3. Hlúpa dohoda

"Bella!" zakričal na mňa Jake, keď som za sebou prudko zabuchla dvere pickupu. Bola som rozhodnutá zistiť, čo sa tu deje, prečo Jake berie prítomnosť upírov na ľahkú váhu a hlavne, čo najviac ohľadom Cullenovcov.
"Bella!" Jakov hlas zanikol v ohlušujúcom reve motora. No nie iba preto som ho odignorovala. Prudko som šliapla na plyn a roztrasenými rukami pevne chytila volant. Pred očami, hneď za čelným sklom, sa mi rýchlo mihala cesta. Skontrolovala som tachometer. Ručička ukazovala presne 90km/h a neustále stúpala, priamo úmerne s nohou, ktorá tlačila na plyn. Keď už auto išlo viac ako stovkou, vydalo akýsi zvláštny zvuk a z prednej kapoty sa mu začalo dymiť.
"Dočerta!" zakliala som a rukami silno udrela po volante, až vydal slabé zatrúbenie. Potom som prudko dupla na brzdu a zúrivo tresla dverami, keď som vystúpila zo svojho pickupu. Porozhliadala som sa okolo seba. Všade bolo ticho, až na zvláštny sykot, s ktorým sa valil dym z prednej časti auta. Vzdychla som si a otvorila kapotu. Zavalil ma ešte hustejší dym. Tak s týmto si asi nebudem vedieť rady. No nič. Zvyšok cesty budem musieť prejsť peši.
Už som išla takmer pol hodiny, keď sa na konci cesty objavil malý dom. Jeho pôvodne sivá farba bola trochu ošúchaná. Vedľa zvetraných modrých dverí bolo jediné úzke okno, ale parapet pod ním bol plný oranžových a žltých nechtíkov a tie dodávali celému domčeku veselý a útulný vzhľad.
Vyšla som po malých drevených schodíkoch, ktoré pod mojou váhou nepatrne zavŕzgali a dvakrát zaklopala na dvere. Vo dverách sa zjavila Emilina tvár poznačená troma dlhými červenými jazvami, ktoré boli stále výrazné, aj keď sa už dávno zahojili. Jedna jazva jej stiahla kútik tmavého mandľového oka, ďalšia jej skrútila pravú stranu úst do permanentnej grimasy.
"Ahoj Bella." Zatvárila sa prekvapene. "Čomu vďačím za tvoju návštevu?"
"Smiem?" ukázala som dovnútra a keď Emily roztvorila dvere, prekĺzla som popri nej. "Potrebujem hovoriť so Samom. Je tu?" Postavila som sa k pultu a oprela sa oň. Emily za mnou zatvorila dvere a podišla ku kuchynskej linke, kde mala rozrobenú robotu.
"Nie, nie je. Môžeš tu však naňho počkať. Istotne sa tu čochvíľa ukáže." Odvetila a začala vo veľkej žltej mise miešať strašné množstvo vajíčok, hádam aj niekoľko desiatok.
"Ďakujem. Počkám." Zamrmlala som a potichu som sa usadila za malý stôl, uprostred ktorého bol tanier s rozvoniavajúcimi mafinmy. Ten som si však ledva všimla.
"Bella, nehanbi sa a kľudne sa ponúkni." vyzvala ma Emily a tak narušila ticho. Zo zdvorilosti som si jeden vytiahla a ochutnala ho. Bol naozaj výborný. Teraz som už vedela, prečo sa tu celá svorka chodila napchávať. Ja som tu bola sotva päťkrát a aj to vždy, keď sme mali poradu.
"Je to naozaj výborné." Poďakovala som. Emilina znetvorená tvár sa rozžiarila v úsmeve.
Presne v tej istej chvíli sa otvorili dvere a dnu vošiel Sam.
"Emily." Povedal s takou láskou, až som sa cítila trápne, akoby som rušila, keď som sa pozerala, ako jediným krokom prešiel izbu a chytil jej tvár do svojich širokých dlaní. Sklonil sa, najprv pobozkal tmavé jazvy na jej pravom líci a až potom ju pobozkal na pery.
"Sam. Pozri kto ťa prišiel navštíviť." Povedala milo, keď sa od seba odtrhli a ukázala smerom k malému stolu, za ktorým som potichu sedela. Sam sa zatváril ešte prekvapenejšie ako Emily. Vôbec som im to nezazlievala. Nikdy som sa tu neukázala sama a vždy keď som prišla, bol so mnou aj Jacob. My dvaja sme boli takmer nerozlučná dvojica, teda aj sme...
"Bella?"
"Prepáč, že ťa vyrušujem, ale potrebujem sa s tebou porozprávať." Povedala som vážne a vstala zo stoličky. Sam sa porozhliadal okolo seba, akoby niekoho hľadal. Emily sa už medzitým diskrétne stiahla do úzadia- aj keď bola zasvetená do všetkých našich tajomstiev- a pokračovala v rozrobenej práci.
"Prišla si sama? Kde je Jacob?"
"Áno, som tu sama. Jake ostal doma." Odvetila som mu otvorene a ignorovala jeho nesúhlasný pohľad.
"Dobre. Tak o čom sa to chceš porozprávať?" Konečne sa spýtal na to, prečo som vlastne tu.
"Chcem sa ťa niečo spýtať." Skúmavo som si ho prezrela. Sam bol alfa a jeho rozkazy sme nemohli neposlúchnuť, preto som tak dlho zvažovala, či za ním mám chodiť alebo nie. Čo ak mi prikáže, aby som sa do toho nemiešala a nechala to plávať? Poslúchnem ho?
"Počúvam." Na tvári sa mu zjavil obvyklý kamenný výraz.
"Ide o Cullenovcov." Začala som a skúmavo si prezrela jeho výraz, ktorý sa nepatrne zmenil, keď začul to meno. "Jacob mi povedal, že si vedel, čo sú zač. Každý to vedel, len ja nie." Obvinila som ho.
"Bella, je to už dávno, čo sa tu naposledy objavili. Nepovažoval som to za nutné." Vysvetlil mi. Kecy, kecy. To isté mi povedal aj Jake. Ale to sa sakra mýlite. Cullenovci sú späť.
"Vrátili sa." Fľochla som mu do tváre. Jeho tmavé obočie sa spojilo, keď sa zamračil.
"To nie je možné!" snažil sa vyvrátiť moje tvrdenie.
"Videla som ich na vlastné oči." Stála som si za svojím.
"Kedy? Kde?" vypytoval sa, akoby tomu nemohol uveriť.
"Ráno v škole." Založila som si ruky na hrudi. "Ale nie kvôli tomu som za tebou prišla. Chcem vedieť, čo podnikneme."
"Nič." Ohradil sa a na tvári sa mu zasa zjavil ten nedotknuteľný kamenný výraz. Prekvapene som vyvalila oči. Tak aj on odmieta niečo robiť? Čo je to s nimi?
"Sme povinný chrániť ľudí." Kládla som mu na vedomie.
"Ja to viem. Pokiaľ však budú dodržiavať dohodu, nedá sa nič robiť." Odvetil a vybral si z taniera mafin. Hlúpa dohoda!
"Tak aspoň pošli časť svorky skontrolovať okolie. Nemôžeme nič riskovať." Naliehala som naňho.
"Je mi to ľúto, Bella. V tomto ti nemôžem vyhovieť. Pravidlá sú pravidlá." Pokrčil plecami. V tom do dverí vrazila čiasi ruka až sa celkom rozleteli. Na prahu stál Jacob, vlasy mal rozviate vetrom a na sebe mal iba krátke nohavice. Keď si ma všimol, vrhol na mňa zachmúrený pohľad.
"Ste zbabelci. Obaja. Čo tu záleží na nejakej hlúpej dohode, keď ide o ľudské životy?" zakričala som na oboch a vyrútila sa von z domu. Jake prekvapene zdvihol obočie a už-už otváral ústa. "Uhni!" zavrčala som naňho, keď som popri ňom prechádzala a tak som ho umlčala. Nie však nadlho.
"Bella, nerob hlúposti, ublížiš si!" kričal za mnou.
"Jacob, ani sa nepohni." Prikázal Sam, keď si všimol, že ma chce prenasledovať.
"Ale..." protestoval Jake.
"Žiadne ale!" počula som ešte. Potom sa mi začali triasť ruky a nasledujúcu premenu som už nemohla zastaviť. Ozvalo sa hlasné trhnutie, s ktorým som explodovala. Vyrazila zo mňa čokoládová srsť a na zem dopadli veľké laby vlka. Bola som päťkrát väčšia ako normálne a vôbec som nechápala ako sa celá táto masa do mňa zmestí. Teraz to však nebolo podstatné. Pri nohách mi ležali roztrhané kusy oblečenia. V duchu som si vzdychla a rýchlo vyrazila do lesa, čo najďalej od ostatných. Bála som sa, že ma budú prenasledovať. Ešte viac som zrýchlila a ignorovala hlasy Quila a Embryho, ktorý boli kdesi v južnej časti La Push. Stromy okolo mňa sa zliali do čiernej šmuhy. Svaly sa mi pri behu napínali a uvoľňovali v pravidelnom rytme. Dokázala by som takto bežať aj niekoľko dní a vychutnávať si samotu. Lenže to bol ten problém. Nie som tu sama. Jake sa aj napriek Samovmu príkazu premenil a prenasledoval ma. V tom som sa videla jeho očami. Nenávidela som to!
"Bella, vráť sa!" prosil ma Jake a v jeho hlase sa odrážali starosti. Aj on mohol cítiť presne to, čo som cítila v tejto chvíli ja- rozhorčenie a hnev.
"Jacob, prečo si ma neposlúchol a nezostal? Nechaj ju. Potrebuje byť chvíľu sama. Okamžite sa vráť!" Hovoril Samov vnútorný hlas, jeho slová však boli nevýrazné a vytrácali sa do prázdnoty, pretože odchádzal. Boli chvíle, keď som mala Sama naozaj rada a toto bola jedna z nich.
"Čo sa tu deje?" pýtal sa Embry, keď začul Jakov a Samov hlas.
"Bella zistila pravdu o Cullenovcoch." odvetil Jake.
"Ešte stále však nechápem, v čom je problém." Dožadoval sa tentokrát odpovede Quil, ktorý bol kdesi v osade.
"Myslí si, že je potrebné proti nim zasiahnuť. My však nemôžeme porušiť dohodu. Snažili sme sa jej to so Samom vysvetliť, ona však ušla." Vysvetľoval Jake.
"Jasné, rozumiem. Kde je teraz?" pýtal sa Embryho vnútorný hlas.
"Sledujem ju, je to však ťažké, keď ju nemôžem počuť." Pomyslel si Jake.
"Môžeme nejako pomôcť?" Ponúkli sa Quil a Embry.
"Najlepšie bude, keď sa premeníte naspäť, potrebujem sa s ňou porozprávať. Osamote." Dodal. O chvíľu sa odmlčalo jedno vedomie a potom druhé. Nastalo ticho, teda až na Jacoba, ktorý si o mňa neustále robil starosti. Videla som ako beží za mnou a pred očami sa mu mihá hustý les. Snažil sa ma dobehnúť. Pridala som. Jeho vnútorný hlas však neutíchal.
"Bella, prosím ťa. Vráť sa naspäť." Prosil ma.
"Nechaj ma Jacob. Chcem byť sama!" odvrkla som mu konečne. V jeho myšlienkach som pocítila nádej, že ma presvedčí.
"To nemôžem. Si rozrušená." Odvetil ustarostene a všimla som si ako ma dobieha. Už sme boli skoro na hraniciach.
"Bella, stoj! Ďalej už nemôžeme. To je ICH územie!" to ICH vyslovil pohŕdavo a v myšlienkach som pocítila jeho odpor voči Cullenovcom. Prekvapene som zastavila presne pred hranicou.
"Som v poriadku. Nerob si o mňa starosti." Odvetila som mu pokojne. Počula som ako sa v myšlienkach rozhoduje, či mi má veriť alebo nie."Neurobím žiadnu hlúposť. Prisahám." Presviedčala som ho. Zrejme mal ešte pár výhrad, ale zdanlivo som ho presvedčila, pretože som si všimla ako sa pomalým krokom vybral opačným smerom. "Ďakujem."
"Doma sa porozprávame." S týmito slovami sa rozbehol naspäť k nášmu domu v severnej časti La Push. Netrvalo dlho a aj on sa premenil naspäť. Všetky hlasy v mojej hlave konečne stíchli.
Pohla som sa k hranici a váhavo zastala presne na imaginárnej čiare nezmyselne oddeľujúcej tieto dve územia.
Čo sa stane ak sa tam pôjdem pozrieť? Veď len chcem zistiť niečo viac o tých vyciciavačoch krvi. Chcem ochrániť ľudí, tým predsa nemôžem urobiť nič zlé.
Ale čo tá hlúpa dohoda? Akonáhle tam vkročím, dohoda je neplatná. A to vlastne aj chcem. Chcem, aby sa dohoda zrušila. Chcem, aby Sam a svorka niečo podnikli. Nemôžu si byť istý, že Cullenovci nezmenili svoj vegetariánsky spôsob života. Nemôžu tým pijaviciam veriť.
Ale ak bude dohoda porušená, vypukne vojna. A to takisto nechcem, pretože vojna znamená stratu životov. Čo ak by zahynul niekto zo svorky, napríklad Jake? Pichlo ma pri srdci. To nemôžem pripustiť. Musím vymyslieť niečo iné, ako zistiť čo najviac o Cullenovcoch a uistiť sa, že pre ľudí nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo.. Možno by som sa mohla popýtať v škole. Nie. To by bolo príliš priehľadné.
Áno. Áno, už viem. Hmm. A prečo nie? Jake ani Sam s tým nebudú súhlasiť, ale toto je jediný možný spôsob. Skamarátim sa s nimi!
Šero pod stromami pomaly hustlo a na lístie dopadli prvé kvapky dažďa. Vietor sa oprel o koruny stromov, prehnal sa celým lesom až sa napokon pohral v mojej čokoládovej srsti. Kdesi v diaľke zavyl vlk...

%20%E2%80%93%20okraj.png)





Wau...nádhera..prosíím rychle dalšííí