NAVŽDY OSTANEŠ V MOJOM SRDCI
autorka: Domča
"Mami?" začula som, "mohla by som ísť k Esme a Carlislovi?" spýtala sa ma Reneesme a odtrhla zrak od domácich úloh. "Už máš všetko?" spýtala som sa a sladko sa na ňu usmiala. Vedela som, že sa nemusím ani pýtať, moja dcéra je predsa génius. "Samozrejme," zaspievala svojím jemným a sladkým hláskom a zdvihla sa od stola, "nechceš ísť aj ty?" spýtala sa ma. "Prídem za chvíľku, neboj sa," odpovedala som a znova sa na ňu usmiala. "Trochu tu upracem," povedala som, aby som mala nejakú výhovorku. Chcela som totiž byť chvíľku sama. "Nemám ti pomôcť?" opýtala sa Reneesme s úsmevom na tvári. Vedela som, že presne toto sa ma spýta. "Nie, len choď. Bude mi to trvať naozaj len malú chvíľku. Za pár minút prídem," uistila som ju a pohladila po vlasoch. "Naozaj ti nemám pomôcť?" opýtala sa znova. Vedela som, že nechce, aby som toho mala veľa, aj keď som upírka a mám to raz - dva hotové. "Netráp sa srdiečko, naozaj to bude trvať len chvíľku," sklonila som sa k nej a dala je bozk na líce. "Nebudem dlho, ale budeme ťa tam čakať," zaštebotala, pozrela sa na mňa svojimi prenádhernými nevinnými očami a vykročila von. Usmiala som sa na ňu a zakývala jej na pozdrav. Aká starostlivá , pomyslela som si, taká je moja Reneesme.
Reneesme mala už jedenásť rokov. Vedela takmer všetko. Pri tej predstave sa mi nadvihli kútiky úst, ale vzápätí mi úsmev zmizol z tváre. Pomaly som podišla ku kamennému kozubu a zobrala fotku v ozdobnom striebornom rámiku. Nebola veľká, ale mne úplne stačila. Na tej fotke som bola ja, Reneesme a...a Edward. Pozrela som sa na nás všetkých troch. Boli sme pokope. Všetci traja spolu. Ja som mala na tvári neobyčajne krásny úsmev. Bol to môj nový - upírsky. Reneesme sa usmievala svojimi nevinnými malými očkami. Na tej fotke mala asi pol roka. A Edward mal na tvári môj obľúbený šibalský úsmev. Pohľad na tú fotku ma veľmi bolel. Keby som bola človek, tak teraz by mi po tvári stekali vodopády sĺz. A keby som bola človek, pravdepodobne by som bola už mŕtva. Pomalým krokom som podišla bližšie k oknu a naskytol na mi výhľad na rozsiahlu lúku. Schyľovalo sa k večeru a slnko zapadalo za ďaleké kopce. Lúka vyzerala akosi krásne, aj smutne zároveň. "Edward," zašepkala som pomaly do ticha a pritlačila som si fotku k hrudi. V mysli mi začali víriť spomienky. Spomienky na ten deň, ktorý sa stal osudným. Pre neho.
Pamätám si na to viac než jasne. Reneesme mala vtedy skoro jeden rok a ja s Rosalie sme sa s ňou hrali v izbe, keď sa to stalo. Počuli sme výkrik, ktorý sa vydral z úst Alice. Netušila som čo sa stalo, ale okamžite som to chcela zistiť. V sekunde som zobrala Reneesme na ruky a boli sme dolu. Stáli tam aj ostatní. Všetci okrem Edwarda. Šiel do mesta, pretože chcel Reneesme kúpiť niečo na jej blížiace sa narodeniny. Vravela som mu, že pôjdem s ním, ale namietal. "Budem za chvíľu späť, láska ," vravel mi, "a nechcem, aby si to videla. Bude to darček aj pre Teba. Spomínala som si na jeho slová. Nakoniec som pristala a on odišiel. "Čo sa deje Alice?" spýtala som sa jej so strachom v očiach, ktorý sa mi nijako nedal zakryť. Alice si sadla na stoličku a tvárila sa akoby ju niečo veľmi bolelo. V očiach mala smútok a dalo sa v nich doslova čítať. Stalo sa niečo strašné. Veľmi veľmi veľmi zlé. Prepadla ma panika. Ja som sa veľmi veľmi veľmi bála čo sa stane. "Čo sa má stať?" spýtala sa Rosalie. Chcela som na Alice naliehať, nech to povie, nevedela som jej čítať myšlienky. Ale strašne som sa bála, nedokázala som sa už viacej spýtať sa. "Alebo, čo sa už stalo?" dodal potichu Carlisle. Prečo Carlisle povedal ´alebo sa to už stalo´? Pýtala som sa sama seba. Alice predsa vidí do budúcnosti a nie veci ktoré sa už stali. Možno dobre nevidela, mala oneskorenú víziu? Veď aj jej oči prezrádzali, že už sa stalo a nie že stane sa. Ale prečo? Alice však neodpovedala, dívala sa uprene pred seba, ako keby ešte jej vízia neskončila. V jej očiach nebolo vidieť nič iné, len hrôzu a smútok. Zovrelo mi to hrdlo, nie nie nie, pomyslela som si. Čo sa mohlo do pekla stať?
Takže sa to už stalo, ale má to nejaké pokračovanie? Rozmýšľala som. Bála som sa, preto som sa čudovala ako dokážem vôbec rozmýšľať. "NIE!" Vykríkla po chvíli znova až Reneesme, ktorú som mala na svojich rukách, trochu myklo. Alice si chytila hlavu do oboch rúk a na tvári sa jej objavil hrozný výraz. Smútok a hrôza? Pýtala som sa sama seba. Áno. Odpovedalo mi svoje vnútro. Čo iné? Spýtalo sa ma znova. Alice ešte vôbec nebola smutná. Aspoň nie tak veľmi ako teraz. Čo sa prepánajána mohlo stať? Stála som v pomykove, ani som sa nepohla. Napäto som vyčkávala, čo Alice povie a pripravovala som sa na nejakú strašnú vec. Ale čo sa mohlo stať? Stále som sa pýtala sama seba, nenachádzajúc odpoveď. "Alice, povieš nám už konečne čo sa stalo?" spýtal sa Emmet. Vyzeral skôr prekvapene ako vystrašene. "Nemôžem," zašepkala Alice a hodila sa Jasperovi okolo krku. Vyzeralo to ako keby sa chcela rozplakať. Jasper ju hladkal po chrbte. "Prečo nemôžeš?" opýtala sa Esme, ktorá bola tiež dosť v šoku. "Je to strašné," zašepkala, "a nedá sa to ovplyvniť. Už sa to stalo. Všetci sme tam stáli dosť dlhú dobu ticho. Nikto nemal odvahu sa pohnúť. Aj Reneesme bola akosi mimoriadne nehybná. Bála som sa či vôbec dýcha, ale počula som jej dych, takže musela. "Ak je to niečo, čo sa týka nás všetkých, mali by sme to vedieť, Alice. Nech je to už akokoľvek strašné," prerušil strašné ticho Carlisle a položil jej ruku na rameno. "Keď to nechceš povedať, môžeš to napísať," navrhla Rosalie, lebo bola veľmi nedočkavá. Aj ona mala v očiach strach. Alice pokrútila hlavou a zhlboka sa nadýchla, ako keby sa pripravovala na nejakú dlhú reč. Namiesto dlhej reči, však povedala len dve slová. "Je mŕtvy," zašepkala a vrhla sa Jasperovi okolo krku ešte tuhšie. V tej chvíli mi po chrbte prebehol mráz a cítila som ako keby ma zasiahlo milión voltov. Alice nikomu nemusela vysvetľovať o koho ide. Všetci sme vedeli. Rosalie sa pritúlila k Emmetovi a Carlisle objal Esme aj mňa. Každý mal na tvári ten hrozný výraz. Bol v ňom hnev, hnev na niekoho, kto to zapríčinil. Potom tam bol smútok, veľmi veľký, ale hlavne prevládala bolesť, nad stratou toho, koho všetci v mali radi. Nemohlo mi nič dôjsť, nie nie nie, to nie je pravda. Ja som tam stála ako obarená. Nevedela som pochopiť čo sa stalo. Nie, nemôže to byť pravda. Znova som si povedala v duchu. Všetci sme len tak stáli, nikto sa neodvážil prerušiť to ticho. Myslím, že teraz na to nikto nemal ani chuť. Carlisle si ma tuhšie privinul k sebe. Mala som chuť sa rozplakať. Prečo nemôžem plakať aspoň teraz. Svet sa mi v sekunde zrútil ako pyramída z kociek. Ja už nechcem žiť. Ešte stále som dokonale nevstrebala to, čo som počula. Nie je to pravda. Vravela som si. Musela som zle počuť. "Kto...?" začal po dlhej chvíli Carlisle, "...to urobil?" Bolo vidno, že aj on ťažko hľadá slová. Jeho ruka teraz tuhšie objala Esme, lebo bolo vidno, že aj ona má slzy na krajíčku. Avšak nemohla plakať, nemohol plakať nikto z nás. Okrem Rennesme, ktorá nevedela čo sa deje. Ale myslím si, že to nejako vytušila, lebo si položila svoju maličkú hlávku na moju hruď a zašepkala. "Bojím sa." Neodpovedala som jej iba som ju pohladila po vlasoch. Tak strašne sa mi chcelo plakať. "Vollturiovci. Urobili to Vollturiovci," šepla Alice. Všetci sme otvorili ústa. Rozhodne to nikto z nás nečakal. Prečo by to robili, čo mali za problém? Prečo vraždili, veď nikto z Cullenovcov im nič neurobil. "Prečo?," opýtala sa Esme. Nemohla som sa jej dlhšie ako sekundu dívať do tváre. Mala tam priveľa bolesti. Vôbec ma nezaujímalo prečo to spravili. Je to jedno. Dopustili sa takej veci, ktorú im nikdy neodpustím. Mám chuť ich zabiť. "ZABIJEM ICH!" vykríkla som. Bez slova som dala Reneesme Rosalie a za stotinu som bola pri dverách. Vedela som, že ich nepremôžem, ale bolo mi to jedno. Vlastne ja som chcela len to, aby mi dali chvíľu času. Povedala by som im čo si myslím, o nich aj ako veľmi ma to bolí, nech už bol dôvod akýkoľvek. Nadávala by som na nich tie najhoršie nadávky. Povedala by som im to tak, aby na to nikdy nezabudli, aby ich hrýzlo svedomie, aj keď viem, že ICH hrýzť svedomie nebude. Stratila som všetko čo som mala. Všetku podstatu života aj všetko pre čo som žila a po čom som túžila. Stratila som úplne všetko. Neostalo mi nič, iba nepredstaviteľná bolesť a smútok. Potom by som na NICH zaútočila, oni ma budú musieť zabiť a ja odídem za Edwardom. Budeme spolu. Teraz už navždy a nik nás nerozdelí. Len dúfam, že sa to podarí, nechcem žiť v takomto svete. "Počkaj!" vykríkla na mňa Alice, vytrhla sa Jasperovi z objatia a už aj ma držala za ruky. Vedela čo sa chystám urobiť. "Pomôžte mi!" zakričala na ostaných, keď som sa jej snažila vyšmyknúť z jej železného zovretia. V tej chvíli bol pri nej Emmet a ja som usúdila, že nemá absolútny zmysel, ďalej sa pokúšať striasť sa ich. No aj tak som sa ďalej vzpierala. Nechcela som žiť o veľa dlhšie ako on. "Keď tam prídeš, zabijú aj Teba. Je ich veľmi veľa. Majú novorodených aj skúsených, je ich viac ako sto. Sami ich nezničíme," vydala zo seba Alice a s prosbou na očiach sa mi pozrela do tváre. Pozrela som sa na ňu, akoby jej niečo podstatné nedochádzalo, lebo jej to ani nedochádzalo. "Veď ja sa chcem zabiť. Načo budem žiť?" opýtala som sa a čudovala sa ako mi hlas zlyhával. To sa mi ešte za môjho upírskeho života nestalo. "Chcem zomrieť!" vykríkla som, pričom som zdôraznila slovo zomrieť . "Stratila som všetko, úplne všetko čo som mala a ja NECHCEM žiť bez Edwarda." Alice pokývala hlavou na súhlas, ale vedela som, že chce ešte niečo povedať. "To nie je pravda," protestovala Alice. "Samozrejme, že máš ešte pre čo žiť. A čo Reneesme? Pre ňu by si nežila? Och , veď ja som úplne zabudla na Rennesme. A my?" spýtala sa, "myslím, že aj my si to zaslúžime. Keby si sa zabila aj ty, bolo by to zbytočne ešte ťažšie." jej smútok, čo mala na tvári bol veľmi hlboký. "Prosím," zaprosila, lebo vedela, že ma tu nemôže držať večne. Dávala som jej za pravdu, ale ja som jednoducho NECHCELA žiť a oni to musia pochopiť. CHCEM sa zabiť. "Alice," oslovila som ju potichu, "Stratila som zmysel aj podstatu života, nechcem žiť bez neho ," šepkala som, ešte stále som sa nespamätávala. "Idem sa zabiť, nechcem ďalej žiť. CHÁPEŠ TO?" skríkla som na ňu. Bolo to strašné. Bolesť bola neskutočná. "Sme tu pre Teba," zašepkala Alice a ja som sa jej musela pozrieť do očí a hádať čo teraz bude nasledovať, "a ty pre nás," dokončila. "Musíme si pomáhať. Reneesme Ťa potrebuje. My Ťa potrebujeme tiež ," povedala a objala ma. Objala som aj ja ju a Emmet ma pustil zo svojho zovretia. "Prosím," zašepkala znova. "Neurob nijakú hlúposť," mala som pocit akoby jej po tvári stekali slzy. "Nemyslíš si, že Edward ...," jeho meno sa jej skoro ani nedalo vysloviť, "...by si prial aby si ostala nažive a bola s nami? S nami všetkými?" spýtala sa a čakala na moju reakciu. "Áno," šepla som i ja, "ale ja chcem byť s ním. Chcem aby sme boli spolu . My dvaja." Alice ma znova objala a pohladila po vlasoch. "Prosím," šepla prosebným hláskom, "nesťažuj nám to."
Po celý zvyšok dňa som sedela bez pohnutia na sedačke, uprene hľadela na nejaký bod pred seba a nepreriekla ani slovo. Svet bez Edwarda nemal pre mňa žiadnu cenu. Ostatní ma nechali tak, nehovorili mi nič. Vedeli, že aj tak nič nebude pomáhať. Veď nikomu z nás ani nebolo do reči a každý sa správal čudne. Tak akosi nijak.
Až večer prišla ku mne Esme a pohladila ma po pleci. "Bella?" spýtala sa opatrne, "ideš uložiť Reneesme do postieľky, alebo ju môžem ja?" pozrela sa na mňa. "Dnes spíme tu," povedala som tichým, hlasom, "ale pôjdem ju uložiť ja." Esme prikývla a pohladila ma po líci. Keď som niesla Reneesme do postieľky, povedala som jej. "Neboj sa, budem žiť pre Teba. Nenechám ťa samú," videla som ako jej po tvári steká slza. "Ja viem srdiečko," povedala som jej a pobozkala ju na tvár. "Teraz prosím spinkaj. Dobrú noc," zaželala som jej, aj keď zbytočne. Vedela som, že nebude spať dobre. Dala som jej ešte jeden bozk a uložila do postieľky. Ostala som pri nej celú noc. Mysľou mi vírili spomienky, ktoré veľmi boleli. "Nikdy na Teba nezabudnem, Edward, NIKDY," zašepkala som do ticha.
Odtrhla som sa od tých príšerných spomienok. Bola som opäť v prítomnosti - tu s Reneesme a mojou úžasnou rodinou - Cullenovcami. Avšak ani raz za uplynulých jedenástich rokov som nebola šťastná. Veľmi, veľmi mi tu chýbal Edward. Spomenula som si na tie krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili...na tie chvíle, keď som bola ešte človek a v noci, keď už Charlie spal, sa mi vkrádal do izby, keď mi pomáhal, keď mi zachraňoval život, alebo keď sme sa len tak bezstarostne smiali... Spomenula som si aj na náš prvý bozk. Keď sme ležali v tráve a pozerali sa na seba. A keď som sa ho mohla dotýkať. Vôbec by som nepotrebovala kyslík, lebo by mi stačil jeho sladký dych a neodolateľná vôňa, nemusela by som jesť, lebo by mi stačili jeho bozky,... keby som stratila zrak, tak navždy by som mala jeho perfektné telo a dokonalú tvár pred očami. Jeho dokonalé črty ľadovo - bielej farby a jeho prekrásne jantárové oči. Ten neopísateľný pocit, ktorý nastal, keď som sa nachádzala v jeho blízkosti mi veľmi chýbal...takéto chvíle som neskutočne milovala. Boli mi vzácnejšie ako môj život, vzácnejšie ako čokoľvek a ja som vedela, že ich už nikdy znovu nezažijem.
"Prešlo jedenásť rokov, ale na Teba, Edward, nezabudnem, nech prejde hocikoľko rokov. Aj milión, dva, tri, desať, štyridsať... Stále na Teba myslím a aj budem myslieť, navždy ," zašepkala som.
Rozhodla som sa, že pôjdem na lúku. Ani neviem prečo. Vyšla som von a pozrela sa na oblohu. Hviezdy na nej žiarili a mesiac bol v splne. V mojom vnútri bol však stále smútok. Ten smútok tam bol už jedenásť rokov a bude tam naveky. Nikdy sa úplne nestratí, ani nezoslabne. Bude iba narastať. Chcela som ísť za Edwardom. Jediné pre čo som ostala žiť bola Reneesme a Cullenovci. Viem, že ma potrebujú...a ja ich. Presne tak, ako mi to raz povedala Alice. Zdvihla som hlavu k oblohe a pozrela som sa na tú najjasnejšiu hviezdu, ktorú mi vždy Edward ukazoval a vravel mi, že tá sa mu páči, lebo mu pripomína mňa. Neviem prečo. Nikdy som sa ho na to nepýtala Ako tak som sa pozerala na hviezdy, z mysle mi stále neschádzali spomienky, ktoré som zažila s Edwardom. "Milujem Ťa počuješ," zašepkala som do noci len tak tichučko, ako sa len dalo. Chcela som aby to bolo adresované iba jemu . A v kútiku duše som vedela, že to počul.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





no ja viem........aj mne je to luto a som rada ze sa ti paci a ze nanho casto chodis :)