close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

2. Preludy

21. července 2009 v 12:46 | ewikk |  Skúška osudu/ by Niki Lillian Evenson
Pozn.: Použila som časť urývku z knihy Súmrak, tam kde Jacob rozpráva Belle strašidelné príbehy, čiže autorské práva Stephanie Meyer.

2. Preludy



Vnútri bolo oveľa svetlejšie ako vonku. Kancelária, v ktorej sme sa ocitli bola malá, v časti určenej na čakanie boli čalúnené stoličky, kancelársky koberec, nespočetné množstvo oznamov a ocenení a veľké hodiny, ktoré hlasno tikali. Približne v polovici miestnosťou prechádzal dlhý pult, za ktorým sedela rozložitá červenovlasá žena s okuliarmi a menovkou- Copová. Mala na sebe zelené tričko a ja som sa v tomto momente konečne cítila normálne- pretože aj napriek sychravému počasiu som na sebe mala len žlté tričko a tenkú čiernu mikinu.
"Môžem vám nejako pomôcť?" ozvala sa žena s červenými vlasmi a spod okuliarov si ma celú poriadne prezrela. Potom sa jej pohľad zastavil na Jacobovi a podivne sa zablysol.
"Som Isabella Swanová a toto je Jacob Black." Oznámila som a podľa jej úsmevu som hneď vedela, že nás spoznala. Očakávali nás, bezpochyby sa tu o nás klebetilo. O dievčati, ktoré za záhadných okolností stratilo rodičov a potom sa presťahovalo k svojmu najlepšiemu priateľovi. Pche.
"Samozrejme." Povedala a začala sa prehrabávať v obrovskej kope papierov, až našla to, čo hľadala. "Mám tu pre vás rozvrhy hodín a plán školy." Posunula pred nás papiere. Pozorne som sa na ne zahľadela. S Jacobom sme mali spoločné len dve hodiny- trigonometriu a fyziku.
Slečna Copová s nami prešla všetky predmety a na pláne nám zvýraznila najlepšiu cestu, ktorou sa dostaneme do našich tried. Po celý ten čas, čo nám to vysvetľovala, sa zaľúbene dívala na Jacoba a hádzala po ňom očkom. Iba slepý by si nevšimol to, že sa jej páči. Potom nám dala ešte papiere, ktoré nám má každý učiteľ podpísať a zaželala nám veľa šťastia.
"Ďakujeme." Odvetil jej Jacob, keď sme vychádzali.
"Niekto sa nám zaľúbil." Podpichla som ho, keď sme sa dostali z dosahu slečny Copovej.
"Bella! Veď som ti to povedal už dávno a ak sa nemýlim tak si ma pred chvíľou zasa odmietla. Tak prečo to práve teraz vyťahuješ?" zazrel na mňa a zatváril sa dotknuto. Ups.
"Nemyslela som tým teba." Rýchlo som ho opravila. Prekvapene zastal a spýtavo na mňa pozrel. "Ty si snáď slepý. Čo si si vôbec nevšimol ako po tebe tá Copová hádzala zaľúbené pohľady?"
"Čo? Tá škrata?" zasmial sa svojím hlbokým smiechom. "Nemá ani najmenšiu šancu. Moje srdce je už dávno zadané a patrí iba jednej žene." Významne sa na mňa pozrel. Začervenala som sa a capla ho po ruke.
"Prestaň!"
"Ty si s tým začala." Odvetil. Rýchlo som zmenila tému.
"Akú máš teraz hodinu?" Prehrabol sa v papieroch, aby našiel ten správny a pozorne ho preskúmal.
"Občiansku s Jeffersonom, budova číslo šesť. Ty?" opýtal sa ma.
"Angličtinu s Masonom v trojke." Pozrela som sa na hodinky. Už bol najvyšší čas. "Myslím, že by sme už mali ísť, ak to chceme stihnúť." Dodala som.
"Asi áno." Natrepal si papiere do tašky a odišiel.
"Uvidíme sa na obede!" Zakričala som ešte naňho a zakývala mu, keď sa otočil. Potom som sa aj ja zvrtla a zamierila k malej budove s ošúchanou čiernou trojkou.
Keď som vstúpila do triedy, už tu takmer všetci boli, vrátane učiteľa- vysokého plešivejúceho muža. Podišla som ku katedre, za ktorou sedel a podala mu papier na podpísanie, ktorý mi dala slečna Copeová. Kriticky si ma premeral pohľadom, čo veľmi nepovzbudilo, ale chvalabohu mi dovolil bez zbytočných rečí sadnúť si dozadu- do poslednej voľnej lavice. Takto bude pre mojich nových spolužiakov ťažšie zízať ako keby som sedela niekde vpredu. Vydýchla som si.
"Čo sa deje, Alice?" opýtal sa ktosi v triede tak potichu, že to zachytili len moje citlivé uši. Prekvapene som sa pozrela smerom odkiaľ prichádzal ten krásny zamatový hlas.
Vo vedľajšom rade, asi pár lavíc predo mnou, sedeli chlapec a dievča. Obidvaja boli rovnako bledí, rovnako nádherní- tak nádherní, že vyzerali ako preludy. Museli to byť preludy. Ako by mohlo existovať niečo také dokonalé?
"Alice." Znova sa ozval ten istý zamatový hlas a ústa plavovlasého chlapca sa nepatrne pohli. "Čo vidíš?" Pozrel sa s obavami na štíhle dievča s krátkymi čiernymi vlasmi, ktoré sedelo vedľa neho.
"Ja, zisťovala som ako si na tom, ale teraz nič nevidím. Všetko sa stratilo. Nerozumiem tomu." Hovorila tak rýchlo, že by jej spevavý sopránový hlások sotva mali šancu zachytiť nejaké ľudské uši. Nechápavo som na nich civela. Čo sú zač? Ako to, že hovoria tak potichu? A čo to hovorilo to dievča? Má vidiny?
Chlapec s mučeníckym výrazom, ktorého meno som nepoznala, sa znova otočil dopredu a stíchol. Celú hodinu sa už neozvali. Iba niekedy som si mohla všimnúť sústredený výraz toho dievčaťa a následné sklamanie, ktoré sa jej zrkadlilo vo veľkých čiernych očiach.
"Cŕŕŕn." Ozvalo sa nosové bzučanie zvončeka. Od ľaku som trochu podskočila na stoličke. Trieda sa v priebehu pár minút vyprázdnila, ostala tu len malá skupinka pozostávajúca z dvoch dievčat a troch chlapcov. Rýchlo som si zbalila veci a pozrela sa do rozvrhu. Španielčina s Goffovou, budova číslo dva.
Vypochodovala som z triedy a poobzerala sa dookola. Ovial ma studený vietor. Ostatní študenti, ktorí tadiaľto prechádzali, na mňa zazerali, no nikto sa mi neprihovoril. Všetci sa ponáhľali, aby sa aspoň ako tak ukryli pred dotieravým hustým dažďom, ktorý zmáčal ich oblečenie. Čochvíľa tu už takmer nikto neostal. Ticho narušoval iba hustý dážď, ktorý šibal na strechu nado mnou a na chodníkoch vedúcich do jednotlivých budov vytváral veľké mláky. Uf. Dážď. Bŕŕŕ. Striasla som sa. Za chrbtom sa mi zrazu ozvali kroky.
"Ahoj, ty musíš byť Isabella Swanová." Bol to jeden z tej malej skupinky v triede- dlhý chudý chalan s čiernymi vlasmi, ktorý pôsobil ako prehnane ochotný člen nejakého šachového krúžku.
"Bella." Opravila som ho automaticky.
"Som Eric." Predstavil sa. "Kde máš ďalšiu hodinu?" spýtal sa.
"Španielčinu v dvojke." Odpovedala som okamžite, pretože som sa na to predtým pozrela. Ericova tvár sa rozžiarila.
"Aká náhoda, aj ja mám španielčinu v dvojke. S Goffovou?" chcel sa uistiť, že má hodinu naozaj so mnou.
"Áno." Potvrdila som.
"Tak poď." Pokynul mi, aby som ho nasledovala a na hlavu si nasadil kapucňu. Bez reptania som išla za ním. Vietor mi šibal do tváre a dážď mi postupne schladil celé telo. Prešli sme cez viacero nádvorí a budov, až sme vošli do dlhej priestrannej miestnosti s množstvom lavíc a stoličiek. Pri katedre stála nízka opálená žena s dlhými kučeravými vlasmi. Vyzerala byť milá a keď sa ku mne ozvala iba som sa v tom utvrdila.
"Vitaj na našej škole, Isabella. Dúfam, že sa ti tu bude páčiť." Usmiala sa a ukázala mi na poslednú voľnú lavicu. Zrejme som dnes mala šťastie, že som s nikým nemusela sedieť a odpovedať mu na dotieravé otázky.
Úsmev som jej opätovala a pobrala sa k lavici, na ktorú ukázala. Aj Eric si už medzitým sadol a to vedľa vysokého blonďavého chalana- Mikea, ako som sa neskôr dozvedela-, ktorý po mne po očku pokukoval a čosi sa ho vypytoval. Radšej som sa na to nesústredila. Nechcela som počuť, čo sa ho pýta. Pootočila som sa na druhú stranu a zamerala sa na jeden bod na tabuli.
Celú hodinu som premýšľala iba o tých prekrásnych preludoch, ktoré mi neschádzali z mysle a nevnímala nič z toho, čo hovorila slečna Goffová. Dokonca som ignorovala aj pohľady Erica a jeho kamaráta.

V hlave sa mi automaticky vynáralo čoraz viac nezodpovedaných otázok a ja som si pripadala hrozne bezmocne. Možno by mi s tým mohol pomôcť Jake. On určite bude niečo vedieť. Rozhodla som sa napokon. Zrazu som ešte viac zatúžila po tom, aby bol koniec hodiny.
Zvyšok dňa prebehol podobne, zoznámila som sa s niekoľkými fajn deckami- Angelou, Jessicou, Tylerom, už spomínaným Mikeom aj s Davom, Angelininým priateľom.
Aj napriek tomu, že tu boli na mňa všetci veľmi milí, vydýchla som si, keď som kráčala po chodbe do jedálne.

"Bella." Zakričal na mňa Jake cez celú jedáleň a zakýval mi, aby upútal moju pozornosť. Rýchlo som mu odkývala, nabrala si na tácku kolu, jablko a pizzu a zamierila do takmer najodľahlejšieho kúta v jedálni. Jacob si zrejme vedel vybrať. Bolo to perfektné miesto na to, aby sme sa mohli bez zbytočných svedkov nerušene porozprávať.
"Konečne." Vydýchla som si a zložila tácku na stôl presne oproti. Jacob si ma skúmavo prezrel od hlavy až po päty.
"Čo sa deje?" opýtal sa znepokojene a táto otázka rezonovala v mojej hlave ako ozvena. Presne to isté sa opýtal ten svetlovlasý chalan Alice. Rýchlo som si sadla a trochu sa k nemu naklonila.
"Nič, len..." Začala som, no hneď som sa zháčila a pomaly sa poobzerala okolo seba, aby som zistila, že nás nikto nepočuje. Niekoľko zvedavých pohľadov upretých na náš stôl- zväčša dievčenských- sa okamžite odvrátilo. Ja som si ich však nevšímala, pretože ma upútal stôl presne na opačnom konci miestnosti- rovnako oddelený od ostatných ako ten náš. Vlastne skôr tí ľudia, čo za ním sedeli. Boli štyria- dvaja chlapci a dve dievčatá. Okamžite som medzi nimi spoznala čudný párik z angličtiny. Tí druhí dvaja vyzerali tiež ako párik- štíhla, vysoká a predovšetkým nádherná blondína a svalnatý tmavovlasý chlapec. Všetci, okrem Alice- dievčaťa z angličtiny- sa pozerali naším smerom. V ich očiach som čítala zvedavosť, prekvapenie, šok, ale aj niečo iné, čo som nevedela identifikovať. Potom sa ich pohľady blysli a ja som pochopila, že ma z niečoho vinia. Ba dokonca nenávidia. Ale prečo?
Okamžite som sa odvrátila a zatvorila som oči. Vo vnútri sa mi rozlial nejasný pocit viny. Čo sa to so mnou deje, vari som zošalela?
"Si v poriadku?" opýtal sa Jacob znepokojene ešte stále čakajúc na to, že budem pokračovať. Otvorila som oči.
"Jasné." Odvetila som. Nevyznelo to však tak vierohodne ako som zamýšľala. Ani Jacob mi na to neskočil.
"Bella mňa neoklameš." Naliehal a aj on sa naklonil ku mne. "Niečo sa tu deje, niečo o čom neviem?"
"No, vlastne som sa ti to práve chystala povedať." Odvetila som a znova ma zalial pocit viny, akoby mi ho niekto vnucoval. Tak dosť! Otriasla som sa a surovo ho zo seba vypudila. Teraz som sa už ozaj naštvala.So mnou nikto nebude manipulovať! Ani tie prekrásne preludy nie!
"Na angličtine sa mi stalo niečo zvláštne." Konečne som zo seba dostala. Jacobov pohľad ma nabádal, aby som pokračovala ďalej. Na chrbte som však cítila pohľady troch preludov ako ma celú prepaľujú. Určite ma nepočujú, uisťovala som sama seba v duchu. Nemôžu vedieť to, že ich z niečoho podozrievam. Alebo áno? To by vysvetľovalo tie ich pohľady. Ale...
"Hneď na začiatku hodiny, uprostred hrobového ticha som začula hlasy." Šepkala som tak potichu, ako to len šlo a v duchu dúfala, že ma preludy nepočujú. "Hovorili neuveriteľne potichu. Nikto z triedy ich nepočul. Bolo to také zvláštne. Nevieš, čo sú zač?" Skončila som a trochu som zavrtela hlavou, aby som si usporiadala myšlienky. Preludy rozhodne niečo skrývali, tým som si bola istá. A na to, že to skrývali, mali určite vážny dôvod. Nie, nemôžem Jakovi povedať o koho ide. Chcem len, aby mi túto záhadu pomohol vyriešiť.
"Hmm." Zamumlal Jake a zamyslene si šúchal bradu. Potom, akoby mu to došlo, oči sa mu rozsvietili, keď sa na mňa znova pozrel.
"Čo je?" opýtala som sa s nádejou, že odhalím ich tajomstvo.
"Pamätáš sa na tie strašidelné príbehy, čo som ti kedysi rozprával?" Prekvapene som sa naňho pozrela.
"Myslíš na legendy Quileteov?" Jake kývol hlavou. "Samozrejme, že áno. Ale čo to má s týmto spoločné?"
"Všetko." Povedal Jake prosto a odsunul tácku s nedojedeným jedlom, čo sa nestávalo často.
"Ako to?" vyjavene som sa dívala ako sa jeho tvár mení zo sekundy na sekundu. Nervózne zabubnoval prstami po stole a znova sa ozval.
"Bella. Odpoveď na svoju otázku poznáš. Len porozmýšľaj. Spomeň si na ten príbeh, čo som ti rozprával, keď sme sa prvýkrát stretli." Odvetil a díval sa ako som sa zamyslela. V hlave som si zopakovala všetko, čo mi vtedy Jake povedal:
"Poznáš naše staré legendy, o tom, odkiaľ pochádzame- teda mám na mysli Quileteov? Začal.
"Ani nie." Priznala som.
"No, máme veľa legiend, niektoré z nich vraj pochádzajú z čias Povodne- podľa všetkého starí Quileteovia priviazali svoje kanoe o vrcholky najvyšších stromov na kopcoch, aby ju prečkali ako Noe vo svojej arche." Usmial sa, aby mi ukázal, čo si o týchto príbehoch vlastne myslí. "Ďalšia legenda hovorí, že pochádzame z vlkov a že sú stále našimi bratmi. Zabíjať ich je proti zákonom nášho kmeňa.
A ešte máme príbehy o chladných bytostiach." Povedal trochu tichšie.
"O chladných bytostiach?"
"Áno. Niektoré príbehy o chladných bytostiach sú staré ako legendy o vlkoch, iné sú o čosi mladšie. Podľa legendy môj prastarý otec nejaké takéto bytosti poznal. Uzavrel s nimi dohodu, aby sa zdržovali mimo nášho územia. Vraj si stanovili aj presnú hranicu." Prevrátil oči.
"Tvoj prastarý otec?"
"Bol starším kmeňa, presne ako môj otec. Vieš, chladné bytosti sú pre vlkov prirodzenými nepriateľmi- nuž, v skutočnosti, nie pre obyčajného vlka, ale pre vlkov, čo sa menia na ľudí, ako naši predkovia. Ty by si ich nazvala vlkolakmi."
"Vlkolaci majú nepriateľov?
"Len jediného."
"Upíri." Zašeptala som pomaly s očami upretými kamsi do neznáma.
"Bingo." Vyhlásil Jacob. "A ani ti to tak dlho netrvalo." Uťahoval si zo mňa, možno aby zakryl bolesť, čo mu preblesla v očiach. Robil si snáď srandu? Ako mohol byť taký pokojný a nebáť sa následkov toho, keď preludy- teda upíri- zistia čo sme my? Určite im to tiež nebude dlho trvať kým im dôjde, že sme vlkolaci- teda ich prirodzení nepriatelia. Čo bude potom?
"Jake." Zazrela som naňho. "Čo budeme robiť?" znepokojene som sa obzrela do najodľahlejšieho kúta miestnosti. Stôl bol prázdny.
"Nič." Povedal a pohodlne sa oprel o stoličku. Vyvalila som naňho oči.
"Vie o tom Sam?"
"Samozrejme." Odvetil na moje prekvapenie. Zavalila ma vlna hnevu a jablko, ktoré som držala v ruke som rozmliaždila na kašu.
"Takže som bola jediná, kto o tom nevedel? Zamýšľali ste mi to vôbec niekedy povedať?" zvýšila som hlas a ľudia sa začali po nás obzerať.
"Doteraz to nebolo potrebné. Netušil som, že sa vrátili." Pokrčil plecami, no v očiach sa mu akosi zvláštne zablyslo.
"Takže, oni tu už niekedy boli?" zažmurkala som.
"Áno. Sú to presne tí istí, čo sa stretli s prastarým otcom. Volajú sa Cullenovci. Vtedy však boli piati, teraz sú siedmi." To mi vyrazilo dych.
"Takže oni sú dôvod, prečo sme sa tak náhle premenili na vlkolakov?" znova som stíšila hlas. Jacob pokrčil plecami.
"Takto som o tom ešte nikdy nerozmýšľal. Ale niečo na tom bude, pretože za každým, keď sa tu objavili, sa naši predkovia- rovnako ako my- premenili." Chvíľu bolo ticho. Jedáleň sa začala postupne vyprázdňovať.
"Takže sa ťa znova pýtam, čo budeme robiť? Nemôžeme predsa len tak sedieť so založenými rukami, kým oni budú chladnokrvne zabíjať." Kládla som mu na dušu. Musíme predsa proti nim niečo podniknúť. Nemôžeme pripustiť, aby vraždili.
"Bella, pokoj. Oni nezabíjajú ľudí." Odvetil pokojným hlasom, akoby to bola samozrejmosť. Ale v jeho hlase bolo niečo, čo mi hovorilo, že to nie je pravda.
"Čo?" vykoktala som. Upíri, korí nezabíjajú ľudí? Nezmysel! Jacob si vzdychol.
"Títo sú iní ako ostatní. Živia sa iba krvou zvierat. A preto s nimi prastarý otec uzavrel prímerie. V dohode však stojí, že nesmú vkročiť na naše územie rovnako ako my na ich a takisto nesmú prezradiť našu existenciu. Nikomu a za žiadnych okolností. Ak by to urobili, dohoda je neplatná a takisto aj prímerie." Povedal jedným dychom.
"Aj tak sa mi to nepozdáva. Keď sa vrátime zo školy, pôjdem preskúmať hranice." Tvrdohlavo som si trvala na svojom, vstala od stola a vyšla z jedálne.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 bellla bellla | 21. července 2009 v 14:32 | Reagovat

waaaaw pekneeeee

2 IsabellaCullen > Sbčko které tě lovuje ♥ IsabellaCullen > Sbčko které tě lovuje ♥ | E-mail | Web | 21. července 2009 v 15:34 | Reagovat

pěkné :)

3 Luci & Dani & Kiki Luci & Dani & Kiki | Web | 21. července 2009 v 20:17 | Reagovat

Super..=)

4 Niki Lillian Evenson Niki Lillian Evenson | E-mail | 21. července 2009 v 21:28 | Reagovat

diky:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.