3. Pravda
Pohľad Belly
Pohľad Belly
Keď sa pri mne zrazu niečo podo mnou mihlo. Bol tu. Prišiel. Dala som si na hlavu kapucňu a ladne zoskočila. Dneska mali moje oči farbu čierneho uhla. A to kvôli tomu blbému splnu. Počula som ako keby kričal:
"Neskáč. Ublížiš si." No ja určite. Dneska nie.
"Neboj dnes sa mi nič nestane. Je spln." Povedala som mu.
"Chcel si vedieť pravdu. A tu ju máš. V skutočnosti som lovkyňa upírov aj keď sám vidíš, že som upír." Po týchto slovách som si dala dole kapucňu a svoje čierne oči uprela na neho. Zalapal po dychu. Ako keby ho potreboval.
"Jak? Jak je to možné? Keď sme boli u teba bolo si človek. Priznám sa krásne si voňala skoro som na teba skočil. Ale teraz tu stojíš predo mnou a si lovkyňa upírov a zároveň upírka. Toto mi nedáva zmysel." Povedal mi a ja som iba pokrčila ramenami.
"Veľa vecí nedáva ani mne zmysel. Jediné čo viem, že som vyvolená. Dokážem používať svoju schopnosť aj keď som človek." Povedala som mu.
"A to sa o tebe nezaujímali Volturioví?"
"Neskáč. Ublížiš si." No ja určite. Dneska nie.
"Neboj dnes sa mi nič nestane. Je spln." Povedala som mu.
"Chcel si vedieť pravdu. A tu ju máš. V skutočnosti som lovkyňa upírov aj keď sám vidíš, že som upír." Po týchto slovách som si dala dole kapucňu a svoje čierne oči uprela na neho. Zalapal po dychu. Ako keby ho potreboval.
"Jak? Jak je to možné? Keď sme boli u teba bolo si človek. Priznám sa krásne si voňala skoro som na teba skočil. Ale teraz tu stojíš predo mnou a si lovkyňa upírov a zároveň upírka. Toto mi nedáva zmysel." Povedal mi a ja som iba pokrčila ramenami.
"Veľa vecí nedáva ani mne zmysel. Jediné čo viem, že som vyvolená. Dokážem používať svoju schopnosť aj keď som človek." Povedala som mu.
"A to sa o tebe nezaujímali Volturioví?"
"Zaujímali ale odmietla som. Nemôžem sa k nim pridať. Dôvod vieš."
"Aha. No a ako čo spravíš so mnou?" opýtal som sa jej.
"Ja som to len preto, aby som zistila čím sa živíte. Svoju prácu som si splnila. Teraz by som už mala ísť. Už tu nemám čo robiť." Povedala som mu úprimne.
"Počkaj ešte. Neodchádzaj. Zostaň ešte chvíľu." Povedal im. Čo to teraz spravím?
"Edward pochop. Je to pre teba nebezpečné. Úprimne by som tu ostala, ale nemôžem. Musím sa vrátiť tam kde patrím. Tam kde je to pre teba nebezpečné." Povedala som mu smutným hlasom s ktorého bolo počuť strach a obavy.
"Pôjdem tam kam TY." Povedal mi tvrdým a pevným hlasom. Už to nebol zamatový hlas, ktorý ma vždy položil na "lopatky". Smutno som sa na neho pozerala. V jeho očiach som videla tú túžbu byť so mnou. Na večnosť. Ale to nejde. Jeho svet nie je dobrý pre mňa a môj svet nie je dobrý preňho. Nie sme si súdený. Sme ako dve stratené duše, ktoré hľadajú cestu k sebe. Ale prišiel vietor a sfúkol poslednú nádej, ktorá ich mohla zachrániť. Teraz sa musia spoľahnúť len a len na seba.
"To nejde nie je to bezpečné pre teba. Aby som nezabudla tu máš zložku. Nájdeš pár informácií, ktoré Vám môžu pomôcť. Ja už musím ísť. Čaká ma dlhý let. Len neviem ako to zvládnem v tomto stave." Ukázala som na seba a hlavne na moje oči, ktoré boli vyhladované. Ani som necítila, že by som potrebovala piť.
"Mám nápad. Keď to je posledný krát čo sa vidíme tak poďme si zaloviť. Súhlasíš?" Opýtala som sa ho dychtivo. Prikývol.
Rozbehla som sa a ucítila tú nádhernú vôňu. Nič som neregistrovala. Ani Edwarda, ani svet okolo seba. Zahryzla som sa do tepny a ucítila teplú tekutinu, ktorá mi prúdila dole krkom. Keď som skončila Edward ešte pil. Bol nádherný. Taký elegantný. Očividne nemal osť tak ešte skolil malú srnku. Lovil perfektne. Bol ohybný ako bič, ktorý sa neohne len tak. Lenže ja som to dokázala. Zlomila som mu srdce, ktoré mu už dávno nebije. Je mŕtve.
Keď do pil pribehol ku mne. Nemal na sebe ani jedinú kvapku krvi.
"Vieš o tom, že perfektne lovíš?" Opýtala som sa ho. Odpovedal mi krásnym úsmevom pod ktorým sa mi podlomili kolena. Stihol ma zachytiť. Ani neviem ako som sa ocitla v jeho náruči. Bol to nepopísateľný pocit, ktorý neviem vyjadriť ani tisíckami slov. Pomaly sa jeho hlava nakláňala ku mne. Jemne pritisol jeho ľadové pery k mojim. Ten pocit, ktorý som vtedy cítila bol niečo ako elektrický prúd. Bol taký intenzívny. Začal sa pomaly odťahovať, ale ja som mu to nedovolila. Pritiahla som si o ešte bližšie. Ocitli sme sa na tráve. Boli sme okolo seba obkrútený ako hadi. Netrvalo dlho a odtiahli sme sa od seba. Dívali sme sa do očí druhého. Ne prestane ma nikdy prekvapovať ako ma uchvacujú jeho zlaté oči. A všetko to musí teraz skončiť. Tá nádhera. Ten pocit šťastia, že za 20 rokov môjho života lovca aj upíra zároveň bol ten pocit intenzívny. Už musím odísť. Ale nedokážem. Som príliš slabá, aby som toto všetko zvládla. NIE! Toto je jediná šanca. Posledný raz som ho vášnivo pobozkala a povedala mu:
"Je mi lúto, že toto všetko musí skončiť. Musím už ísť. Už je čas. Pamätaj, že nikdy Ťa neopustím. Ja sa raz vrátim a ostaneme spolu navždy. Zvládneme všetko čo sa nám postaví do cesty." Toto boli posledné slova, ktoré som mu povedala. Už som len počula ako nalieha, aby som sa mu vrátila. Že nedokáže bezo mňa žiť. Posledný raz som sa otočila a zašepkala:
"ZBOHOM." Otočila som sa a utekala na letisko. S očami plných sĺz som nevidela na cestu. Išla som podľa inštinktov.
Pohľad Edwarda
Zbadal som ju. Stála na vysokom strome a dívala sa smerom k splnu. Musela ma začuť. Otočila sa. Išla zoskočiť ale ešte som zakričal:
"Neskáč. Ublížiš si." Nevnímala. Vykročila a ladne dopadla na zem. Neveriacky so na ňu hľadel. Jak je to možné? Na moju nevyriešenú otázku mi odpovedala ako keby mi čítala myšlienky.
"Neboj dnes sa mi nič nestane. Je spln." Nechápal som jej odpovediam. Nič mi tu nedáva zmysel absolútne nič. Neviem čo sa to so mnou deje. Nevnímam ani svoju existenciu.
"Chcel si vedieť pravdu. A tu ju máš. V skutočnosti som lovkyňa upírov aj keď sám vidíš, že som upír." Dala si dole kapucňu a svoje oči uprela na mňa. Mala ich uhlovo čierne. Zalapal som po dychu. Pche. Také ironické ako keby som ho potreboval.
"Jak? Jak je to možné? Keď sme boli u teba bolo si človek. Priznám sa krásne si voňala skoro som na teba skočil. Ale teraz tu stojíš predo mnou a si lovkyňa upírov a zároveň upírka. Toto mi nedáva zmysel." Na odpoveď mi odpovedala podobe pokrčenia pliec. Ale v zápeti dodala:
"Veľa vecí nedáva ani mne zmysel. Jediné čo viem, že som vyvolená. Dokážem používať svoju schopnosť aj keď som človek." Toľko som mal otázok, že som sám nevedel ktorú sa jej ako prvú opýtam.
"A to sa o tebe nezaujímali Volturioví?" Opýtal som sa jej.
"Zaujímali ale odmietla som. Nemôžem sa k nim pridať. Dôvod vieš." A ukázala mierne na seba.
"Aha. No a ako čo spravíš so mnou?" Neviem či môžu byť upíri nervózny, ale ja som bol. A nesmierne.
"Ja som to len preto, aby som zistila čím sa živíte. Svoju prácu som si splnila. Teraz by som už mala ísť. Už tu nemám čo robiť." Touto odpoveďou ma zaskočila. Nevydržal som potreboval som ju. Ako vodu teda v mojom prípade ako krv.
"Počkaj ešte. Neodchádzaj. Zostaň ešte chvíľu." Povedal som jej a mierne naťahoval za ňou ruku. Musela zvažovať odpoveď. Bolo to na jej tvári vidieť.
"Edward pochop. Je to pre teba nebezpečné. Úprimne by som tu ostala, ale nemôžem. Musím sa vrátiť tam kde patrím. Tam kde je to pre teba nebezpečné." Ak som dobre počul ONA mala o mňa strach. Bála sa o mňa. Tak predsa mám ešte nádej. Nevydržím to. Priznám sa.
"Pôjdem tam kam TY." Povedal som jej to tvrdým a pevným hlasom.
"To nejde nie je to bezpečné pre teba. Aby som nezabudla tu máš zložku. Nájdeš pár informácií, ktoré Vám môžu pomôcť. Ja už musím ísť. Čaká ma dlhý let. Len neviem ako to zvládnem v tomto stave." A ukázala na svoje čierne oči. Aj keď som upír, ale tie oči ma aj tak desili.
"Mám nápad. Keď to je posledný krát čo sa vidíme tak poďme si zaloviť. Súhlasíš?" Prikývol som jej. Zjavne ju to potešilo. V tom momente musela ucítiť svoju korisť. Rozbehla sa a skočila po svojej koristi. Neskôr som už aj ja "zavetril". Moja korisť bola puma. Chutnala výborne. Ani som si nevšimol, že už skončila. Pozorovala ma tak zvláštne. Niekedy som si prial, aby som vedel na čo myslí.
Do pil som a pribehol k nej. Obdaril som ju tým mojim najkrajším úsmevom. Nohy sa jej podlomili. Ešte že som ju stihol chytiť. Upírske reflexi. Nevydržal som. Začal som sa k nej skláňať. Bol to krásny pocit. Intenzívny. Romantický. Pritisol som pery k jej perám. Chcel som sa odtiahnúť, ale nedovolila mi to. Pritiahla si ma ešte bližšie. Ocitli sme sa na tráve. Vôbec mi to nevadilo. Ani jej. Po chvíľke sme sa od seba odtrhli. Hľadeli sme si do očí a komunikovali pomocou nich. Nepotrebovali sme ani hovoriť, aby sme vedeli na čo ten druhý myslí. Nestihol som ani zareagovať a už začala hovoriť:
"Je mi lúto, že toto všetko musí skončiť. Musím už ísť. Už je čas. Pamätaj, že nikdy Ťa neopustím. Ja sa raz vrátim a ostaneme spolu navždy. Zvládneme všetko čo sa nám postaví do cesty." Musela túto peknú chvíľu pokaziť. Zdvihla sa. A ja hneď po nej. Nevedel som čo sa deje. Tušil som, že toto budú jej posledné slová. Aj sa tak stalo. Otočila sa a jemne mi zašepkala:
"ZBOHOM." Posledný krát sa obzrela na mňa a odišla. Kričal som na ňou aby naodchádzali, že to zvládneme. Nič. Išla ďalej.
Ostal som tam stáť ako kvôl v plote. Úplne sám. Ubehlo snáď večnosť kým som prišiel domov. Všetci nahrnuli ku mne. A takto bolo so mnou posledných 5 rokov.
"Neskáč. Ublížiš si." Nevnímala. Vykročila a ladne dopadla na zem. Neveriacky so na ňu hľadel. Jak je to možné? Na moju nevyriešenú otázku mi odpovedala ako keby mi čítala myšlienky.
"Neboj dnes sa mi nič nestane. Je spln." Nechápal som jej odpovediam. Nič mi tu nedáva zmysel absolútne nič. Neviem čo sa to so mnou deje. Nevnímam ani svoju existenciu.
"Chcel si vedieť pravdu. A tu ju máš. V skutočnosti som lovkyňa upírov aj keď sám vidíš, že som upír." Dala si dole kapucňu a svoje oči uprela na mňa. Mala ich uhlovo čierne. Zalapal som po dychu. Pche. Také ironické ako keby som ho potreboval.
"Jak? Jak je to možné? Keď sme boli u teba bolo si človek. Priznám sa krásne si voňala skoro som na teba skočil. Ale teraz tu stojíš predo mnou a si lovkyňa upírov a zároveň upírka. Toto mi nedáva zmysel." Na odpoveď mi odpovedala podobe pokrčenia pliec. Ale v zápeti dodala:
"Veľa vecí nedáva ani mne zmysel. Jediné čo viem, že som vyvolená. Dokážem používať svoju schopnosť aj keď som človek." Toľko som mal otázok, že som sám nevedel ktorú sa jej ako prvú opýtam.
"A to sa o tebe nezaujímali Volturioví?" Opýtal som sa jej.
"Zaujímali ale odmietla som. Nemôžem sa k nim pridať. Dôvod vieš." A ukázala mierne na seba.
"Aha. No a ako čo spravíš so mnou?" Neviem či môžu byť upíri nervózny, ale ja som bol. A nesmierne.
"Ja som to len preto, aby som zistila čím sa živíte. Svoju prácu som si splnila. Teraz by som už mala ísť. Už tu nemám čo robiť." Touto odpoveďou ma zaskočila. Nevydržal som potreboval som ju. Ako vodu teda v mojom prípade ako krv.
"Počkaj ešte. Neodchádzaj. Zostaň ešte chvíľu." Povedal som jej a mierne naťahoval za ňou ruku. Musela zvažovať odpoveď. Bolo to na jej tvári vidieť.
"Edward pochop. Je to pre teba nebezpečné. Úprimne by som tu ostala, ale nemôžem. Musím sa vrátiť tam kde patrím. Tam kde je to pre teba nebezpečné." Ak som dobre počul ONA mala o mňa strach. Bála sa o mňa. Tak predsa mám ešte nádej. Nevydržím to. Priznám sa.
"Pôjdem tam kam TY." Povedal som jej to tvrdým a pevným hlasom.
"To nejde nie je to bezpečné pre teba. Aby som nezabudla tu máš zložku. Nájdeš pár informácií, ktoré Vám môžu pomôcť. Ja už musím ísť. Čaká ma dlhý let. Len neviem ako to zvládnem v tomto stave." A ukázala na svoje čierne oči. Aj keď som upír, ale tie oči ma aj tak desili.
"Mám nápad. Keď to je posledný krát čo sa vidíme tak poďme si zaloviť. Súhlasíš?" Prikývol som jej. Zjavne ju to potešilo. V tom momente musela ucítiť svoju korisť. Rozbehla sa a skočila po svojej koristi. Neskôr som už aj ja "zavetril". Moja korisť bola puma. Chutnala výborne. Ani som si nevšimol, že už skončila. Pozorovala ma tak zvláštne. Niekedy som si prial, aby som vedel na čo myslí.
Do pil som a pribehol k nej. Obdaril som ju tým mojim najkrajším úsmevom. Nohy sa jej podlomili. Ešte že som ju stihol chytiť. Upírske reflexi. Nevydržal som. Začal som sa k nej skláňať. Bol to krásny pocit. Intenzívny. Romantický. Pritisol som pery k jej perám. Chcel som sa odtiahnúť, ale nedovolila mi to. Pritiahla si ma ešte bližšie. Ocitli sme sa na tráve. Vôbec mi to nevadilo. Ani jej. Po chvíľke sme sa od seba odtrhli. Hľadeli sme si do očí a komunikovali pomocou nich. Nepotrebovali sme ani hovoriť, aby sme vedeli na čo ten druhý myslí. Nestihol som ani zareagovať a už začala hovoriť:
"Je mi lúto, že toto všetko musí skončiť. Musím už ísť. Už je čas. Pamätaj, že nikdy Ťa neopustím. Ja sa raz vrátim a ostaneme spolu navždy. Zvládneme všetko čo sa nám postaví do cesty." Musela túto peknú chvíľu pokaziť. Zdvihla sa. A ja hneď po nej. Nevedel som čo sa deje. Tušil som, že toto budú jej posledné slová. Aj sa tak stalo. Otočila sa a jemne mi zašepkala:
"ZBOHOM." Posledný krát sa obzrela na mňa a odišla. Kričal som na ňou aby naodchádzali, že to zvládneme. Nič. Išla ďalej.
Ostal som tam stáť ako kvôl v plote. Úplne sám. Ubehlo snáď večnosť kým som prišiel domov. Všetci nahrnuli ku mne. A takto bolo so mnou posledných 5 rokov.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





tak teraz som totalne zmetena - je clovek, upir ci lovec? dufam ze to rychlo vysvetlis... inak super