlboka som sa nadýchla.
"Prepáč Bells. Si v poriadku?" ospravedlňujúco sa na mňa usmial.
"Jasné." Odvetila som a sadla si na stoličku oproti Billymu.
"Dáš si?" ponúkol ma Billy. Pozrela som sa na tanier plný špagiet s morcadellou. Ach, nie. Zasa.
"Nie, ďakujem. Nie som hladná." Odpovedala som vcelku pravdivo.
"A ty Jake? Budeš to ešte jesť?" ukázal na tanier s nedotknutým jedlom. Jake záporne zavrtel hlavou.
"Nie, oci. Idem hore ľahnúť si." Pozrel na mňa a naznačil mi, že mám prísť za ním. Potom vybehol po schodoch a zabuchol za sebou dvere. Dúfam, že mi nebude vyčítať, že som prišla tak pozde. Zázrak bol už len to, že sa o tom Billy ani slovkom nezmienil, aj keď som na ňom videla, že aj on sa o mňa bál.
Ticho napokon prerušil Billyho hlboký hlas. "Vieš, robili sme si o teba veľké starosti. Báli sme sa, že niečo vyvedieš." Odvetil, akoby mi čítal myšlienky. V jeho hlase však nebolo cítiť žiadne výčitky. Pocit viny sa vystupňoval.
"Ach, prepáčte, mala som vám povedať kedy prídem, aby ste sa o mňa zbytočne nestrachovali." Ospravedlňujúco som sklopila pohľad.
"Verím, že sa to viackrát nestane." Odvetil a pomaly sa presunul k dverám. "Aj ty by si si mala ísť ľahnúť. Určite si ustatá. Dobrú noc."
"Dobrú noc." Zašepkala som a pomaly sa odšuchtala na poschodie. Váhavo som zastala pred Jakovými dverami a rozmýšľala, či mám vojsť dnu alebo nie. Zdvihla som ruku. Ale čo ak už spí? Nie. Nechcem ho vyrušiť. Ruka mi klesla opäť k telu.
"Bella, poď ďalej." Ozval sa Jakov zachrípnutý hlas spoza dverí. Opatrne som chytila kľučku a vošla do malej izby. Všade bola tma, len cez okenné tabličky dopadalo mesačné svetlo priamo na posteľ, na ktorej bol rozvalený.
"Ty ešte nespíš?" Položila som mu úplne absurdnú otázku.
"Nie." Znela odpoveď.
"Vieš, ja som si myslela, že áno, preto som váhala vojsť." Šepkala som potichu.
"Prečo šepkáš?" spýtal sa, posadil sa na posteli a naznačil mi, aby som si sadla oproti.
"Vlastne ani neviem. Možno preto, aby nás nepočul Billy." Usmiala som sa a vyštverala sa na posteľ. Jakovi sa tiež na tvári osvetlenej strieborným mesačným svetlom zablysol úsmev.
"Ten určite pozerá nejaký baseballový zápas namiesto toho, aby nás špehoval." Povedal s úplnou istotou, no aj napriek tomu stíšil hlas.
"Tak a čo teraz?" spýtala som sa ho na dôvod mojej návštevy v jeho izbe. Nestávalo sa často, že som sa tu ocitla. Väčšinou som sa tomu vyhýbala. Tentokrát to nešlo.
"Vieš Bells..." začal neisto a rukou sa pošúchal na zátylku. "Premýšľal som o tom, čo sa stalo. A myslím, že máš pravdu. Pomôžem ti." Slová sa mu rynuli z úst ako vodopád a celú ma pohltili. Toto som nečakala. Hoci som vycítila tú nenávisť z akou vyslovoval ICH meno, myslela som si, že si to len namýšľam. Teraz som si však bola stopercentne istá, že NIE.
"Vážne? Neblafuješ?" Aj napriek tomu som ostala v šoku.
"Prisahám, že nie." Zdvihol pravú ruku.
"Ale prečo si sa tak náhle rozhodol?" nevzdávala som sa a chcela z neho vypáčiť celú pravdu.
"Zamyslel som sa nad tým, čo si hovorila. Musíme chrániť ľudí. Od toho sme predsa tu. Nesmieme dovoliť tým pijaviciam, aby niekoho ohrozovali." V jeho slovách som pocítila toľko nenávisti až som sa striasla.
"Jake, povedz mi to. Čo ti urobili, že ich tak hrozne nenávidíš?"
"Všimla si si to hm?" zasmial sa trpko.
"Bolo to už dávno. Dávno pred tým ako si prišla do Forksu." Začal, no mňa zaujalo jedno slovo.
"Dávno?" prerušila som ho. "Ako dávno?"
"V roku 1980." Odvetil pokojne, akoby sa nič nedialo. Veď to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi! V úžase som onemela.
"Volala sa Vanessa." Pokračoval Jake a zahľadel sa von oknom, akoby ho opantali spomienky, vybavoval si črty jej tváre, farbu očí a vlasov.
"Hneď ako som ju zbadal, pripútal som sa k nej. Lenže ona sa zaľúbila do iného." Oči mu teraz blčali nenávisťou. Zachvela som sa.
"Najhoršie na tom bolo to, že aj on jej city opätoval. Nakoniec sa dali dohromady. Vanessa ním bola úplne pobláznená a mňa považovala iba za najlepšieho kamaráta." Vzdychol si a v izbe nastalo ticho. Ja som však vedela, že toto nie je koniec jeho príbehu.
"Čo sa stalo potom?" môj hlas sa rozozvučal v malej izbe. Za oknami sa prvýkrát zablyslo a vo vzduchu zaburácal hrom.
"Odišiel." Zavrčal a rukami silno zvieral prikrývku, až mu obeleli hánky. "Opustil ju. Bez jediného slovka vysvetlenia a zrejme mu bolo jedno ako veľmi jej tým ublíži." Nachvíľu sa odmlčal a hruď sa mu prudko dvíhala a klesala v rozrušení.
"Prvé tri mesiace po jeho odchode boli hrozné. Vanessa bola ako bez života, oči mala prázdne, výraz neurčitý. Bola celkom apatická. Potom si zrejme konečne uvedomila, že musí žiť ďalej. Začali sme sa stretávať a naše priateľstvo sa ešte viac prehĺbilo. Dostal som ju z toho. A keby sa nevrátil, určite by naňho zabudla..." pokračoval smutným hlasom.
"Prečo sa vrátil, keď mu na nej už nezáležalo? Keď ju dokázal tak veľmi zraniť?" hlas sa mi chvel. Cítila som tú hroznú nespravodlivosť, ktorá sa stala Jakovi, cítila som bolesť, ktorú ten muž spôsobil Vanesse a cítila som aj odpor voči tomuto mužovi. Musel to byť bezcitný netvor, keď dokázal zničiť toľko ľudských životov.
"Netuším. Možno ho hrýzli výčitky svedomia, aj keď je to len veľmi málo pravdepodobné." Odvetil a pohŕdavo ohrnul hornú peru.
"A čo Vanessa. Ako zareagovala?" chcela som vedieť.
"Hoci tisíc ráz riskoval jej život a zlomil jej srdce, ochotne mu odpustila." Prekvapene som otvorila ústa.
"Od-pus-ti-la..." slabiky sa mi kĺzali pomedzi stisnuté pery a ja som sa snažila pochopiť ich význam. Odpustila. Ako mu mohla odpustiť, keď jej celkom zničil život, podupal srdce... ? Ako sa ON opovážil vrátiť? Keby som bola ja na mieste Vanessy, určite by som mu nebola odpustila. Veď také niečo sa NEODPÚŠŤA!
"Áno. Nechcela však stratiť moje priateľstvo. Cítil som, že keby som sa jej otočil chrbtom, zlomil by som jej tým srdce." Ozval sa po chvíli.
"A tak si trpel..." skonštatovala som.
"Áno. Nemohol som však inak. Až príliš som ju miloval, aby som sa jej vzdal, aby som mu ju nechal len tak, bez boja."
"Čo si urobil?" položila som mu ďalšiu otázku a dokonale sa vžila do jeho príbehu. Nachvíľu som si predstavila, že by som bola Vanessou. Určite by som neurobila takú chybu ako ona. Vybrala by som si Jaka. Ten by mi určite neublížil.
"Snažil som sa ju presvedčiť, že ja som ten pravý, že tak ako ju milujem ja, ju nikdy tá pijavica bez srdca nebude ľúbiť." Zasmial sa. Jeho smiech však bol plný bolesti a smútku. "Odmietla ma."
"Jake, je mi to ľúto." Natiahla som za ním ruku a pohladila ho po tvári. Opatrne mi ju chytil a podržal.
"Nie je to tvoja vina." Zašeptal a pery pritisol na moju dlaň. Neodtiahla som sa.
"Ale áno. Nemala som sa ťa na to pýtať. Zbytočne som ti tým spôsobila bolesť." Konečne mi pustil ruku a zhlboka si vzdychol.
"Minulosť sa už nedá vrátiť späť, ale budúcnosť sa ešte vždy dá zmeniť. A Vanessa si už vybrala." Odvetil.
"Nemusíš mi to dopovedať, ak nechceš..." preskúmala som jeho výraz. Tváril sa zamyslene a znova sa zahľadel von oknom. Duchom už nebol v tejto izbe, ale kdesi v minulosti s Vanessou- so ženou, ktorá mu zlomila srdce.
"Vydala sa zaňho. A ja som bol jej svadobným darom- posledné stretnutie s najlepším priateľom." Ústa sa mu skrivili v znechutení, keď na chvíľu zmĺkol. Chcela som mu na to niečo povedať, ale nič mi neprichádzalo na um. Tak či tak, hocičo by som povedala, len by som tým rozjatrila jeho rany. Už len to, že mi tento príbeh hovoril, mu spôsobovalo veľkú bolesť. Nechcela som ju ešte zväčšiť, tak som si radšej zahryzla do jazyka.
"Potom otehotnela. To dieťa z nej však vysávalo život. Každým dňom bola slabšia a slabšia- zomierala. A on nemal dosť síl a odvahy, aby ju premenil. Bol to slaboch." Pozrel sa mi priamo do očí. Bolesť na jeho tvári vystriedalo rozhorčenie a hnev.
"Čo sa s ňou nakoniec stalo? Zomrela?" odvážila som sa spýtať.
"Áno. Ona aj to dieťa. Nikdy mu to neodpustím." V očiach sa mu nebezpečne zaiskrilo a oblohu za oknom preťal blesk.
"On ešte žije?" prekvapene som zažmurkala. "Kto to je?" zvedavosť vo mne rástla.
"Je to jeden z Cullenovcov." Odvetil. Od šoku som nevedela povedať ani slovo, no pred očami sa mi objavili dve mužské tváre. Ktorý z nich to bol? Ten blonďák z angličtiny alebo ten tmavovlasý svalovec? "Volá sa Edward." To meno doslova vypľul. Oblohu opäť preťal blesk a osvetlil posteľ, na ktorej sme sedeli.
"Ach. Tak teraz už chápem, prečo si sa rozhodol pomôcť mi." Zašeptala som.
"Nie, nie je to tak ako si myslíš. Ja sa nechcem pomstiť. Vanessa je mŕtva, s tým sa už nedá nič robiť. Chcem však ochrániť teba pred podobným osudom." Hlas mu akosi zachrípol.
"Mňa?" Zvolala som prekvapene.
"Áno." Jake sa nahol k nočnému stolíku, vytiahol šuflík a začal sa v ňom prehrabovať. Keď konečne našiel, čo chcel, podal mi to. Bola to akási čiernobiela fotka. Na nej bolo dievča, asi sedemnásťročné, s hnedými kučeravými vlasmi. Keď som sa jej však lepšie pozrela do tváre, jej podobnosť so mnou mi vyrazila dych. Presne tie isté oči, pery, dokonca aj nos. No nebola som to ja. Zaručene. V pravom dolnom rohu bolo pekným písmom napísané jej meno- Vanessa. Prekvapene som sa pozrela na Jaka.
"To nie je možné." Vydýchla som a rukou prešla po fotke. Tak teraz už viem, prečo sa na mňa Cullenovci vtedy v jedálni tak dívali. Pripomínala som im Vanessu. Ale prečo tá nenávisť? Čo im urobila, že ju tak neznášali? Alebo som si to len vymyslela?
Vanessa mi nedala pokoj ani v snoch, celú noc sa mi o nej snívalo. Bolo to však také skutočné až som nad ránom vykríkla a celá spotená sa posadila na posteli.
Za oknami už nezúrila búrka, práve naopak, z oblohy padali husté biele chumáče. Sneh. Uf, vzdychla som si a znova sa zakryla prikrývkou.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





skvělíííí..už aby byl další díl =)